Prečo fyzici rozumejú krivkám ponuky a dopytu lepšie ako ekonómovia.

Podnetom k napísaniu tohoto článku mi bol iný článok na blogu s názvom "Fanúšik viedenskej školy Martin Mojžiš a jeho lacný populizmus v ekonómii" a následná debata na jednej sociálnej sieti, venovaná kritike článku M.Mojžiša a "nekompetentnému" pohľadu fyzikov na modernú ekonómiu.

Na úvod si dovolím parafrázovať profesora Michio Kaku, teoretického fyzika na City University v New Yorku: "Sme fyzici. Iný ľudia sa nás často pýtajú, čo fyzika ľudom ako oni osobne prináša." Budú mať vďaka fyzike lepšiu televíziu, internet, život?
Odpoveď znie :"Áno".
Fyzika je jednoducho základ pre pochopenie hmoty a energie.
Sme fyzici, vynašli sme laserové lúče, vynašli sme tranzistor, pomohli sme vytvoriť prvý počítač, pomohli sme skonštruovať internet, napísali sme world wide web, pomohli sme vynájsť televíziu, rádio, radar, mikrovlnku, medicínsku techniku magnetickej rezonancie, počítačovej tomografie, rontgen. Boli sme pri zrode takmer všetkého čo dnes nájdete v obývačke moderného človeka. Za všetkým, čo nájdete v modernej nemocnici môžete vystopovať nejakú fyziku. Všetky stroje, ktoré pomáhajú človeku nesú príspevok fyzika."

Autor citovaného blogu zhrnul článok Martina Mojžiša do troch bodov:
1) prínos rakúskej školy je v dôraze na subjektívnu stránku ľudského konania;
2) subjektívny prístup preukazuje obmedzenia štandardných kriviek ponuky a dopytu;
3) subjektívny prístup k otázke pôvodu peňazí dokazuje že akýkoľvek vládny zásah v tejto oblasti povedie ku kríze.
Avšak v ďalšom obsahu a komentári, nikde nepreukázal, že to tak nie je. Namiesto poctivej analýzy argumentov sa venuje vyvracaniu vlastných strawmanov, ním nastrčených vecí.

Bod 1. V prvom odstavci de facto autor blogu dáva za pravdu M.Mojžišovi v bode 1, keď uvádza:"Skutočne, tak ako píše Martin Mojžiš, jedným z dôležitých prínosov a spoločných menovateľov ich prác je dôraz na subjektívnu teóriu hodnoty, podľa ktorej cena toho-ktorého statku závisí od jeho schopnosti uspokojovať subjektívne preferencie spotrebiteľa. To kontrastuje napríklad s pracovnou teóriou hodnoty, ktorá hodnotu statku (ku ktorej by sa trhové ceny mali dlhodobo približovať) vyčísľuje ako množstvo pracovnej sily, potrebnej (priamo alebo nepriamo) na jeho výrobu. Pracovná teória hodnoty hrala dôležitú úlohu v marxizme, ale nachádzame ju už v prácach skorších ekonómov tzv. klasickej ekonómie ako napr. David Ricardo."
Teda namiesto vyvrátenia bodu 1 a domnelého lacného populizmu, sa venuje problematike definície "klasickej" ekonómie, teda vlastnej nastrčenej veci.

K bodu 2 "neštastné krivky dopytu a ponuky", subjektívny prístup preukazuje obmedzenia štandardných kriviek dopytu a ponuky.
Opäť, žiaden proti argument. Len potvrdená pravda, že krivky dopytu a ponuky sú limitovaný myšlienkový konštrukt, teda hrubá aproximácia skúsenosti elementárnej relácie dopytu a ponuky. Krivky, ktoré ekonómovia radi vyšetrujú metódami základnej matematickej analýzy, aby po zderivovaní odhalili, to čo už tak nakresili, že sú v danom intervale rastúce, alebo klesajúce.
Teda slovutnú kvalitatívnu analýzu možnú aj bez matematickej analýzy, ktorú však nikto nespochybňuje a naozaj sa ilustračne vyskytuje aj v literatúre od Rothbarda alebo v knihe p.Šímu: Trh v priestore a čase.
To, čo kritizuje M.Mojžiš je, že matematická analýza, ani samotný konštrukt takýchto kriviek k vysvetleniu, prečo je voda lacná a diamant drahý nič nepridá.

Ako teda vyzerá krivka, ktorá "existuje"? Dobrým a jednoduchým príkladom môže byť krivka deformácie pevného telesa, ktorá poskytne nielen kvalitatívnu ale aj reprodukovateľnú odpoveď (podľa ktorej môžem zostrojiť fungujúci stroj, ktorý vydrží nejaké namáhanie). Presne a vždy viem, kedy sa teleso nachádza v stave pružnej deformácie, alebo plastického tečenia a mám reprodukovateľne verifikovateľnú kvantitatívnu odpoveď pre daný materiál.
Samozrejme je tiež myšlienkovou konštrukciou nakreslenou na papieri a technologických tabuľkách, ale rozdiel a užitočnosť oproti niečomu tak subjektívnemu ako krivka dopytu a ponuky je zrejmá. Viď napríklad.

Bod 3, subjektívny prístup k otázke pôvodu peňazí dokazuje, že akýkoľvek vládny zásah v tejto oblasti povedie ku kríze.
Do tretice, žiaden argument proti tomuto tvrdeniu M. Mojžiša, len nastrčené polemizovanie o pôvode peňazí, ktoré by mali dokazovať historici a antropológovia. Pritom si stačí len jednoducho uvedomiť, že prepoklad o subjektívnom prístupe k otázke pôvodu peňazí sa dá zobrať ako axióm a skúmať dosledky logickej konštrukcie z takýchto axióm v realite. Myslím si, že konštrukcia rakúskej teórie ekonomických cyklov je dostatočným príkladom empirickej platnosti takéto axiómu, teda bodu 3.
Pre porovnanie, Euklidov axióm o tom, že dva body spája priamka, taktiež nemusia najprv potvrdiť antropológovia, alebo sa na ňom zhodnúť historici vedy, stačí, že Euklidovská geometria umožňuje praktické inžinierstvo stavieb, strojov atď.

V diskusii na sociálnej sieti sa spomína aj iný blog o biede slovenskej ekonómie. Tá sa v blogu vykladá ako dôsledok nevzdelanosti ľudí v ekonómii, z ktorého potom pramenia "populistické" články ako spomínaný od fyzika M. Mojžiša. Článok konštatuje:" Podľa jej rakúskeho variantu – na Slovensku najmä hayekovcov – na analýzu stačí prirodzený jazyk. Metódy tvrdých vied na ľudí neplatia, matematika a empíria sú zbytočné." Skutočne hodnotná diskusia o ekonomike sa podľa daného blogu, nemôže viesť v prirodzenom jazyku, ale v matematických modeloch a prístupoch "tvrdých" vied.

Problémom však je, že matematické modely ekonomických teórií majú pramálo spoločné so spomínanou empíriou, neposkytujú žiadne nové kvalitatívne a už vôbec nie kvantitatívne reprodukovateľné výsledky. Viď príklad
Teda "mainstream" ekonómia zatiaľ vykazuje pramálo schopností byť "reálne tvrdou" vedou.
Dôvod, prečo je ekonomiku možné lepšie uchopiť prirodzeným jazykom a dôslednou logickou konštrukciou je fakt, že kategórie ekonomiky definuje človek svojim konaním. Človek vytvára cenu, dopyt, ponuku, inováciu. Prirodzený jazyk ich prirodzene popisuje.
Tieto kategórie neexistujú ako objektívna realita mimo konania človeka, nemajú svoju prírodnú podobu. Zovšeobecňovanie subjektivity popiera ich definíciu.
Definičný obor ekonómie je human action.
V prírode neexistuje od človeka nezávislá entita s charakteristikou podobnou peniazom.
Peniaze, penažná zásoba je vec, ktorá žije a je vyváraná vďaka subjektivizmu ľudi ako sme si mohli poriadne uvedomiť v časoch frakčného bankovníctva. Žiaden objektívny zákon zachovania tu neplatí, viď napríklad činnosť FEDu alebo ECB za posledné obdobie.

Matematika v prírodných vedách funguje pretože priestor a čas, geometria (diferenciálna) existuje mimo človeka, resp. ako tvrdil Kant je daná človeku apriori. Príroda je vlastne prejavom diferenciálnej geometrie, sú to nejaké p-formy alebo iné diferenciálne formy s nejakým typom algebry na varietách a daných priestoroch.
Tak nám to vychádza z fyzikálnych teórií potvrdených reprodukovateľnými experimentami, pozorovaniami.

Sme fyzici. Veríme na teórie, ktoré sú verifikovateľné, falzifikovateľné a reprodukovateľné na vyžiadanie. Fungujú teda v každom okamihu.
Zmyslom vedy je nájsť podstatu vecí. Prečo veci fungujú ako fungujú. Jazyk a jeho forma je len prostriedok. A z vlastnej praxe tiež vieme: "Niekedy ale treba dosť veľa matematiky na to, aby človek vedel nejakú vec povedať jednoducho."

Branislav Majerník