Hranica medzi trhom a štátom, alebo "praxeológia násilia".

Prívrženci anarchokapitalistickej spoločnosti (ankap) požadujú zrušenie štátu a jeho úplné nahradenie dobrovoľnou, t.j. trhovou spoluprácou. Štátom pritom rozumejú inštitúciu nárokujúcu si legálny monopol na vykonávanie násilia na danom území. Toto násilie zahŕňa o.i. právo vyberať dane (t.j. vyvlastňovať) a tiež právo byť konečným rozhodcom všetkých sporov.

Prívrženci ankapu spochybňujú tieto nároky štátu v prvom rade z etického hľadiska. Argumentujú amorálnosťou každej inicializácie násilia, t.j. porušenia práva na život či majetok ľudí, ktorí sa sami žiadnej inicializácie násilia nedopustili. Takejto inicializácie sa štát dopúšťa napr. výberom daní pod hrozbou trestu od "svojich" občanov. Ďalší argument v prospech ankapu je ekonomický. Anarchokapitalisti chápu poskytovanie bezpečnosti ako každú inú službu a keďže štát má na jej poskytovanie monopol, argumentujú neefektívnosťou monopolu a požadujú, aby bezpečnosť poskytovali konkurujúce si bezpečnostné agentúry fungujúce na trhových princípoch 1). Naším cieľom je vysvetliť, v čom spočíva principiálny rozdiel medzi bezpečnostnými službami a všetkými ostatnými službami a prečo je tento argument anarchokapitalistov zjednodušený a zavádzajúci.

Anarchokapitalisti vychádzajú z princípu trhovej výmeny, ktorá vedie ľudí s odlišnými záujmami k tomu, aby vo vlastnom záujme spolupracovali. Pekár pečie chlieb pre svojich zákazníkov nie preto, že by mu záležalo na ich blahu, ale preto, že sleduje svoje vlastné záujmy (zárobok) a najlepší spôsob ako ich uspokojiť je slúžiť záujmom iných. Anarchokapitalisti optimisticky predpokladajú, že takýto model obojstranne výhodnej spolupráce sa dá použiť na akékoľvek medziľudské vzťahy. Práve tu sa ale skrýva podstatný problém. Predpokladom trhovej výmeny je obojstranná dobrovoľnosť, teda neprítomnosť násilného donútenia. Ak by pekár mohol od zákazníkov vymáhať peniaze násilím, nemusel by im piecť chlieb. Aby mohli byť všetky medziľudské vzťahy založené na trhu, musia mať ľudia zaistenú dostatočnú úroveň bezpečnosti. Pri "nakupovaní" bezpečnosti táto podmienka nie je splnená. Ak niekto nakupuje bezpečnosť, tak zjavne preto, lebo sa bezpečne necíti. Potom je ale zrejmé, že aspoň niektoré transakcie v reálnom svete budú netrhové.

Ilustrujme to na dvoch typických príkladoch zo života. V prvom z nich štát existuje, v druhom nie. Násilie sa ale vyskytuje v oboch, ak keď v inej forme.

1) Nakupovanie v Tescu je dobrovoľné. Ak sa nám nepáčia ceny alebo hocičo iné, môžeme dať Tescu zbohom a ísť nakupovať ku konkurencii. Tesco nepoužíva žiadne gorily, ktoré by nám hrozili násilím ak tak urobíme. Ak by sa o to Tesco čo len hypoteticky pokúsilo, zasiahne proti nemu štát so svojou mocenskou prevahou. Za bežných podmienok teda firmy ani nenapadne správať sa netrhovo a snažiť sa voči zákazníkovi o donútenie (s výnimkou snahy využiť na tento účel moc štátu samotného). Pôsobenie štátu je ale dvojznačné. Na jednej strane garantuje rozumnú mieru bezpečnosti pred násilím a núti ľudí jednať so spoluobčanmi po dobrom, čím v obmedzenom rozsahu umožňuje fungovanie trhu. Na druhej strane zo svojej pozície násilného monopolu sám tieto pravidlá porušuje a udeľuje netrhové privilégia rôznym skupinám. Štát, na rozdiel od Tesca, odmietnutie svojich služieb "zákazníkom" netoleruje. Ak niekto odmietne účasť napr. v štátnom dôchodkovom systéme, je uväznený.

2) "Nakupovanie" bezpečnosti v podmienkach historicky známych anarchií dobrovoľné nie je. Obvykle existuje viacero tlúp vymáhajúcich výpalné, ktoré človeku neochotnému platiť v lepšom prípade vypália dom a znásilnia manželku, v horšom prípade ho pre výstrahu zavraždia. Samozrejme netolerujú ani prechod "zákazníka" k inej tlupe. Anarchistické tlupy sa správajú podobne ako štát, ten má ale na rozdiel od nich monopol a spravidla používa aj umiernenejšie metódy a poskytuje za výpalné protihodnotu.

Existujú teda dva základné typy vzťahov medzi ľuďmi. Prvé z nich sú obojstranne dobrovoľné a vzájomne výhodné; nazveme ich trhové vzťahy. Dochádza k nim buď vtedy, ak sú ľudia dostatočne morálne vyspelí aby tak jednali dobrovoľne alebo vtedy, ak síce takto vyspelí nie sú, ale podliehajú štátnej moci ktorá ich potrestá v prípade že sa od trhového jednania odchýlia. Každá strana môže takýto vzťah slobodne ukončiť, čo vedie druhú stranu k snahe o skvalitnenie služieb, aby si ho udržala. Druhý typ vzťahov je založený na násilí a donútení. Sú to nerovnoprávne vzťahy násilník - obeť. Nárast úžitku dosahuje len násilník, úžitok obete sa zmenšuje a keby mala možnosť, tak sa do takéhoto "vzťahu" nezapojí. Obeť obvykle nemá možnosť beztrestne si vybrať iného násilníka. Pre trhové vzťahy platia všetky poučky ekonómie o prevahe trhu a konkurencie nad monopolom a keby sa všetky medziľudské vzťahy dali redukovať len na ne, mohol by na svete zavládnuť ankap. Pre násilné vzťahy ale tieto poučky neplatia, a preto ani neplatí ekonomický argument anarchokapitalistov o neefektívnosti monopolu, keďže ten bol dokázaný pre iný typ statkov.

Duchovný otec ankapu Rothbard sa priblížil pochopeniu principiálneho rozdielu medzi trhovými službami a násilím vo svojej teórii monopolu, v ktorej pod monopolom rozumel len korporáciu so štátnym privilégiom a odmietol predstavu niečoho takého ako "monopol na voľnom trhu". Z toho zákonite plynie, že jediný skutočný monopol je len násilná moc samotná. Monopol dajme tomu v oblasti výroby a dodávok elektriny je len delegovaním tejto násilnej moci na konkrétnu firmu a konkrétny statok (štát potrestá každého, kto sa pokúsi vyrábať elektrinu bez jeho dovolenia). Na voľnom trhu pojem "elektrárenský monopol" nedáva zmysel. Už z toho musí aj pre ortodoxného anarchokapitalistu vyplývať, že vykonávanie násilia je iný typ "služby" ako dodávky elektriny.

Nepochopenie problému násilia zo strany anarchokapitalistov vidno z ich tvrdenia, že bezpečnostné agentúry v anakape by poskytovali bezpečnosť efektívnejšie ako to robí štát. Ak by to bola pravda, nie je žiadny dôvod prečo by nejaká súkromná agentúra nemohla už teraz poskytovať klientom ochranu pred štátom, napr. pred výbercami daní a pod. Nič také sa zjavne nedeje. Anarchokapitalisti budú tvrdiť, že je to kvôli monopolu štátu, ale to je absurdné. Jediný spôsob ako môže štát tento svoj monopol obhájiť je použitie násilia, ale pôvodné tvrdenie bolo, že súkromná agentúra je vo vykonávaní násilia efektívnejšia. Agentúra si preto nemusí pýtať dovolenie od štátu, môže si ho sama vybojovať. Súkromný pekár by sa mohol oprávnene sťažovať, že existencia štátneho monopolu na pečenie chleba mu znemožňuje dokázať prevahu súkromného pekárstva nad štátnym monopolom. To platí preto, lebo kvality tohto pekára nemajú spočívať v jeho schopnosti postrieľať všetkých policajtov, ktorí by mu bránili prevádzkovať jeho pekáreň, ale v pečení chleba. Jeho pekárske schopnosti nie sú spochybnené tým, že musel kapitulovať pred štátnou mocou. Analogická sťažnosť súkromnej bezpečnostnej agentúry ale nedáva zmysel. Anarchokapitalisti si nechcú pripusť neradostnú skutočnosť, že štát je v násilí naozaj efektívnejší ako trh, a to z toho dôvodu, že logika násilia sa neriadi trhovými princípmi.

To nás vedie k úvahám o zvláštnych vlastnostiach tejto čudnej netrhovej entity zvanej "násilná moc". Najpodivnejšou z nich je tá, že moc sa nedá zo sveta odstrániť. Ak by jej začalo ubúdať, vznikne "mocenské vákuum" ktoré zvyšuje motiváciu a potenciálne zisky a znižuje náklady pre tých, ktorí by radi využili násilie vo svoj prospech. Z tohoto problému sa dá zdanlivo vykorčuľovať tým, že budeme požadovať len obrannú moc a násilie. To predpokladá rozdelenie ľudí na dobrých obrancov a zlých útočníkov. Zo skúsenosti ale vieme, že svet nie je takýto čiernobiely a aj tí "dobrí" obrancovia sa nechajú mocou skorumpovať 2). Z hľadiska teórie hier sa jedná o väzňovu dilemu, v ktorej kombinácia pokušenia a hrozieb zo strany iných zlomí prevažnú väčšinu ľudí. Moc a násilie musia preto nevyhnutne existovať a ankap je nerealizovateľný, kým sa z ľudí nestanú morálne dokonalí anjeli - čiže navždy.

Nie je dobrý nápad podporovať konkurenciu v násilí na danom území, jedine že by sme túžili po občianskej vojne. Ukázali sme, že násilie nie je ekonomický statok a nie je dôvod očakávať, že sa tu prejavia tie výhody konkurencie ktoré existujú na voľnom trhu pri poskytovaní trhových služieb. Zákonitým dôsledkom existencie násilnej moci je vznik násilného monopolu, štátu. Moci, násilia a teda ani štátu sa nemôžeme zbaviť, môžeme ich nanajvýš usmerniť. Ako sme videli v prvom príklade zo života, štátne násilie sa dokonca stáva predpokladom fungovania trhu. Ak ho odstránime a vznikne anarchia, trhu to vôbec nemusí prospieť. Môžeme sa nanajvýš snažiť, aby pozitíva existencie štátnej moci prevládli nad negatívami.

Uvedené rozlíšenie násilnej moci a trhových služieb sa dá prirodzene zladiť s predstavami klasických liberálov 19. storočia o štáte ako "nočnom strážnikovi", ktorý by prevádzkoval len políciu, armádu a súdnictvo a všetky ostatné oblasti života ľudí by boli ponechané trhu. Udajnú nelogickosť takéhoto vymedzenia štátnej moci kritizujú okrem fanúšikov ankapu aj rôzni socialisti a etatisti. Ak napr. niekto navrhne privatizáciu zdravotníctva, ich argument je, že prečo neprivatizovať rovno aj súdy 3). Analýza v našom článku na to odpovedá a podporuje zmysluplnosť predstavy liberálneho minarchistického štátu.


-------------------------------------------------------------
1) To je hlavný rozdiel medzi anarchokapitalistami a ostatnými liberálmi a libertariánmi, ktorí súhlasia s existenciou štátu a jeho monopolom na bezpečnostné služby, hoci na všetky ostatné služby chcú rozšíriť oblasť trhu.
2) Anarchokapitalisti si trh v oblasti bezpečnostných služieb predstavujú tak, že agentúry poskytujúce bezpečnosť jednajú so zákazníkmi rovnako ako firmy v trhových podmienkach, teda na základe dobrovoľnosti a svoje služby im nevnucujú. Chránia ich pred skutočnými násilníkmi, pričom sa predpokladá, že "dobré" agentúry sú dostatočne silné na to aby porazili "zlých". Agentúry ale nemajú dôvod jednať so zákazníkmi trhovo. Už nie sú v pozícii firmy, ktorá podlieha zákonom štátu a jeho mocenskej prevahe. Agentúry teraz disponujú donucovacou mocou rovnako ako tlupy v anarchii a je len na nich ako ju použijú. Agentúru môže poraziť len iná agentúra, ale ak sa aj táto druhá agentúra správa netrhovo, problém to nerieši. Jediné, čo by mohlo ankap zachrániť je všeobecné morálne presvedčenie držiteľov násilnej moci o nemorálnosti násilia. Očakávať niečo také je ale úplne nerealistické. Všetko čo vieme o ľudskej povahe svedčí o tom, že ľudia majú tendenciu snažiť sa o získanie netrhových privilégií nad inými ľuďmi, dokonca aj keď pôsobia v takých mierumilovných povolaniach ako sú napr. predavači zeleniny alebo vedeckí pracovníci. Ťažko si predstaviť, že práve ľudia ktorí sa celý život profesionálne venujú násiliu budú mať nejaké extra silné zábrany v tomto smere. Agentúra s najväčšou mocou zrejme porazí ostatné a stane sa v zmysle definície štátom.
3) Zdravotníctvo sa dá založiť na dobrovoľnosti a trhu, súdnictvo nie (s výnimkou dobrovoľných arbitráží). Človek ktorého bolí zub pôjde dobrovoľne k zubárovi, ale lúpežný vrah na súd dobrovoľne nepôjde. Etatisti ktorí to spochybňujú implicitne predpokladajú identickú podstatu služieb v zdravotníctve s v súdnictve a ich odlišnosť dajme tomu od výroby čokolády alebo elektroniky, kde pripúšťajú prevahu trhu. Takéto rozlíšenie ale nedáva veľký zmysel.

Môj názor verzus tvoja sloboda

Ako sa tak stane, keď dvaja majú rôzne názory, spustí sa debata. Niekedy pokojná, inokedy ostrejšia. Bez mučenia priznám, že oba druhy sa mi sem-tam prihodia. Jednak preto, že rozumné diskusie obľubujem a dvak preto, lebo materiálu k takej dobrej debate je na okolí stále viac než dosť. Ono to totiž vyzerá, že nielen v tejto časti sveta si ľudia oveľa viac cenia svoje nápady na správne fungovanie spoločnosti, než právo ostatných, aby ich nápadmi neboli postihnutí. A ako libertarián-minarchista sa s tým snažím aspoň trochu bojovať.

Ako aj včera. Je úplne nepodstatné, s kým som debatu viedol, a aká bola téma, keďže obľúbenú vetu, že “štát by si mal ponechať nejakú mieru kontroly v danej oblasti” som už počul na zdôvodnenie rýpania sa snáď do všetkých ľudských aktivít. (Áno, aj tých.) Tak som sa najskôr a asi trochu neinvenčne pokúšal vysvetliť, že použitý argument “štát má na rozvoji tejto oblasti záujem” síce znie veľkolepo, ale v skutočnosti je nejaký divný.

“Štát má záujem”? Ako môže mať nejaký konkrétny záujem abstraktná entita? Navyše zložená z členov, ktorí môžu mať svoje “záujmy” diametrálne odlišné? Ktorý z týchto odlišných “záujmov” je potom ten veľký, spoločný? S tým štátom a záujmom to potom bude asi nejako ináč, všakže?

Ale bohužial, ako obvykle, snažiac sa svojmu oponentovi ukázať nové obzory som si u neho vykoledoval akurát uzavretejší postoj. Vždy si myslel, že niečo ako “štátny záujem” existuje a ja mu tu zrazu ukazujem, že je to nezmysel. Ak je to nezmysel, potom jeho predstavy o svete sú zlé a to pravda nie je možné. Takže sa treba brániť. Nevyhnutne sa tak priblížil okamih, keď už viac nechcete vyhrocovať spor a pre pokoj v krčme, rodine a na pracovisku neochotne prikývnete na známu zmierovačku: “ja mám svoj názor a ty máš svoj”. A vtedy mi to docvaklo.

“Ja mám svoj názor a ty máš svoj” tu neplatí. Táto veta totiž v princípe implikuje vôľu nechať toho druhého napokoji a nechať ho, nech sa zariadi po svojom. Ale presne toto názor môjho oponenta nedovoľuje.

Mnou presadzovaný systém spravovania vecí bez všadeprítomného štátu nevyžaduje akúkoľvek účasť môjho oponenta, k ničomu ho nenúti a rešpektuje jeho právo zariadiť sa, ako on uzná za vhodné.

Naproti tomu jeho systém by okamžite skolaboval, keby mne a ostatným účastníkom dal šancu sa k nemu nepripojiť a ignorovať ho. A pozor, nehovoríme tu o aktívnom boji proti tomu “druhému” systému. Hovoríme tu len o jeho úplnej ignorácii. On nechá na pokoji nás, my jeho. Ale to je veľký problém.

Veď, o čom by bol napríklad taký systém štátnej podpory športu a kultúry, keby ktokoľvek mohol naň dobrovoľne neprispievať daňami. Alebo systém socialistického zdravotníctva, kde by bola možnosť neplatiť do neho štátom určenú časť výplaty, ale radšej vložiť svoje peniaze do konkurenčného systému, kde sa výrazná časť peňazí nestráca v čiernej diere prerozdeľovania a krádeží. Alebo príklad pre najotrlejších: čo takto platiť lokálnej polícii, ktorá sa skutočne živí ochranou svojich zákazníkov, namiesto podpory systému, kde je buzerácia a zašívanie normou a akákoľvek snaha o skutočné služby spravodlivo potrestaná.

Medzi prístupom mojím a môjho oponenta je tak obrovský a principiálny rozdiel. Obaja si síce po diskusii môžeme skúsiť povedať spomínané “ja mám svoj názor a ty máš svoj”, ale je to on, kto toto heslo nesmie a nechce dodržať. Ak má jeho štátny systém fungovať, nesmie mi dovoliť, aby som sa ho nezúčastnil. Presne ako píšem. Nesmie mi dovoliť sa ho nezúčastniť.

Naproti tomu, môj systém ho nijako nezväzuje a kľudne si môže vytvoriť svoj vlastný konkurenčný, kde budú ľudia odvádzať percento z ceny tovaru ktorý nakúpia v prospech organizácie, ktorá sa kľudne môže volať ministerstvo a bude za to trebárs určovať, čo a ako sa bude vyučovať v školách, ktoré tým zároveň živí. Ale nech je možnosť sa do tohto systému neprihlásiť a platiť za tovar o príslušné percento menej.

Že mu to nebude fungovať a ľudia sa nebudú hlásiť? No je to možné, pretože konkurenčné systémy majú potenciál pritiahnuť všetkých, ktorí si myslia, že vzdelávanie má zmysel a nezdráhajú sa za dobré vzdelanie dobre platiť. A to napríklad aj peniazmi ušetrenými na nákupoch, ktoré majú lacnejšie.

Existuje samozrejme aj možnosť, že sa pletiem a stane sa presný opak a bude to jeho organizácia, ktorá bude z dlhodobého hľadiska veľmi príťažlivá a pritiahne všetkých zákazníkov. Neviem naisto a priznávam, že sa môžem mýliť, že ministersky organizované školstvo je hlúpy nápad. A preto tiež nikomu nebudem brániť, ak si také niečo bude chcieť vybudovať. Ale zároveň nesmie nikoho násilím nútiť, aby sa takéhoto dobrodružstva zúčastnil, či dokonca násilne mu rušil alternatívne systémy. Veď čo keď sa mýli on?

Bohužiaľ, presne tento prístup si obhájca štátnej kontroly nemôže dovoliť. Bez násilia, či aspoň jeho hrozby, je jeho systém od začiatku nepoužiteľný. Ak sa odmietnem pripojiť, tak si to zlíznem pekne natvrdo, pokuta, exekúcia, okradnutie, zavlečenie do klietky, ak sa budem nebodaj aj brániť, tak aj bitka, prípadne iné “donucovacie prostriedky”. Ak je vaším oponentom slušný človek a podarí sa vám vysvetliť mu, čoho všetkého je vlastne zástancom, máte vcelku slušnú šancu, že ho zaskočíte a to možno do tej miery, že sa nad tým všetkým začne poctivo zamýšľať. A to je v skutočnosti váš jediný cieľ.

Pri diskusiách som sa totiž už tvrdo naučil, že nemá zmysel pokúšať sa oponenta presvedčiť o mojej pravde. Od určitej doby, je tak mojou snahou len ho donútiť rozmýšľať. Čo sa samozrejme ľahšie napíše, ako učiní. Ale ak to oponent nakoniec urobí skutočne a poctivo, tak zo skúsenosti viem, že bez výnimky dospejeme k veľmi podobným názorom, čo je ten štát vlastne zač a čo vlastne svojimi názormi podporujú. Čo pri obyčajných a slušných ľuďoch znamená pomalý, ale istý posun k menšiemu štátu a väčšej slobode. Tak ako sa to včera večer prihodilo aj mojej mame.

Martin Kincel,

Písané pre www.menejstatu.sk.