Na nedávnych diskusiách o zdanení živnostníkov bolo hádam najzaujímavejšie zistenie, k akým krkolomným argumentom sa pri obrane svojich záujmov dokážu uchýliť inak rozumní ľudia. Na obranu nižšieho zdanenia živnostníkov v porovnaní so zamestnancami sa uvádzali ako argumenty tvrdenia, že zamestnanec má na rozdiel od živnostníka ako kompenzáciu rôzne sociálne výhody, alebo sa tvrdilo, že odvody zamestnávateľa sa nemajú zaratúvať do celkového daňového zaťaženia zamestnanca, lebo vraj je to len osobitná daň uvalená na zamestnávateľa a s prácou zamestnanca nemá nič spoločné. Komentátor SME vtipne napísal, že o bremeno odvodov sa delia zamestnanec so zamestnávateľom a preto je to pre nich ľahšie ako pre živnostníka, ktorý si všetko platí sám. Polemika s podobnými omylmi je dobrou príležitosťou pozrieť sa na problém tzv. "sociálnych výhod".
Nielen že sú všetky tieto tvrdenia úplne pomýlené. Zaujímavosť spomínaná v úvode spočíva v tom, že títo domnelí obrancovia pravicových a kapitalistických hodnôt v skutočnosti nekriticky prebrali socialistickú, pôvodom vlastne marxistickú predstavu o sociálnych výhodách. Tá spočíva v predpoklade, že zamestnávateľ si nezaslúžene a bez akéhokoľvek prospechu pre "spoločnosť" prisvojuje zisk, ktorý vyprodukoval zamestnanec a ktorý by mal patriť buď zamestnancovi alebo "všetkým". Keby bola táto teória pravdivá, núkalo by sa jednoduché riešenie: štát by skonfiškoval nezaslúžené príjmy zamestnávateľa a prerozdelil ich v prospech zamestnancov. Jediný poškodený by bol chamtivý kapitalista, ostatní by profitovali. Pochopiteľne, naši obrancovia živnostníkov, často sami zamestnávatelia, nepovažujú na rozdiel od socialistov svoj zisk za nezaslúžený a netúžia po tom, aby im ho niekto skonfiškoval. Prekvapivo sa ale so socialistami zhodujú v predstave, že odvody platené zamestnávateľom idú na úkor zamestnávateľa a zamestnanca nezaťažujú, ale naopak mu prinášajú rôzne sociálne výhody 1). Stručne povedané, táto socialisticko-kapitalistická názorová koalícia sa zhoduje v názore, že je možné štátnym zásahom zvýšiť sociálne výhody zamestnancov na úkor zamestnávateľa 2).
Aby sme ukázali nezmyselnosť tejto predstavy, pozrime sa na problém z pohľadu zamestnávateľa. Zamestnávateľ najme zamestnanca vtedy, ak dodatočný prospech, ktorý má jeho firma z práce tohoto zamestnanca je vyšší ako celkové náklady na tohoto zamestnanca. Tieto náklady sú tvorené čistou mzdou, všetkými možnými odvodmi a daňami, administratívnymi nákladmi atď. Zamestnávateľa ale pri zamestnávaní pracovníka zaujímajú len celkové náklady a je mu jedno, akú časť z nich tvoria jednotlivé položky. Správa sa ako každý iný nákupca. Ak je celková cena nízka, kupuje, ak je privysoká, nekupuje. Čím vyššie sú odvody na financovanie nejakých "sociálnych výhod", tým nižšiu sumu je zamestnávateľ ochotný vyplatiť vo forme čistej mzdy, aby jeho celkové náklady neprekročili cenu ktorú pre neho práca má. Štátna regulácia odvodov preto nemôže nikdy zvýšiť celkový prospech zamestnanca, môže len určiť, v akej forme zamestnanec tento prospech získa. Zjednodušene povedané, zamestnanec buď na neregulovanom trhu dostane výplatu 10,000 v hotovosti, alebo na regulovanom "sociálnom" trhu dostane 5,000 v hotovosti a ďalších 5,000 sa odvedie do rôznych sociálnych fondov alebo sa použijú na financovanie iných štátom predpísaných služieb v jeho prospech. Nikdy nemôže dohromady dostať viac ako 10,000. Keby štát nútil firmu vyplatiť mu viac, firma ho radšej nezamestná, lebo by jej spôsoboval stratu. A keby ju štát donútil aj k tomu, povedie to k spotrebe kapitálu a dlhodobo k ochudobneniu všetkých. Napriek presvedčeniu mnohých ľudí, neexistuje žiadny spôsob ako vykúzliť reguláciou dlhodobo viac výhod pre všetkých zamestnancov na úkor zamestnávateľov. Dôsledkom regulácií je nezamestnanosť a to, že zamestnanci dostávajú časť odmeny pravdepodobne v inej forme, než akú by preferovali 3).
Teraz je už zrejmé, prečo sú argumenty obhajcov živnostníkov o väčších sociálnych výhodách zamestnancov mylné. Sociálne výhody nie sú žiadny bonus, ktorý zamestnanec na rozdiel od živnostníka dostáva ako prídavok k platu. Všetky tieto výhody (pokiaľ vôbec sú to výhody) si financuje sám zo svojej práce, na úkor svojej čistej mzdy. Vezmime si ako príklad tzv. platenú dovolenku. Celkový ročný plat zamestnanca je daný tým, koľko počas roka vyprodukuje. Ak má napr. 2 mesiace dovolenku a pracuje len 10 mesiacov, dostane menej než by dostal za 12 mesiacov práce. Túto nižšiu sumu je možné rozpočítať na 12 mesiacov a povedať, že zamestnanec má 2 mesiace platenej dovolenky, nič to ale nemení na fakte, že jeho celkový ročný plat je rovnaký, ako by bol v prípade, že by dostal mzdu len za tých 10 reálne odpracovaných mesiacov a dovolenku by mal neplatenú. Platená dovolenka je preto čisto formálny trik. Zamestnanec rovnako ako živnostník majú reálny príjem len za to, čo skutočne odpracujú. Jediný rozdiel medzi nimi je v tom, že u živnostníka je súvislosť medzi odpracovaným časom a príjmom viditeľnejšia a že dĺžku pracovného času si určuje sám, kým u zamestnanca ju stanovuje legislatíva bez ohľadu na to či mu vyhovuje alebo nie.
Živnostník ktorý v diskusii na SME tvrdil, že odvody zamestnávateľa nesúvisia so zamestnancom, ale sú len osobitnou daňou, ktorú platí na úkor svojho zisku, a že zamestnanci mu zisk nevytvárajú, zrejme sám svojim tvrdeniam veľmi neverí, inak by prepustil všetkých svojich zamestnancov, vyhol by sa tejto dani a dosahoval by zisk bez nich. Taký šialenec v skutočnosti iste nie je. Nechce si pripustiť, že je ochotný platiť tieto odvody jednoducho preto, že zamestnanci vytvárajú pre jeho firmu väčšiu hodnotu, než sú jeho celkové náklady na nich, a to vrátane týchto odvodov. Ak by odvodové bremeno kleslo na nulu, musel by im tieto peniaze vyplatiť vo forme čistej mzdy, inak by o nich prišiel. Vysoké odvody nejdú preto na úkor jeho zisku. Poškodzujú jeho zamestnancov a ešte viac poškodzujú tých, ktorí si vďaka nim prácu nenájdu 4).
Vôbec najväčšou absurditou týchto diskusií bolo puntičkárske rozlišovanie medzi odvodmi zamestnávateľa a odvodmi zamestnanca a vyvodzovanie ďalekosiahlych záverov z tejto údajnej odlišnosti (viď komentár SME). Ako som už uviedol, zamestnávateľa zaujímajú jedine celkové náklady na zamestnanca. Je mu srdečne jedno, či peniaze, ktoré musí vynaložiť budú uvedené v kolónke "odvody zamestnávateľa", "odvody zamestnanca" alebo "čistá mzda". Toto škatuľkovanie je zavádzajúce a bolo vymyslené politikmi výhradne s cieľom zakamuflovať pred zamestnancami skutočnú výšku ich daňového zaťaženia, a to jednak touto umelou komplikovanosťou, jednak tým, že vytvorili fikciu "sociálnych výhod" platených z tzv. "odvodov zamestnávateľa" (t.j. na úkor zamestnávateľa). Je neuveriteľné, že toľko inak pomerne inteligentných ľudí na tento trik naletelo.
Dá sa sympatizovať so živnostníkmi ohľadom toho, že netúžia platiť vyššie dane. Argumenty, ktoré si zvolili sú ale demagogické a v konečnom dôsledku nahrávajú práve tým, ktorí si existenciu ekonomicky samostatných ľudí príliš neželajú. Problém nespočíva v tom, že živnostníci sú nejaká špeciálna skupina, ktorá by mala platiť nižšie dane, ale v tom, že celkové daňové zaťaženie je príliš vysoké. Živnostníci popisujú katastrofické dôsledky vysokých daní ktoré budú platiť, ale rovnaké dôsledky nastávajú už dnes v dôsledku vysokého daňového zaťaženia zamestnancov a týkajú sa omnoho väčšieho počtu ľudí.
Čo sa týka názoru že "sociálne výhody" zvyšujú životnú úroveň ľudí, je mylný. Jediný spôsob ako zvýšiť životnú úroveň je akumulovať kapitál a tým zvýšiť medznú produktivitu práce.
------------------------------
1) Tie by potom mali byť podľa nich kompenzované vyšším zdanením zamestnancov v porovnaní so živnostníkmi.
2) Líšia sa samozrejme v názore na žiadúcosť takejto politiky.
3) Povedzme že štát núti firmu poskytovať zamestnancom rekreáciu v podnikovej chate. To si pochopiteľne vyžaduje náklady, ktoré musí odpracovať zamestnanec. Ak zamestnanec o tento druh rekreácie nemá záujem, potom je v čistej strate a lepšie by na tom bol, ak by dostal peniaze na ruku a rekreoval by sa za ne ako by sám uznal za vhodné. "Sociálna výhoda" mu v skutočnosti uškodila.
4) Zamestnávateľ môže byť reguláciou poškodený tým, že si nemôže najať všetkých pracovníkov, ktorých by chcel a ktorí by za danú mzdu boli ochotní pracovať. Dôsledkom toho je, že výrobné faktory (t.j. práca a kapitál) sa jednak nevyužijú v plnej miere, jednak sa kombinujú menej efektívnym spôsobom než akým by sa kombinovali v podmienkach neregulovaného trhu. Vedie to k nižšej produkcii a k celkovému ochudobneniu spoločnosti.
Nielen že sú všetky tieto tvrdenia úplne pomýlené. Zaujímavosť spomínaná v úvode spočíva v tom, že títo domnelí obrancovia pravicových a kapitalistických hodnôt v skutočnosti nekriticky prebrali socialistickú, pôvodom vlastne marxistickú predstavu o sociálnych výhodách. Tá spočíva v predpoklade, že zamestnávateľ si nezaslúžene a bez akéhokoľvek prospechu pre "spoločnosť" prisvojuje zisk, ktorý vyprodukoval zamestnanec a ktorý by mal patriť buď zamestnancovi alebo "všetkým". Keby bola táto teória pravdivá, núkalo by sa jednoduché riešenie: štát by skonfiškoval nezaslúžené príjmy zamestnávateľa a prerozdelil ich v prospech zamestnancov. Jediný poškodený by bol chamtivý kapitalista, ostatní by profitovali. Pochopiteľne, naši obrancovia živnostníkov, často sami zamestnávatelia, nepovažujú na rozdiel od socialistov svoj zisk za nezaslúžený a netúžia po tom, aby im ho niekto skonfiškoval. Prekvapivo sa ale so socialistami zhodujú v predstave, že odvody platené zamestnávateľom idú na úkor zamestnávateľa a zamestnanca nezaťažujú, ale naopak mu prinášajú rôzne sociálne výhody 1). Stručne povedané, táto socialisticko-kapitalistická názorová koalícia sa zhoduje v názore, že je možné štátnym zásahom zvýšiť sociálne výhody zamestnancov na úkor zamestnávateľa 2).
Aby sme ukázali nezmyselnosť tejto predstavy, pozrime sa na problém z pohľadu zamestnávateľa. Zamestnávateľ najme zamestnanca vtedy, ak dodatočný prospech, ktorý má jeho firma z práce tohoto zamestnanca je vyšší ako celkové náklady na tohoto zamestnanca. Tieto náklady sú tvorené čistou mzdou, všetkými možnými odvodmi a daňami, administratívnymi nákladmi atď. Zamestnávateľa ale pri zamestnávaní pracovníka zaujímajú len celkové náklady a je mu jedno, akú časť z nich tvoria jednotlivé položky. Správa sa ako každý iný nákupca. Ak je celková cena nízka, kupuje, ak je privysoká, nekupuje. Čím vyššie sú odvody na financovanie nejakých "sociálnych výhod", tým nižšiu sumu je zamestnávateľ ochotný vyplatiť vo forme čistej mzdy, aby jeho celkové náklady neprekročili cenu ktorú pre neho práca má. Štátna regulácia odvodov preto nemôže nikdy zvýšiť celkový prospech zamestnanca, môže len určiť, v akej forme zamestnanec tento prospech získa. Zjednodušene povedané, zamestnanec buď na neregulovanom trhu dostane výplatu 10,000 v hotovosti, alebo na regulovanom "sociálnom" trhu dostane 5,000 v hotovosti a ďalších 5,000 sa odvedie do rôznych sociálnych fondov alebo sa použijú na financovanie iných štátom predpísaných služieb v jeho prospech. Nikdy nemôže dohromady dostať viac ako 10,000. Keby štát nútil firmu vyplatiť mu viac, firma ho radšej nezamestná, lebo by jej spôsoboval stratu. A keby ju štát donútil aj k tomu, povedie to k spotrebe kapitálu a dlhodobo k ochudobneniu všetkých. Napriek presvedčeniu mnohých ľudí, neexistuje žiadny spôsob ako vykúzliť reguláciou dlhodobo viac výhod pre všetkých zamestnancov na úkor zamestnávateľov. Dôsledkom regulácií je nezamestnanosť a to, že zamestnanci dostávajú časť odmeny pravdepodobne v inej forme, než akú by preferovali 3).
Teraz je už zrejmé, prečo sú argumenty obhajcov živnostníkov o väčších sociálnych výhodách zamestnancov mylné. Sociálne výhody nie sú žiadny bonus, ktorý zamestnanec na rozdiel od živnostníka dostáva ako prídavok k platu. Všetky tieto výhody (pokiaľ vôbec sú to výhody) si financuje sám zo svojej práce, na úkor svojej čistej mzdy. Vezmime si ako príklad tzv. platenú dovolenku. Celkový ročný plat zamestnanca je daný tým, koľko počas roka vyprodukuje. Ak má napr. 2 mesiace dovolenku a pracuje len 10 mesiacov, dostane menej než by dostal za 12 mesiacov práce. Túto nižšiu sumu je možné rozpočítať na 12 mesiacov a povedať, že zamestnanec má 2 mesiace platenej dovolenky, nič to ale nemení na fakte, že jeho celkový ročný plat je rovnaký, ako by bol v prípade, že by dostal mzdu len za tých 10 reálne odpracovaných mesiacov a dovolenku by mal neplatenú. Platená dovolenka je preto čisto formálny trik. Zamestnanec rovnako ako živnostník majú reálny príjem len za to, čo skutočne odpracujú. Jediný rozdiel medzi nimi je v tom, že u živnostníka je súvislosť medzi odpracovaným časom a príjmom viditeľnejšia a že dĺžku pracovného času si určuje sám, kým u zamestnanca ju stanovuje legislatíva bez ohľadu na to či mu vyhovuje alebo nie.
Živnostník ktorý v diskusii na SME tvrdil, že odvody zamestnávateľa nesúvisia so zamestnancom, ale sú len osobitnou daňou, ktorú platí na úkor svojho zisku, a že zamestnanci mu zisk nevytvárajú, zrejme sám svojim tvrdeniam veľmi neverí, inak by prepustil všetkých svojich zamestnancov, vyhol by sa tejto dani a dosahoval by zisk bez nich. Taký šialenec v skutočnosti iste nie je. Nechce si pripustiť, že je ochotný platiť tieto odvody jednoducho preto, že zamestnanci vytvárajú pre jeho firmu väčšiu hodnotu, než sú jeho celkové náklady na nich, a to vrátane týchto odvodov. Ak by odvodové bremeno kleslo na nulu, musel by im tieto peniaze vyplatiť vo forme čistej mzdy, inak by o nich prišiel. Vysoké odvody nejdú preto na úkor jeho zisku. Poškodzujú jeho zamestnancov a ešte viac poškodzujú tých, ktorí si vďaka nim prácu nenájdu 4).
Vôbec najväčšou absurditou týchto diskusií bolo puntičkárske rozlišovanie medzi odvodmi zamestnávateľa a odvodmi zamestnanca a vyvodzovanie ďalekosiahlych záverov z tejto údajnej odlišnosti (viď komentár SME). Ako som už uviedol, zamestnávateľa zaujímajú jedine celkové náklady na zamestnanca. Je mu srdečne jedno, či peniaze, ktoré musí vynaložiť budú uvedené v kolónke "odvody zamestnávateľa", "odvody zamestnanca" alebo "čistá mzda". Toto škatuľkovanie je zavádzajúce a bolo vymyslené politikmi výhradne s cieľom zakamuflovať pred zamestnancami skutočnú výšku ich daňového zaťaženia, a to jednak touto umelou komplikovanosťou, jednak tým, že vytvorili fikciu "sociálnych výhod" platených z tzv. "odvodov zamestnávateľa" (t.j. na úkor zamestnávateľa). Je neuveriteľné, že toľko inak pomerne inteligentných ľudí na tento trik naletelo.
Dá sa sympatizovať so živnostníkmi ohľadom toho, že netúžia platiť vyššie dane. Argumenty, ktoré si zvolili sú ale demagogické a v konečnom dôsledku nahrávajú práve tým, ktorí si existenciu ekonomicky samostatných ľudí príliš neželajú. Problém nespočíva v tom, že živnostníci sú nejaká špeciálna skupina, ktorá by mala platiť nižšie dane, ale v tom, že celkové daňové zaťaženie je príliš vysoké. Živnostníci popisujú katastrofické dôsledky vysokých daní ktoré budú platiť, ale rovnaké dôsledky nastávajú už dnes v dôsledku vysokého daňového zaťaženia zamestnancov a týkajú sa omnoho väčšieho počtu ľudí.
Čo sa týka názoru že "sociálne výhody" zvyšujú životnú úroveň ľudí, je mylný. Jediný spôsob ako zvýšiť životnú úroveň je akumulovať kapitál a tým zvýšiť medznú produktivitu práce.
------------------------------
1) Tie by potom mali byť podľa nich kompenzované vyšším zdanením zamestnancov v porovnaní so živnostníkmi.
2) Líšia sa samozrejme v názore na žiadúcosť takejto politiky.
3) Povedzme že štát núti firmu poskytovať zamestnancom rekreáciu v podnikovej chate. To si pochopiteľne vyžaduje náklady, ktoré musí odpracovať zamestnanec. Ak zamestnanec o tento druh rekreácie nemá záujem, potom je v čistej strate a lepšie by na tom bol, ak by dostal peniaze na ruku a rekreoval by sa za ne ako by sám uznal za vhodné. "Sociálna výhoda" mu v skutočnosti uškodila.
4) Zamestnávateľ môže byť reguláciou poškodený tým, že si nemôže najať všetkých pracovníkov, ktorých by chcel a ktorí by za danú mzdu boli ochotní pracovať. Dôsledkom toho je, že výrobné faktory (t.j. práca a kapitál) sa jednak nevyužijú v plnej miere, jednak sa kombinujú menej efektívnym spôsobom než akým by sa kombinovali v podmienkach neregulovaného trhu. Vedie to k nižšej produkcii a k celkovému ochudobneniu spoločnosti.
