Ako je už dostatočne známe, FED v novembri uvoľnil, to znamená, natlačil 600 miliárd dolárov a prostredníctvom nich sa chystá nakupovať USA dlhopisy.
Udalosť uvedeného rozmeru je už dostatočne veľká na to, aby okrem podráždených reakcií zahraničných držiteľov amerických dolárov, ktorým sa výrazne zriedi reálna hodnota ich dolárovej rezervy, našponovala pozornosť popredných managerov Svetovej banky, alebo nemeckého ministra financií.
Prečo?
Pretože to ohrozuje samotnú podstatu ekonomiky a to možnosť robiť reálnu ekonomickú kalkuláciu v čase.
Preto sa opäť ozývajú hlasy volajúce po zavedení zlatého štandardu.
Zrejme je však, aspoň pre USA neskoro.
Hodnota mesačného štátneho dlhu, ktorý sa neustále generuje, sa nedá splatiť reálnymi úsporami, ale len natlačenými a sfalšovanými peniazmi.
To naštartovalo špirálu hyperinflácie, ktorá sa zrejme objaví v budúcom roku. Dá sa odvrátit len štátnym bankrotom USA, ktorý by však bol politickou samovraždou Obamovej administratívy a argentínskym chaosom v globálnejšom rozsahu.
Pre miliardu Číňanov, ktorý doláre vlastnia asi v najväčšom množstve sa dolár stane bezcenným papierikom, akým v podstate aj bol po strate väzby na zlato. Akurát po páde tejto megapyramídy to bude už jasnejšie. Vráti ich to majetkovo späť do doby pred 50 rokmi, kedy vačšina vlastnila len maoistickú kombinézu, kosák a kladivo, prípadne pridelený kalašnikov.
Čo s takouto frustráciou urobiť?
Stačí sa obrátiť na vodcov susednej spriatelenej KĽDR, ktorí nervózne pozerajú spoza 38. rovnobežky na bohatšieho južného suseda.
Výborná príležitosť ako uvoľniť svojich frustrovaných občanov, pomôcť súdruhom v núdzi a ešte to aj amíkom za tie papieriky spočítať.
Na druhej strane Tichého oceánu zase jedinečná príležitosť ako zbaviť občanov starostí o svoje peniaze, dlhy a toxické investície. Zhoria v požiari vojny na kórejskom polostrove v dostatočnej vzdialenosti od domova, naštartujú vojnové hospodárstvo konfiškáciou zdrojov na voľnom trhu, mimoriadnymi daňami a odvedú pozornosť k vlasteneckým povinnostiam a víťaziacim vodcom národa.
Friday 26 November 2010
Wednesday 8 September 2010
Kolapsy zložitých spoločností. Kritika Tainterovej teórie.
Britský archeológ Tainter vo svojej knihe "Kolapsy zložitých společnosti" navrhuje všeobecnú teóriu kolapsu spoločností, ktorej platnosť demonštruje na mnohých historicky známych kolapsoch, ako sú pád Rímskej ríše, klasickej civilizácie Mayov a pod. Jeho teória tvrdí, že vo svojom vývoji a pod tlakom okolností spoločnosti zvyšujú svoju zložitosť, pričom prínosy *) tejto zložitosti podliehajú zákonu klesajúcich medzných výnosov (ZKMV) **). Každé zvýšenie zložitosti spoločnosti prináša spočiatku veľké prínosy, od istej úrovne zložitosti má ale každé jej ďalšie zvýšenie čoraz menší alebo dokonca záporný prínos. Priemerný prínos na jednotku vstupu klesá, nároky na vstupy rastú a prepínajú možnosti spoločnosti. Za tejto situácie ľubovoľná mimoriadna udalosť kladúca veľké nároky na zdroje (nepriateľský vpád, zmena klímy a pod.) preťažia spoločnosť do tej miery, že skolabuje. Tainter sugestívne popisuje vplyvy ZKMV na zníženú efektivitu fungovanie rôznych aspektov spoločnosti (poľnohospodárstvo, veda, vzdelanie, armáda atď.) a vykresľuje pomerne pesimistické perspektívy z toho plynúce.
Aj keď táto teória dobre popisuje viaceré procesy, ktoré sa v priebehu kolapsu spoločností odohrávajú, má základnú slabinu, kvôli ktorej ju nemožno považovať za dostatočné vysvetlenie kolapsov. ZKMV totiž nie je nejakým neodvratným osudom, visiacim nad každou spoločnosťou ako Damoklov meč. Nižšie ukážeme, ako sa dá s negatívnymi dôsledkami ZKMV pomerne jednoducho vysporiadať. Skutočne presvedčivá teória kolapsu musí objasniť práve dôvody, ktoré danej spoločnosti zabránili, aby sa pred dôsledkami ZKMV ubránila, inými slovami, musí objasniť dôvody neefektívneho fungovania tejto spoločnosti. Po analýze týchto nedostatkov Tainterovej teorie navrhneme princípy našej vlastnej alternatívnej torie kolapsu.
Uveďme najprv dva spôsoby, ktorými sa dajú dôsledky ZKMV neutralizovať. Prvým z nich je akumulácia kapitálu, čo je proces ktorý Tainter diskutuje veľmi nedostatočne. Akumulácia kapitálu zmierňuje neradostné dôsledky ZKMV tým, že umožňuje výrazne zväčšiť množstvo jednotiek vstupu (najmä kapitálu) vynaložených na danú aktivitu, na čo sa dá pozerať tiež ako na zmenu technologických podmienok (výkonnejšie stroje a pod). Aj keď priemerné výnosy klesajú, dostatočne rýchly rast kapitálu umožňuje zvyšovať produkciu primerane ľudským potrebám. Vezmime napr. poľnohospodárstvo, kde ZKMV určite platí, napriek tomu v porovnaní so stredovekom je dnes Európanov viac a sú lepšie živení. Bolo to umožnené obrovskou akumuláciou kapitálu v posledných storočiach, keď mechanizácia a umelé hnojivá nahradili drevené pluhy a zvieraciu silu. S ohľadom na ZKMV muselo samozrejme množstvo kapitálu vzrásť výraznejšie než aký bol nárast celkovej produkcie. Tento príklad tiež ukazuje neopodstatnenosť ďalšej Tainterovej obavy, a to že ZKMV núti spoločnosť na jednotlivú aktivitu vynakladať čoraz väčšie percento svojich celkových zdrojov. V stredoveku pracovalo v poľnohospodárstve možno 80-90% pracovných síl, dnes je to menej ako 5%. Práca bola nahradená kapitálom. Dokonca aj pomerná časť celkového kapitálu investovaná v poľnohospodárstve je dnes istotne menšia než to bolo v stredoveku.
Druhý dôvod, prečo nie je ZKMV takým veľkým problémom ako Tainter predpokladá, je ešte fundamentálnejší a ten prvý je len jeho dôsledkom. Uvážme, ako človek jedná pri uspokojovaní svojich potrieb. Každú jednotku zdrojov, ktoré má k dispozícii, vynaloží na uspokojenie aktuálne najnaliehavejšej potreby (nazvime ju A). Ak sa nárast úžitku pri uspokojovaní tejto potreby pri vynaložení dodatočnej jednotky vstupu zníži pod úroveň, o ktorú by úžitok tohoto človeka vzrástol, ak by túto jednotku vynaložil na uspokojenie inej potreby B, prestane vynakladať zdroje na uspokojovanie potreby A a začne ich vynakladať na uspokojenie B. ZKMV platný pre potrebu A od tohto momentu prestáva byť problémom. Vezmime príklad človeka, ktorý si obstaráva oblečenie. Ako najnaliehavejšie si kúpi napr. nohavice, potom topánky, košeľu, kabát atď. Porovnajme ho s iným človekom, ktorý si po kúpe prvého páru nohavíc kúpi druhý pár nohavíc, potom tretí atď., hoci ostáva bosý a bez košele. Je to veľmi podivné správanie, lebo medzný úžitok napr. z desiateho páru nohavíc (ak ich už má 9) je minimálny v porovnaní s nárastom úžitku, ktorý by dosiahol, keby si konečne kúpil nejaké topánky. Tainterove spoločnosti investujúce do rastu zložitosti napriek klesajúcim výnosom tejto aktivity silne pripomínajú konanie takéhoto podivného človeka. Problémom, ktorý musí teória kolapsu osvetliť je práve dôvod, ktorý vedie spoločnosť k takémuto iracionálnemu konaniu. Až to ju totiž dostane do situácie, že platnosť ZKMV v danej oblasti vedie k veľkému plytvaniu zdrojmi, malému nárastu úžitku a k predpokladom na kolaps. Tainter dáva veľmi nepresvedčivú odpoveď na otázku, prečo sa daná spoločnosť nemôže zastaviť v bode, v ktorom pomer výstup/vstup je optimálny. Udajne je to kvôli tlakom, ktoré na ňu pôsobia a nútia ju k tomu. Ale pokračovanie v neefektívnom konaní nie je určite vhodnou reakciou na pociťované tlaky ***). Vzniká otázka, čo bráni danej spoločnosti nájsť lepšiu reakciu, ak iné spoločnosti, prípadne aj táto konkrétna v minulosti, také reakcie našli. Opäť je to otázka po zdrojoch neefektivity a neschopnosti správne alokovať zdroje.
Pochopenie alokačnej funkcie trhu umožňuje objasniť tieto nedostatky Tainterom zmieňovaných spoločností. Na trhu subjekty motivované snahou o zisk vynakladajú svoje zdroje na aktivity, od ktorých si sľubujú jeho maximalizáciu. Predpokladajme, že v niektorej oblasti ostávajú isté ľudské potreby nedostatočne uspokojené a ľudia sú teda ochotní platiť za ich uspokojenie vysoké ceny. Efektívnym využitím dostupných zdrojov by sa síce dali uspokojiť lepšie, táto možnosť ale zatiaľ nebola objavená a využitá. Podnikatelia lákaní výškou cien sa o takýto objav snažia. Ak to dokážu, presunú do tejto novej oblasti kapitál z tých oblastí, v ktorých je miera zisku menšia a tým lepšie uspokoja potreby spotrebiteľov. Predpokladom tohoto zlepšenia je ale existencia trhu a trhových cien, podľa ktorých sa orientujú. Trh týmto spôsobom vytvára tendenciu presúvať zdroje do oblastí, v ktorých ľudské potreby s ohľadom na dostupné zdroje ešte neboli dostatočne uspokojené a odstraňovať ich z oblastí, kde je ich využitie vzhľadom na ZKMV menej prínosné. Trhová spoločnosť tým získava spätnú väzbu a schopnosť prispôsobenia, akú nemá byrokratický, despotický a socialistický systém, v ktorom trhové ceny neexistujú.
Posledným bodom potrebným na spochybnenie Tainterov teórie je kritika jeho predstavy o raste zložitosti (a tým aj negatívnych dôsledkov s ňou spojených) ako nutného prostriedku zvládanie problémov spoločnosti. Tainter si je síce vedomý, že zložitosť o ktorej hovorí je zložitosťou štátneho aparátu v hierarchických, byrokratických a neliberálnych ríšach, tvrdí však, že podobné trendy platia aj v súkromnom sektore v rámci trhu a že teda sa jedná o všeobecný problém. To však nie je pravda. Trh je síce nepochybne mimoriadne komplexný systém, komplexnejší ako akákoľvek existujúca byrokracia, má ale omnoho menšie náklady na neproduktívne vedľajšie aktivity. Dôvody vysvetlila už klasická ekonómia a najdôslednejšie rakúska ekonomická škola. V rámci trhu jednotlivci koordinujú svoje jednanie sami prostredníctvom cenového systému, odpadajú teda náklady nutné na vydržiavanie plánovacej byrokracie typickej pre orientálne despocie alebo socialistické štáty. Ak jednotlivec nakúpi za trhové ceny vstupy, predá za trhové ceny výstupy a dosiahne pre seba pritom zisk, prospel sebe aj iným. Na to aby to dosiahol, potreboval iba vlastné schopnosti a informáciu, ktorú mu poskytla štruktúra trhových cien. Tie ho informovali ako sa má zapojiť do aktivít spoločnosti tak, aby uspokojením potrieb iných ľudí prospel aj sebe. Nepotreboval byrokrata, ktorý by ho zaradil na "správne" miesto v nejakom centralizovanom spoločenskom súkolí. Problémy so zložitosťou sú tu teda oveľa menšie. Trh sám ich rieši tým, že firmy nezvládajúce vlastnú zložitosť sú penalizované poklesom zisku, resp. stratou, bankrotom a opustením trhu.
Je teda zrejmé, na čom musíme založiť našu teória kolapsu. Trh v daných spoločnostiach bol narušený do tej miery, že stratili schopnosť prispôsobenia. Tainterom zmieňované spoločnosti neboli schopné meniť alokáciu zdrojov podľa meniacich sa podmienok, pokračovali v investíciách do stále rovnakých aktivít a tým sa dostali do situácie, v ktorej sa naplno prejavili dôsledky ZKMV a priviedli ich ku kolapsu. Detailnejšiemu popisu tejto situácie a Tainterovmu popisu kolapsu Rímskej ríše sa budeme venovať v niektorom z ďalších článkov.
---------------------------------
*) Nebudeme tu rozoberať problematickosť definície pojmov súvisiacich s výnosmi spoločnosti ako celku.
**) ZKMV hovorí, že po prekročení istého optimálneho počtu jednotiek vstupu a za konštantných technologických podmienok, každá ďalšia jednotka vstupu prinesie menší dodatočný nárast výstupu než predošlá. Napr. pridanie 13. pracovníka do dielne prinesie menší dodatočný nárast produkcie ako prijatie 12. pracovníka, ak je optimálny počet pracovníkov v dielni 10. (Optimálny počet pracovníkov je ten, pri ktorom je pomer výstup/vstup najvyšší). Ďalší prírastok vstupov zvyšuje absolútnu veľkosť výstupu, ale znižuje priemerný výstup na jednotku vstupu.
***) Teórie vysvetľujúce kolaps neschopnosťou danej spoločnosti prispôsobiť sa zmeneným podmienkam Tainter odmieta argumentom, že spoločnosti často dokážu byť flexibilné a zmeniť sa a že teda táto teória nevysvetľuje, prečo práve skolabovaná spoločnosť prispôsobenie nezvládla. Úplne analogicky sa ale dá kritizovať aj jeho vlastná teória: ak iné spoločnosti dokázali zamedziť negatívnym dôsledkom ZKMV, prečo práve daná skolabovaná to nedokázala? Zjavne teda jeho teória neprináša v snahe o všeobecnosť nijaké zlepšenie. Naša teóriu kolapsu je skromnejšia. Je všeobecná len z toho hľadiska, že popisuje tendencie vyvolávajúce nebezpečenstvo kolapsu a ich zdroj. Ako sa spoločnosť s týmito problémami vysporiada závisí od mnohých faktorov. Sme ako lekár popisujúci, ako pacient ochorie na chrípku a aké sú jej symptómy. Nikto od neho nechce všeobecnú teóriu určujúcu, ktorý pacient prežije a ktorý umrie.
Aj keď táto teória dobre popisuje viaceré procesy, ktoré sa v priebehu kolapsu spoločností odohrávajú, má základnú slabinu, kvôli ktorej ju nemožno považovať za dostatočné vysvetlenie kolapsov. ZKMV totiž nie je nejakým neodvratným osudom, visiacim nad každou spoločnosťou ako Damoklov meč. Nižšie ukážeme, ako sa dá s negatívnymi dôsledkami ZKMV pomerne jednoducho vysporiadať. Skutočne presvedčivá teória kolapsu musí objasniť práve dôvody, ktoré danej spoločnosti zabránili, aby sa pred dôsledkami ZKMV ubránila, inými slovami, musí objasniť dôvody neefektívneho fungovania tejto spoločnosti. Po analýze týchto nedostatkov Tainterovej teorie navrhneme princípy našej vlastnej alternatívnej torie kolapsu.
Uveďme najprv dva spôsoby, ktorými sa dajú dôsledky ZKMV neutralizovať. Prvým z nich je akumulácia kapitálu, čo je proces ktorý Tainter diskutuje veľmi nedostatočne. Akumulácia kapitálu zmierňuje neradostné dôsledky ZKMV tým, že umožňuje výrazne zväčšiť množstvo jednotiek vstupu (najmä kapitálu) vynaložených na danú aktivitu, na čo sa dá pozerať tiež ako na zmenu technologických podmienok (výkonnejšie stroje a pod). Aj keď priemerné výnosy klesajú, dostatočne rýchly rast kapitálu umožňuje zvyšovať produkciu primerane ľudským potrebám. Vezmime napr. poľnohospodárstvo, kde ZKMV určite platí, napriek tomu v porovnaní so stredovekom je dnes Európanov viac a sú lepšie živení. Bolo to umožnené obrovskou akumuláciou kapitálu v posledných storočiach, keď mechanizácia a umelé hnojivá nahradili drevené pluhy a zvieraciu silu. S ohľadom na ZKMV muselo samozrejme množstvo kapitálu vzrásť výraznejšie než aký bol nárast celkovej produkcie. Tento príklad tiež ukazuje neopodstatnenosť ďalšej Tainterovej obavy, a to že ZKMV núti spoločnosť na jednotlivú aktivitu vynakladať čoraz väčšie percento svojich celkových zdrojov. V stredoveku pracovalo v poľnohospodárstve možno 80-90% pracovných síl, dnes je to menej ako 5%. Práca bola nahradená kapitálom. Dokonca aj pomerná časť celkového kapitálu investovaná v poľnohospodárstve je dnes istotne menšia než to bolo v stredoveku.
Druhý dôvod, prečo nie je ZKMV takým veľkým problémom ako Tainter predpokladá, je ešte fundamentálnejší a ten prvý je len jeho dôsledkom. Uvážme, ako človek jedná pri uspokojovaní svojich potrieb. Každú jednotku zdrojov, ktoré má k dispozícii, vynaloží na uspokojenie aktuálne najnaliehavejšej potreby (nazvime ju A). Ak sa nárast úžitku pri uspokojovaní tejto potreby pri vynaložení dodatočnej jednotky vstupu zníži pod úroveň, o ktorú by úžitok tohoto človeka vzrástol, ak by túto jednotku vynaložil na uspokojenie inej potreby B, prestane vynakladať zdroje na uspokojovanie potreby A a začne ich vynakladať na uspokojenie B. ZKMV platný pre potrebu A od tohto momentu prestáva byť problémom. Vezmime príklad človeka, ktorý si obstaráva oblečenie. Ako najnaliehavejšie si kúpi napr. nohavice, potom topánky, košeľu, kabát atď. Porovnajme ho s iným človekom, ktorý si po kúpe prvého páru nohavíc kúpi druhý pár nohavíc, potom tretí atď., hoci ostáva bosý a bez košele. Je to veľmi podivné správanie, lebo medzný úžitok napr. z desiateho páru nohavíc (ak ich už má 9) je minimálny v porovnaní s nárastom úžitku, ktorý by dosiahol, keby si konečne kúpil nejaké topánky. Tainterove spoločnosti investujúce do rastu zložitosti napriek klesajúcim výnosom tejto aktivity silne pripomínajú konanie takéhoto podivného človeka. Problémom, ktorý musí teória kolapsu osvetliť je práve dôvod, ktorý vedie spoločnosť k takémuto iracionálnemu konaniu. Až to ju totiž dostane do situácie, že platnosť ZKMV v danej oblasti vedie k veľkému plytvaniu zdrojmi, malému nárastu úžitku a k predpokladom na kolaps. Tainter dáva veľmi nepresvedčivú odpoveď na otázku, prečo sa daná spoločnosť nemôže zastaviť v bode, v ktorom pomer výstup/vstup je optimálny. Udajne je to kvôli tlakom, ktoré na ňu pôsobia a nútia ju k tomu. Ale pokračovanie v neefektívnom konaní nie je určite vhodnou reakciou na pociťované tlaky ***). Vzniká otázka, čo bráni danej spoločnosti nájsť lepšiu reakciu, ak iné spoločnosti, prípadne aj táto konkrétna v minulosti, také reakcie našli. Opäť je to otázka po zdrojoch neefektivity a neschopnosti správne alokovať zdroje.
Pochopenie alokačnej funkcie trhu umožňuje objasniť tieto nedostatky Tainterom zmieňovaných spoločností. Na trhu subjekty motivované snahou o zisk vynakladajú svoje zdroje na aktivity, od ktorých si sľubujú jeho maximalizáciu. Predpokladajme, že v niektorej oblasti ostávajú isté ľudské potreby nedostatočne uspokojené a ľudia sú teda ochotní platiť za ich uspokojenie vysoké ceny. Efektívnym využitím dostupných zdrojov by sa síce dali uspokojiť lepšie, táto možnosť ale zatiaľ nebola objavená a využitá. Podnikatelia lákaní výškou cien sa o takýto objav snažia. Ak to dokážu, presunú do tejto novej oblasti kapitál z tých oblastí, v ktorých je miera zisku menšia a tým lepšie uspokoja potreby spotrebiteľov. Predpokladom tohoto zlepšenia je ale existencia trhu a trhových cien, podľa ktorých sa orientujú. Trh týmto spôsobom vytvára tendenciu presúvať zdroje do oblastí, v ktorých ľudské potreby s ohľadom na dostupné zdroje ešte neboli dostatočne uspokojené a odstraňovať ich z oblastí, kde je ich využitie vzhľadom na ZKMV menej prínosné. Trhová spoločnosť tým získava spätnú väzbu a schopnosť prispôsobenia, akú nemá byrokratický, despotický a socialistický systém, v ktorom trhové ceny neexistujú.
Posledným bodom potrebným na spochybnenie Tainterov teórie je kritika jeho predstavy o raste zložitosti (a tým aj negatívnych dôsledkov s ňou spojených) ako nutného prostriedku zvládanie problémov spoločnosti. Tainter si je síce vedomý, že zložitosť o ktorej hovorí je zložitosťou štátneho aparátu v hierarchických, byrokratických a neliberálnych ríšach, tvrdí však, že podobné trendy platia aj v súkromnom sektore v rámci trhu a že teda sa jedná o všeobecný problém. To však nie je pravda. Trh je síce nepochybne mimoriadne komplexný systém, komplexnejší ako akákoľvek existujúca byrokracia, má ale omnoho menšie náklady na neproduktívne vedľajšie aktivity. Dôvody vysvetlila už klasická ekonómia a najdôslednejšie rakúska ekonomická škola. V rámci trhu jednotlivci koordinujú svoje jednanie sami prostredníctvom cenového systému, odpadajú teda náklady nutné na vydržiavanie plánovacej byrokracie typickej pre orientálne despocie alebo socialistické štáty. Ak jednotlivec nakúpi za trhové ceny vstupy, predá za trhové ceny výstupy a dosiahne pre seba pritom zisk, prospel sebe aj iným. Na to aby to dosiahol, potreboval iba vlastné schopnosti a informáciu, ktorú mu poskytla štruktúra trhových cien. Tie ho informovali ako sa má zapojiť do aktivít spoločnosti tak, aby uspokojením potrieb iných ľudí prospel aj sebe. Nepotreboval byrokrata, ktorý by ho zaradil na "správne" miesto v nejakom centralizovanom spoločenskom súkolí. Problémy so zložitosťou sú tu teda oveľa menšie. Trh sám ich rieši tým, že firmy nezvládajúce vlastnú zložitosť sú penalizované poklesom zisku, resp. stratou, bankrotom a opustením trhu.
Je teda zrejmé, na čom musíme založiť našu teória kolapsu. Trh v daných spoločnostiach bol narušený do tej miery, že stratili schopnosť prispôsobenia. Tainterom zmieňované spoločnosti neboli schopné meniť alokáciu zdrojov podľa meniacich sa podmienok, pokračovali v investíciách do stále rovnakých aktivít a tým sa dostali do situácie, v ktorej sa naplno prejavili dôsledky ZKMV a priviedli ich ku kolapsu. Detailnejšiemu popisu tejto situácie a Tainterovmu popisu kolapsu Rímskej ríše sa budeme venovať v niektorom z ďalších článkov.
---------------------------------
*) Nebudeme tu rozoberať problematickosť definície pojmov súvisiacich s výnosmi spoločnosti ako celku.
**) ZKMV hovorí, že po prekročení istého optimálneho počtu jednotiek vstupu a za konštantných technologických podmienok, každá ďalšia jednotka vstupu prinesie menší dodatočný nárast výstupu než predošlá. Napr. pridanie 13. pracovníka do dielne prinesie menší dodatočný nárast produkcie ako prijatie 12. pracovníka, ak je optimálny počet pracovníkov v dielni 10. (Optimálny počet pracovníkov je ten, pri ktorom je pomer výstup/vstup najvyšší). Ďalší prírastok vstupov zvyšuje absolútnu veľkosť výstupu, ale znižuje priemerný výstup na jednotku vstupu.
***) Teórie vysvetľujúce kolaps neschopnosťou danej spoločnosti prispôsobiť sa zmeneným podmienkam Tainter odmieta argumentom, že spoločnosti často dokážu byť flexibilné a zmeniť sa a že teda táto teória nevysvetľuje, prečo práve skolabovaná spoločnosť prispôsobenie nezvládla. Úplne analogicky sa ale dá kritizovať aj jeho vlastná teória: ak iné spoločnosti dokázali zamedziť negatívnym dôsledkom ZKMV, prečo práve daná skolabovaná to nedokázala? Zjavne teda jeho teória neprináša v snahe o všeobecnosť nijaké zlepšenie. Naša teóriu kolapsu je skromnejšia. Je všeobecná len z toho hľadiska, že popisuje tendencie vyvolávajúce nebezpečenstvo kolapsu a ich zdroj. Ako sa spoločnosť s týmito problémami vysporiada závisí od mnohých faktorov. Sme ako lekár popisujúci, ako pacient ochorie na chrípku a aké sú jej symptómy. Nikto od neho nechce všeobecnú teóriu určujúcu, ktorý pacient prežije a ktorý umrie.
Friday 26 March 2010
Kapitalistickým vykorisťovaním za lepší život pracujúcich !
Je nehynúcim úspechom socialistickej propagandy, že pod pojmom "kapitalizmus" má väčšina verejnosti definitívne zafixovaný systém prospievajúci kapitalistom a škodiaci pracujúcim. Egoistický kapitalista, obvykle vybavený cylindrom a cigarou, si bezohľadne privlastňuje na úkor vyhladovaných pracujúcich väčší diel bohatstva, než by to bolo možné v "spravodlivejšej" spoločnosti. Ukážeme, že skutočnosť je viacmenej presne opačná.
Pozrime sa na graf
http://www.pinus.bloguje.cz/839195-podil-faktoru-prace-na-hdp-v-dlouhodobe-perspektive.php
Ukazuje vývoj pomeru miezd k celkovému produktu (HDP) v Británii od stredoveku do súčasnosti. Doplnok k HDP tvoria výnosy kapitálu (HDP = mzdy + kapitálové výnosy). Graf ukazuje skutočnosť, ktorá by asi Marxa a nasledovníkov veľmi prekvapila a ktorá ich teórie úplne vyvracia. V dobách "divokého, neregulovaného" kapitalizmu 19. storočia rástla nielen ekonomika ako celok, ale rástol aj podiel, ktorý z tohto koláča získali ľudia pracujúci za mzdu a klesal podiel, ktorý získavali vlastníci kapitálu. Kapitalizmus prospel pracujúcim relatívne viac než kapitalistom. Paradoxne, v 2. polovici 20 storočia s jeho sociálnym štátom a prerozdeľovaním údajne v záujme pracujúcich sa podiel príjemcov miezd znížil. Kto by to povedal ?
Vysvetlenie.
Možné vysvetlenie je pomerne prosté. Zamyslime sa nad tým, ako prebieha ekonomická spolupráca. Konečný produkt vzniká spoluprácou kapitálových vlastníkov, t.j. ľudí poskytujúcich kapitál (nástroje, stroje, suroviny a pod.) a ľudí poskytujúcich prácu s týmito nástrojmi. Ich dohoda o podieloch na vyrobenom produkte je obojstranne dobrovoľná a riadi sa zákonom ponuky a dopytu. Čím vzácnejšie a ťažšie nahraditeľné je to, čím každý prispieva, tým väčší podiel na produkte si pre seba dotyčný môže vyjednať. Ak je pracovníkov málo a kapitálu mnoho, môže pracovník úspešne požadovať vysokú mzdu, t.j. vyšší podiel na produkte. Ak je naopak pracovníkov mnoho a kapitál je vzácny, podmienky si určuje skôr kapitalista, mzdy pracovníkov klesajú a zisk kapitalistu rastie. To naznačuje, že pomer výšky miezd k HDP bude tým väčší, čím väčší je relatívny dostatok kapitálu.
Teraz je jasné, prečo podiel miezd začal rásť práve v dobe kapitalizmu. Kapitalizmus je politický systém chrániaci súkromné vlastníctvo. Umožňuje postupné hromadenie kapitálu, keďže vlastník sa nemusí obávať vyvlastnenia štátnou mocou, typického pre feudálne, socialistické či iné despotické spoločnosti. Množstvo dostupného kapitálu v pomere k množstvu pracovníkov rastie, vzácnosť kapitálu klesá, vzácnosť práce relatívne rastie a výhody sa presúvajú na stranu príjemcov miezd. Tí profitujú dvojnásobne. Jednak vďaka lepšej kapitálovej vybavenosti (napr. efektívnejším strojom) rastie produktivita práce, vyrobí sa viac tovarov a ľudia teda môžu aj viac spotrebovať; nadôvažok ale z týchto výrobkov získavajú postupne relatívne väčší podiel než kapitáloví vlastníci.
Uvedený sociálno-kapitalistický trend sa zvrátil, ako vidíme, v druhej polovici 20. storočia, keď sa k moci dostali ochrancovia pracujúcich, labouristi, a začali spolu s konvertovanými konzervatívcami vo väčšom rozsahu sabotovať fungovanie trhu. Medzi ich protitrhové opatrenia patrili napr. znárodňovanie, prerozdeľovanie, progresívne dane, cenové regulácie, štátom vynucované monopoly, všemožné regulácie a inflácia. Bez toho aby sme účinky týchto opatrení rozoberali do detailov, ich spoločným menovateľom bolo narušenie funkcie trhu, ktoré musí nevyhnutne viesť k nižšiemu množstvu správne investovaného kapitálu, než aké by existovalo v podmienkach voľného trhu. Kapitál sa stáva vzácnejším a jeho majitelia v porovnaní s pracujúcimi relatívne profitujú. Protitrhové opatrenia, ktoré mali pracujúcim prospieť im nakoniec uškodili, ako to už pri dobre mienených snahách vylepšiť trh často býva *). Pikantériou na záver je fakt, źe domnelé víťazstvo antisociálneho "neoliberalizmu" koncom 20. storočia zrejme tento trend zrejme opäť zmenilo v prospech pracujúcich.
Vyššie uvedené si vyžaduje niekoľko spresňujúcich poznámok. Ničenie trhu vládou neprospelo kapitalistom ako celku. Poškodení boli všetci, pracujúci aj kapitalisti, z ktorých mnohí boli privedení na mizinu. Len niektorí kapitalisti, ktorí mali či už šťastie alebo konexie na správnych súdruhov relatívne profitovali na úkor ostatných vďaka relatívnemu nedostatku kapitálu, ktorý vládne zásahy vyvolali a ktorý nutne zvýšil jeho výnosy bez ohľadu na celkovo protitrhovú politiku vlády. Zákon ponuky a dopytu je železný ekonomický zákon, ktorého platnosť nedokázali zrušiť ani ľudoví komisári a v nejakej podobe sa prejaví aj v tej najregulovanejšej ekonomike. Ak regulácia vyvolá nedostatok dôležitej komodity A, ľudia, ktorí ju potrebujú, sú ochotní ponúknuť zvýšenú protihodnotu pre tých, ktorí sú schopní komoditu A poskytnúť. Celkový príjem týchto poskytovateľov je obvykle väčší, keď danej komodity dodajú menej za vyššiu cenu, než keby jej dodali viac za hypotetickú trhovú cenu (je to presne rovnaké správanie aké má monopol). Nedostatok preto zvyšuje ich podiel na celkovom bohatstve spoločnosti. Napr. mäsiari v reálnom socializme boli neúmerne bohatí nie napriek nedostatku mäsa, ale práve vďaka tomuto nedostatku, lebo ten zvýšil ceny mäsa. Domnievame sa, že rovnaké dôvody má aj rast profitu kapitalistov (t.j. pokles v nášom grafe). Nedostatkové mäso tu jednoducho nahrádza (relatívne) nedostatkový kapitál.
Záverom možno povedať, že akokoľvek sa protitrhové opatrenia krátkodobo javia ako zväčšenie výhod pracujúcich na úkor kapitalistov, skutočnosť je presne opačná. Najviac výhod prináša pracujúcim práve voľný trh.
---------------------------------
* Možná námietka, že odborárske privilégiá labouristických chránencov predsa museli výhody kapitalistov zvrátiť je chybná. Zvyšovanie miezd odbormi nepoškodzuje priamo vlastníkov kapitálu, ale spotrebiteľa, ktorý ich musí zaplatiť vo vyšších cenách výrobkov. Reálna mzda takéhoto v odboroch neorganizovaného spotrebiteľa klesá, kým mzda odborovo organizovaných pracovníkov rastie na jeho úkor, nie na úkor kapitalistu. To samo osebe kapitalistovi neuškodí a pomer miezd k HDP nezvýši. Kapitalista je poškodený až keď spotrebiteľ definitívne odmietne kupovať predražené výrobky a podnik krachuje. Zničenie jeho kapitálu ochudobní všetkých, relatívna sila kapitálu tých kapitalistov, ktorí prežili sa však zväčši a z menšieho koláča sú schopní získať viac. Marxisticky povedané, túto formu triedneho boja nutne vyhrávajú kapitalisti, aj keď za cenu ťažkých strát.
Pozrime sa na graf
http://www.pinus.bloguje.cz/839195-podil-faktoru-prace-na-hdp-v-dlouhodobe-perspektive.php
Ukazuje vývoj pomeru miezd k celkovému produktu (HDP) v Británii od stredoveku do súčasnosti. Doplnok k HDP tvoria výnosy kapitálu (HDP = mzdy + kapitálové výnosy). Graf ukazuje skutočnosť, ktorá by asi Marxa a nasledovníkov veľmi prekvapila a ktorá ich teórie úplne vyvracia. V dobách "divokého, neregulovaného" kapitalizmu 19. storočia rástla nielen ekonomika ako celok, ale rástol aj podiel, ktorý z tohto koláča získali ľudia pracujúci za mzdu a klesal podiel, ktorý získavali vlastníci kapitálu. Kapitalizmus prospel pracujúcim relatívne viac než kapitalistom. Paradoxne, v 2. polovici 20 storočia s jeho sociálnym štátom a prerozdeľovaním údajne v záujme pracujúcich sa podiel príjemcov miezd znížil. Kto by to povedal ?
Vysvetlenie.
Možné vysvetlenie je pomerne prosté. Zamyslime sa nad tým, ako prebieha ekonomická spolupráca. Konečný produkt vzniká spoluprácou kapitálových vlastníkov, t.j. ľudí poskytujúcich kapitál (nástroje, stroje, suroviny a pod.) a ľudí poskytujúcich prácu s týmito nástrojmi. Ich dohoda o podieloch na vyrobenom produkte je obojstranne dobrovoľná a riadi sa zákonom ponuky a dopytu. Čím vzácnejšie a ťažšie nahraditeľné je to, čím každý prispieva, tým väčší podiel na produkte si pre seba dotyčný môže vyjednať. Ak je pracovníkov málo a kapitálu mnoho, môže pracovník úspešne požadovať vysokú mzdu, t.j. vyšší podiel na produkte. Ak je naopak pracovníkov mnoho a kapitál je vzácny, podmienky si určuje skôr kapitalista, mzdy pracovníkov klesajú a zisk kapitalistu rastie. To naznačuje, že pomer výšky miezd k HDP bude tým väčší, čím väčší je relatívny dostatok kapitálu.
Teraz je jasné, prečo podiel miezd začal rásť práve v dobe kapitalizmu. Kapitalizmus je politický systém chrániaci súkromné vlastníctvo. Umožňuje postupné hromadenie kapitálu, keďže vlastník sa nemusí obávať vyvlastnenia štátnou mocou, typického pre feudálne, socialistické či iné despotické spoločnosti. Množstvo dostupného kapitálu v pomere k množstvu pracovníkov rastie, vzácnosť kapitálu klesá, vzácnosť práce relatívne rastie a výhody sa presúvajú na stranu príjemcov miezd. Tí profitujú dvojnásobne. Jednak vďaka lepšej kapitálovej vybavenosti (napr. efektívnejším strojom) rastie produktivita práce, vyrobí sa viac tovarov a ľudia teda môžu aj viac spotrebovať; nadôvažok ale z týchto výrobkov získavajú postupne relatívne väčší podiel než kapitáloví vlastníci.
Uvedený sociálno-kapitalistický trend sa zvrátil, ako vidíme, v druhej polovici 20. storočia, keď sa k moci dostali ochrancovia pracujúcich, labouristi, a začali spolu s konvertovanými konzervatívcami vo väčšom rozsahu sabotovať fungovanie trhu. Medzi ich protitrhové opatrenia patrili napr. znárodňovanie, prerozdeľovanie, progresívne dane, cenové regulácie, štátom vynucované monopoly, všemožné regulácie a inflácia. Bez toho aby sme účinky týchto opatrení rozoberali do detailov, ich spoločným menovateľom bolo narušenie funkcie trhu, ktoré musí nevyhnutne viesť k nižšiemu množstvu správne investovaného kapitálu, než aké by existovalo v podmienkach voľného trhu. Kapitál sa stáva vzácnejším a jeho majitelia v porovnaní s pracujúcimi relatívne profitujú. Protitrhové opatrenia, ktoré mali pracujúcim prospieť im nakoniec uškodili, ako to už pri dobre mienených snahách vylepšiť trh často býva *). Pikantériou na záver je fakt, źe domnelé víťazstvo antisociálneho "neoliberalizmu" koncom 20. storočia zrejme tento trend zrejme opäť zmenilo v prospech pracujúcich.
Vyššie uvedené si vyžaduje niekoľko spresňujúcich poznámok. Ničenie trhu vládou neprospelo kapitalistom ako celku. Poškodení boli všetci, pracujúci aj kapitalisti, z ktorých mnohí boli privedení na mizinu. Len niektorí kapitalisti, ktorí mali či už šťastie alebo konexie na správnych súdruhov relatívne profitovali na úkor ostatných vďaka relatívnemu nedostatku kapitálu, ktorý vládne zásahy vyvolali a ktorý nutne zvýšil jeho výnosy bez ohľadu na celkovo protitrhovú politiku vlády. Zákon ponuky a dopytu je železný ekonomický zákon, ktorého platnosť nedokázali zrušiť ani ľudoví komisári a v nejakej podobe sa prejaví aj v tej najregulovanejšej ekonomike. Ak regulácia vyvolá nedostatok dôležitej komodity A, ľudia, ktorí ju potrebujú, sú ochotní ponúknuť zvýšenú protihodnotu pre tých, ktorí sú schopní komoditu A poskytnúť. Celkový príjem týchto poskytovateľov je obvykle väčší, keď danej komodity dodajú menej za vyššiu cenu, než keby jej dodali viac za hypotetickú trhovú cenu (je to presne rovnaké správanie aké má monopol). Nedostatok preto zvyšuje ich podiel na celkovom bohatstve spoločnosti. Napr. mäsiari v reálnom socializme boli neúmerne bohatí nie napriek nedostatku mäsa, ale práve vďaka tomuto nedostatku, lebo ten zvýšil ceny mäsa. Domnievame sa, že rovnaké dôvody má aj rast profitu kapitalistov (t.j. pokles v nášom grafe). Nedostatkové mäso tu jednoducho nahrádza (relatívne) nedostatkový kapitál.
Záverom možno povedať, že akokoľvek sa protitrhové opatrenia krátkodobo javia ako zväčšenie výhod pracujúcich na úkor kapitalistov, skutočnosť je presne opačná. Najviac výhod prináša pracujúcim práve voľný trh.
---------------------------------
* Možná námietka, že odborárske privilégiá labouristických chránencov predsa museli výhody kapitalistov zvrátiť je chybná. Zvyšovanie miezd odbormi nepoškodzuje priamo vlastníkov kapitálu, ale spotrebiteľa, ktorý ich musí zaplatiť vo vyšších cenách výrobkov. Reálna mzda takéhoto v odboroch neorganizovaného spotrebiteľa klesá, kým mzda odborovo organizovaných pracovníkov rastie na jeho úkor, nie na úkor kapitalistu. To samo osebe kapitalistovi neuškodí a pomer miezd k HDP nezvýši. Kapitalista je poškodený až keď spotrebiteľ definitívne odmietne kupovať predražené výrobky a podnik krachuje. Zničenie jeho kapitálu ochudobní všetkých, relatívna sila kapitálu tých kapitalistov, ktorí prežili sa však zväčši a z menšieho koláča sú schopní získať viac. Marxisticky povedané, túto formu triedneho boja nutne vyhrávajú kapitalisti, aj keď za cenu ťažkých strát.
Tuesday 12 January 2010
Uzbrojenie alebo neefektivita ? Poznámky k príčine ekonomickému úpadku ZSSR.
Ekonomický úpadok ZSSR sa niekedy zvykne prisudzovať nadmernému zbrojeniu. Aj keď v tomto názore je zrnko pravdy, dosť často toto zrnko zabraňuje chápaniu zásadnejších súvislostí. Niektorí ľudia, najmä tí so sympatiami k socializmu, to totiž chápu tak, že socializmus ako ekonomický systém bol úspešný, efektívnejší 1) ako kapitalizmus a nebyť jednej chybičky, nadmerného zbrojenia (možno dokonca vynútenej zlými kapitalistami), mohol pokojne fungovať ďalej. Niekedy dokonca naznačujú, že je by stálo za to skúsiť to ešte raz. Aj keď to môže vyzerať ako zbytočná duševná ekvilibristika ohľadom názoru, ktorý sa nedá brať vážne 2), dáme si tú prácu a zdôvodníme, prečo je tento názor principiálne chybný a prečo príčina úpadku spočíva primárne v neefektivite systému centrálne plánovaného hospodárstva (skrátene socializmu), na ktorom bola ekonomika ZSSR založená.
Konštrukcia nášho argumentu vyžaduje ujasniť si dve veci. Prvou je povaha zbraní z ekonomického hľadiska. Aj keď to znie zvláštne, zbrane sú spotrebnými statkami. Sú nimi z toho hľadiska, že stoja na konci výrobného procesu a nedajú sa využiť ako prostriedok pri výrobe iných statkov. Druhou dôležitou vecou je povaha socializmu. Hoci je to tautológia, je dôležité uvedomiť si, že výrobné prostriedky a pracovné sily sú riadené direktívne z jedného centra 3) a spôsob ich použitia nemusí nijako zohľadňovať priania spotrebiteľov.
Náš argument je nasledovný. Z pohľadu socialistickej ekonomiky je úplne jedno, aký typ spotrebných statkov produkuje, či sú to zbrane alebo klasický spotrebný tovar, napr. autá, kozmetika alebo ich kombinácia. Centrum proste stanoví, čo sa bude bude vyrábať a nariadi ako budú použité dostupné výrobné faktory s cieľom dosiahnuť maximálnu produkciu. Zbrane sa od iného spotrebného tovaru nelíšia ničím, čo by vysvetľovalo spomalenie ekonomiky pri ich produkcii. Ak je centrálne riadenie skutočne efektívnejšie ako trh, celková produkcia socialistickej ekonomiky musí byť bez ohľadu na štruktúru výroby nutne väčšia ako v prípade kapitalistickej s jej údajným "individualistickým chaosom". Zbrojenie teda nemôže byť dôvodom, prečo by mal napr. ukazovateľ rastu HDP socialistickej krajiny zaostávať za rastom kapitalistickej 4).
Dôvodom, prečo si socialisti myslia, že zbrojenie by malo spomaľovať rast, je zrejme nesprávne vyhodnotenie faktu, že v kapitalistickej ekonomike také niečo platí. To ale vonkoncom neznamená, že by to malo platiť aj v socialistickej. Dôvodom je ich odlišný mechanizmus. Kapitalistická ekonomika je založená na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov a dobrovoľnej spolupráci, čo vedie k alokácii zdrojov podľa preferencií ľudí samotných. Ak štát začne intenzívne zbrojiť, dobrovoľnosť ktorá je podstatou kapitalizmu sa narúša štátnym dirigizmom, preto nie je prekvapivé, že ekonomika funguje dlhodobo menej efektívne. Funguje menej efektívne úmerne tomu, ako prestáva byť kapitalistickou a stáva sa viac socialistickou 5). O socializme to pochopiteľne platiť nemôže, ten funguje stále rovnako, či už vyrába zbrane alebo iný spotrebný tovar a jeho efektivita nemá prečo klesať.
Dochádzame teda k záveru, že intenzita zbrojenia nemôže sama osebe zabrzdiť rast socialistickej ekonomiky. Rast ekonomiky ZSSR sa pritom už od 70tych rokov povážlivo spomaľoval a v 80tych rokoch prešiel do poklesu. To je obzvlášť nápadné, ak si uvedomíme, že ZSSR bol v tej dobe stredne vyspelou ekonomikou a práve tie majú obvykle potenciál dosahovať najvyššie miery rastu. Vojenské výdavky v tej dobe vzrástli, najprv v snahe získať v období "zmierňovania napätia" vojenskú prevahu (logika, ktorá stojí za pozornosť) a neskôr v reakcii na Reaganovo znovuvyzbrojovanie USA, neboli ale dôvodom poklesu. Snaha plánovačov zvyšovať úroveň celkovej produkcie zlyhávala už predtým, takže režim sa v zúfalej snahe udržať krok v zbrojení s USA musel neskôr uchýliť nielen k obmedzeniu spotrebných výdavkov v prospech vojenských, ale aj k spotrebe kapitálu, čo problém stagnácie ešte vystupňovalo a dlhodobo situáciu len zhoršilo. Takýto presun zdrojov bol ale následkom, nie príčinou stagnácie. Ak by režim dokázal priebežne zvyšovať celkovú produkciu, nebol by taký krok nutný. Jadrom problému bola neschopnosť centrálne plánovanej ekonomiky efektívne alokovať zdroje pri neexistencii trhu 6).
----------------------------
1) Pojem efektivita by si vyžadoval hlbšiu diskusiu, ale pre naše účely vystačíme s definíciou, že efektivita systému je daná pomerom výstupov k vstupom a schopnosťou ich správnej alokácie, z dlhodobého hľadiska teda schopnosťou rastu.
2) Nedá sa brať vážne dnes, v dobách predchádzajúcich kolapsu ZSSR ale ctihodní západní akademici písali vedecké práce o jeho úspechoch a perspektívach.
3) Ako vidno, formálne vlastnícke práva nie sú pre definíciu dôležité, čiže napr. aj nacistická ekonomika bola v zmysle definície viacmenej socialistická.
4) Za inak rovnakých podmienok, čo je dôležité. Tie zahrňujú aj pomer medzi výdavkami na spotrebu a na investície. Problém zníženej tvorby kapitálu alebo jeho spotreby ale netreba osobitne rozvádzať, ak by sa totiž k tomu uchýlil ekonomický systém, ktorého cieľom je dlhodobý rozvoj, svedčilo by nezvratne to o jeho totálnej nekompetentnosti a ďalšie dokazovanie tejto skutočnosti by bolo zbytočné. Presne to sa aj stalo.
5) Socialisti si zrejme tiež neuvedomujú, že ak by ich tvrdenia o väčšej efektivite socializmu boli správne, militarizácia kapitalistickej ekonomiky by sa mala prejaviť jej zvýšeným rastom, ako by sa stávala do istej miery socialistickou.
6) L. von Mises, Ľudské jednanie, str. 625-627,
http://www.libinst.cz/etexts/mises_lidske_jednani.pdf
Konštrukcia nášho argumentu vyžaduje ujasniť si dve veci. Prvou je povaha zbraní z ekonomického hľadiska. Aj keď to znie zvláštne, zbrane sú spotrebnými statkami. Sú nimi z toho hľadiska, že stoja na konci výrobného procesu a nedajú sa využiť ako prostriedok pri výrobe iných statkov. Druhou dôležitou vecou je povaha socializmu. Hoci je to tautológia, je dôležité uvedomiť si, že výrobné prostriedky a pracovné sily sú riadené direktívne z jedného centra 3) a spôsob ich použitia nemusí nijako zohľadňovať priania spotrebiteľov.
Náš argument je nasledovný. Z pohľadu socialistickej ekonomiky je úplne jedno, aký typ spotrebných statkov produkuje, či sú to zbrane alebo klasický spotrebný tovar, napr. autá, kozmetika alebo ich kombinácia. Centrum proste stanoví, čo sa bude bude vyrábať a nariadi ako budú použité dostupné výrobné faktory s cieľom dosiahnuť maximálnu produkciu. Zbrane sa od iného spotrebného tovaru nelíšia ničím, čo by vysvetľovalo spomalenie ekonomiky pri ich produkcii. Ak je centrálne riadenie skutočne efektívnejšie ako trh, celková produkcia socialistickej ekonomiky musí byť bez ohľadu na štruktúru výroby nutne väčšia ako v prípade kapitalistickej s jej údajným "individualistickým chaosom". Zbrojenie teda nemôže byť dôvodom, prečo by mal napr. ukazovateľ rastu HDP socialistickej krajiny zaostávať za rastom kapitalistickej 4).
Dôvodom, prečo si socialisti myslia, že zbrojenie by malo spomaľovať rast, je zrejme nesprávne vyhodnotenie faktu, že v kapitalistickej ekonomike také niečo platí. To ale vonkoncom neznamená, že by to malo platiť aj v socialistickej. Dôvodom je ich odlišný mechanizmus. Kapitalistická ekonomika je založená na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov a dobrovoľnej spolupráci, čo vedie k alokácii zdrojov podľa preferencií ľudí samotných. Ak štát začne intenzívne zbrojiť, dobrovoľnosť ktorá je podstatou kapitalizmu sa narúša štátnym dirigizmom, preto nie je prekvapivé, že ekonomika funguje dlhodobo menej efektívne. Funguje menej efektívne úmerne tomu, ako prestáva byť kapitalistickou a stáva sa viac socialistickou 5). O socializme to pochopiteľne platiť nemôže, ten funguje stále rovnako, či už vyrába zbrane alebo iný spotrebný tovar a jeho efektivita nemá prečo klesať.
Dochádzame teda k záveru, že intenzita zbrojenia nemôže sama osebe zabrzdiť rast socialistickej ekonomiky. Rast ekonomiky ZSSR sa pritom už od 70tych rokov povážlivo spomaľoval a v 80tych rokoch prešiel do poklesu. To je obzvlášť nápadné, ak si uvedomíme, že ZSSR bol v tej dobe stredne vyspelou ekonomikou a práve tie majú obvykle potenciál dosahovať najvyššie miery rastu. Vojenské výdavky v tej dobe vzrástli, najprv v snahe získať v období "zmierňovania napätia" vojenskú prevahu (logika, ktorá stojí za pozornosť) a neskôr v reakcii na Reaganovo znovuvyzbrojovanie USA, neboli ale dôvodom poklesu. Snaha plánovačov zvyšovať úroveň celkovej produkcie zlyhávala už predtým, takže režim sa v zúfalej snahe udržať krok v zbrojení s USA musel neskôr uchýliť nielen k obmedzeniu spotrebných výdavkov v prospech vojenských, ale aj k spotrebe kapitálu, čo problém stagnácie ešte vystupňovalo a dlhodobo situáciu len zhoršilo. Takýto presun zdrojov bol ale následkom, nie príčinou stagnácie. Ak by režim dokázal priebežne zvyšovať celkovú produkciu, nebol by taký krok nutný. Jadrom problému bola neschopnosť centrálne plánovanej ekonomiky efektívne alokovať zdroje pri neexistencii trhu 6).
----------------------------
1) Pojem efektivita by si vyžadoval hlbšiu diskusiu, ale pre naše účely vystačíme s definíciou, že efektivita systému je daná pomerom výstupov k vstupom a schopnosťou ich správnej alokácie, z dlhodobého hľadiska teda schopnosťou rastu.
2) Nedá sa brať vážne dnes, v dobách predchádzajúcich kolapsu ZSSR ale ctihodní západní akademici písali vedecké práce o jeho úspechoch a perspektívach.
3) Ako vidno, formálne vlastnícke práva nie sú pre definíciu dôležité, čiže napr. aj nacistická ekonomika bola v zmysle definície viacmenej socialistická.
4) Za inak rovnakých podmienok, čo je dôležité. Tie zahrňujú aj pomer medzi výdavkami na spotrebu a na investície. Problém zníženej tvorby kapitálu alebo jeho spotreby ale netreba osobitne rozvádzať, ak by sa totiž k tomu uchýlil ekonomický systém, ktorého cieľom je dlhodobý rozvoj, svedčilo by nezvratne to o jeho totálnej nekompetentnosti a ďalšie dokazovanie tejto skutočnosti by bolo zbytočné. Presne to sa aj stalo.
5) Socialisti si zrejme tiež neuvedomujú, že ak by ich tvrdenia o väčšej efektivite socializmu boli správne, militarizácia kapitalistickej ekonomiky by sa mala prejaviť jej zvýšeným rastom, ako by sa stávala do istej miery socialistickou.
6) L. von Mises, Ľudské jednanie, str. 625-627,
http://www.libinst.cz/etexts/mises_lidske_jednani.pdf
Subscribe to:
Posts (Atom)