nahradenie dobrovoľnou, t.j. trhovou spoluprácou. Štátom pritom rozumejú inštitúciu nárokujúcu si
legálny monopol na vykonávanie násilia na danom území. Toto násilie zahŕňa o.i. právo vyberať
dane (t.j. vyvlastňovať) a tiež právo byť konečným rozhodcom všetkých sporov.
Prívrženci ankapu spochybňujú tieto nároky štátu v prvom rade z etického hľadiska. Argumentujú
amorálnosťou každej inicializácie násilia, t.j. porušenia práva na život či majetok ľudí, ktorí sa sami
žiadnej inicializácie násilia nedopustili. Takejto inicializácie sa štát dopúšťa napr. výberom daní
pod hrozbou trestu od “svojich” občanov. Ďalší argument v prospech ankapu je ekonomický.
Anarchokapitalisti chápu poskytovanie bezpečnosti ako každú inú službu a keďže štát má na jej
poskytovanie monopol, argumentujú neefektívnosťou monopolu a požadujú, aby bezpečnosť
poskytovali konkurujúce si bezpečnostné agentúry fungujúce na trhových princípoch. Cieľom
tohoto článku je vysvetliť, v čom spočíva principiálny rozdiel medzi bezpečnostnými službami a
všetkými ostatnými službami a prečo sa tento argument anarchokapitalistov na trh bezpečnostných
služieb nedá použiť.
Paradox trhu obranných služieb
Anarchokapitalisti vychádzajú z princípu trhovej výmeny, ktorá vedie ľudí s odlišnými záujmami k
tomu, aby vo vlastnom záujme spolupracovali. Pekár pečie chlieb pre svojich zákazníkov nie preto,
že by mu záležalo na ich blahu, ale preto, že sleduje svoje vlastné záujmy (zárobok) a najlepší
spôsob ako ich uspokojiť je slúžiť záujmom iných. Anarchokapitalisti optimisticky predpokladajú,
že takýto model obojstranne výhodnej spolupráce sa dá použiť na akékoľvek medziľudské vzťahy.
Práve tu sa ale skrýva podstatný problém. Predpokladom trhovej výmeny je obojstranná
dobrovoľnosť, teda neprítomnosť násilného donútenia. Ak by pekár mohol od zákazníkov vymáhať
peniaze násilím, nemusel by im piecť chlieb. Aby mohli byť všetky medziľudské vzťahy založené
na trhu, musia mať ľudia zaistenú dostatočnú úroveň bezpečnosti. Pri “nakupovaní” bezpečnosti
samotnej ale táto podmienka nie je splnená. Ak niekto nakupuje bezpečnosť, tak zjavne preto, lebo
sa bezpečne necíti. Potom je ale jasné, že aspoň niektoré transakcie v reálnom svete budú netrhové.
Predstavme si spoločnosť bez mocenského monopolu. Aby nakupovanie bezpečnosti malo vôbec
zmysel, musí byť nakupovaná od niekoho, kto na danom území disponuje významnou vynucujúcou
mocou. Nemá zmysel nechávať sa chrániť niekým slabým. Transakcia sa teda uskutočňuje medzi
niekým veľmi mocným (predajcom bezpečnosti) a medzi niekým, kto sa necíti bezpečne, potrebuje
ochranu a je preto relatívne slabý (zákazník). Už v tomto štádiu to príliš nevyzerá na rovnoprávny
vzťah. Každý kto má moc niekoho chrániť má zároveň moc mu diktovať. Paradoxom
bezpečnostných služieb je fakt, že ten, kto je schopný ich predávať ich vôbec predávať nemusí,
pretože svoj príjem si od zákazníka dokáže vynútiť aj násilím, bez poskytnutia protihodnoty,
prípadne za nižšiu protihodnotu než akú by inkasoval na voľnom trhu. Veľmi pravdepodobne
vzniknú netrhové, násilné vzťahy medzi predajcom a zákazníkom. Napr. keď sa Caesar stal
najsilnejším mužom v Ríme, mohol si založiť prosperujúcu anarchokapitalistickú bezpečnostnú
agentúru a poskytovať služby na trhovom základe. Namiesto toho sa rozhodol stať neobmedzeným
vládcom a svoju moc nanútiť.
Druhým dôsledkom tendencie zákazníka “nakupovať” bezpečnosť od niekoho dostatočne mocného
je silný trend ku koncentrácii na “trhu” bezpečnosti. Zjavne by nemalo veľký zmysel nechať sa
chrániť niekým, povedzme 10. najsilnejším v poradí, keďže ten zákazníka nedokáže ochrániť pred
deviatimi silnejšími. Poskytovateľov bezpečnosti bude preto málo. Budú sa neustále dostávať do
konfliktov, a to tým viac, čim viac sa budú odchyľovať od trhového správania. Násilné správanie
im navyše prináša benefity, ktoré ďalej zvyšujú ich motiváciu správať sa násilne. Môžu
zákazníkom poskytovať horšie služby a zdroje investovať do posilnenia vlastnej moci.
Pravdepodobným dôsledkom tejto situácie bude víťazstvo jedného poskytovateľa nad všetkými
ostatnými a ich zničenie, skombinované s nastolením netrhových vzťahov voči “zákazníkom”.
Vznikne monopol moci, štát.
Ekonomické statky vs. násilná moc
Dva základné typy vzťahov medzi ľuďmi majú odlišné dôsledky na možnosť konkurencie. Prvé
z nich, trhové vzťahy, sú obojstranne dobrovoľné a vzájomne výhodné. Každý môže takýto vzťah
slobodne ukončiť, čo vedie druhú stranu k snahe o skvalitnenie služieb, aby si ho získala alebo
udržala. Tam, kde vládnu trhové vzťahy platia všetky poučky ekonómie o prevahe trhu a
konkurencie nad monopolom. Druhý typ vzťahov je založený na násilí a donútení. Sú to
nerovnoprávne vzťahy násilník – obeť. Nárast úžitku dosahuje len násilník, úžitok obete sa
zmenšuje a keby mala možnosť, tak sa do takéhoto “vzťahu” nezapojí. Obeť tiež nemá možnosť
beztrestne si vybrať iného násilníka. Pri nakupovaní bezpečnosti trhové vzťahy prakticky
neexistujú a preto ani nie je dôvod očakávať, že tu bude prebiehať nejaký konkurenčný proces,
ktorý by zákazníkom prinášal lepšie služby. Tvrdenie o prevahe konkurencie nad monopolom za
týchto okolností nemá význam. Namiesto konkurencie tu vzniká násilná moc.
Zákazník nie je voči držiteľom moci v trhovom vzťahu bez ohľadu na to, či existuje len jeden
(monopolný) držiteľ moci alebo ich je viac a navzájom si konkurujú. Druhému prípadu
zodpovedajú podmienky anarchií a občianskych vojen známe z histórie. Obvykle tam existuje
viacero tlúp vymáhajúcich výpalné, ktoré človeku neochotnému platiť hrozia násilím, ničia mu
majetok alebo ho pre výstrahu ostatným rovno zavraždia. Samozrejme netolerujú ani prechod
“zákazníka” k inej tlupe. Takáto situácia sa nijako sa nepodobá nakupovaniu od konkurujúcich si
predajcov na bežnom trhu. Konkurencia v násilí vedie jedine k vojne, ktorá sa spravidla skončí
víťazstvom jednej strany a zničením ostatných, preto sú anarchie obvykle len dočasné. Víťaz sa
snaží nastoliť také podmienky, aby nabudúce hrozbu konkurencie násilne potlačil už v zárodku.
Zaujímavou vlastnosťou násilnej moci je to, že sa nedá zo sveta odstrániť. Ak by jej začalo ubúdať,
vznikne mocenské vákuum, ktoré zvyšuje motiváciu a potenciálne zisky a znižuje náklady pre tých,
ktorí by radi využili násilie na jej získanie. Násilná moc sa preto objaví vždy znovu.
Duchovný otec ankapu Rothbard sa priblížil pochopeniu principiálneho rozdielu medzi
ekonomickými statkami a násilím vo svojej teórii monopolu, v ktorej pod monopolom rozumel len
korporáciu so štátnym privilégiom a odmietol predstavu niečoho takého ako monopol na voľnom
trhu. Z toho zákonite plynie, že jediný skutočný monopol je len násilná moc samotná. Monopol
dajme tomu v oblasti výroby a dodávok elektriny je len delegovaním tejto násilnej moci na
konkrétnu firmu a konkrétny statok (štát potrestá každého, kto sa pokúsi vyrábať elektrinu bez jeho
dovolenia). Na voľnom trhu pojem “elektrárenský monopol” nedáva zmysel. Z toho musí aj pre
ortodoxného anarchokapitalistu vyplývať, že oblasť násilia a poskytovania bezpečnosti je niečo
úplne odlišné od dodávok elektriny a ostatných ekonomických statkov.
Leviatan a limitovaná sloboda
Stojí za pozornosť, že naše chápanie konkurencie sme si osvojili v podmienkach existencie
násilného monopolu. Bežný nákup statkov na území kontrolovanom štátom je dobrovoľný.
Obchodník nepoužíva gorily, ktoré by nám hrozili násilím ak prejdeme ku konkurencii. Ak by sa o
to pokúsil, zasiahne proti nemu štát, ktorého mocenskej prevahe sa obchodník nedokáže ubrániť.
Obchodík preto na použitie násilia za bežných okolností ani nepomyslí. Mocenský monopol štátu
zabezpečuje ľuďom bezpečnosť a umožňuje dobrovoľnosť a konkurenciu aspoň v istom rozsahu.
(Pôsobenie štátu je ale dvojznačné. Na jednej strane garantuje istú mieru bezpečnosti a umožňuje
fungovanie trhu. Na druhej strane zo svojej pozície násilného monopolu tieto pravidlá sám
porušuje.)
Bezpečnostné agentúry v ankape
Anarchokapitalisti si trh v oblasti bezpečnostných služieb predstavujú tak, že agentúry poskytujúce
bezpečnosť jednajú so zákazníkmi rovnako ako firmy v podmienkach štátu, teda na základe
dobrovoľnosti a svoje služby im nevnucujú. Predpokladajú, že “dobré” agentúry sú dostatočne silné
na to, aby porazili “zlých” násilníkov. Agentúry ale nemajú dôvod jednať so zákazníkmi trhovo. Už
nie sú v pozícii firmy, ktorá podlieha zákonom štátu a jeho mocenskej prevahe. Agentúry teraz
disponujú donucovacou mocou a je len na nich ako ju použijú. Zo skúsenosti vieme, že aj tí “dobrí”
obrancovia sa nechajú mocou skorumpovať. Z hľadiska teórie hier sa jedná o väzňovu dilemu, v
ktorej kombinácia pokušenia a hrozieb zo strany iných zlomí prevažnú väčšinu ľudí. Agentúra s
najväčšou mocou zrejme porazí ostatné a stane sa v zmysle definície štátom.
Nepochopenie problému násilia zo strany anarchokapitalistov vidno z ich tvrdenia, že bezpečnostné
agentúry by poskytovali bezpečnosť efektívnejšie ako to robí štát. Ak by to bola pravda, nie je
žiadny dôvod, prečo by nejaká súkromná agentúra nemohla už teraz poskytovať klientom ochranu
pred štátom (napr. pred výbercami daní). Nič také sa zjavne nedeje. Tvrdenie, že je to kvôli
monopolu štátu je absurdné. Jediný spôsob ako môže štát svoj monopol obhájiť je použiť proti nej
násilie, ale pôvodné tvrdenie bolo, že súkromná agentúra je vo vykonávaní násilia efektívnejšia.
Agentúra si preto nemusí pýtať dovolenie od štátu, môže si ho sama vybojovať. Súkromný pekár by
sa mohol oprávnene sťažovať, že existencia štátneho monopolu na pečenie chleba mu znemožňuje
dokázať prevahu súkromného pekárstva nad štátnym monopolom. To platí preto, lebo kvality tohto
pekára nemajú spočívať v jeho schopnosti postrieľať všetkých policajtov, ktorí by mu bránili
prevádzkovať jeho pekáreň, ale v pečení chleba. Jeho pekárske schopnosti nie sú spochybnené tým,
že musel kapitulovať pred štátnou mocou. Analogická sťažnosť bezpečnostnej agentúry ale nedáva
zmysel. Anarchokapitalisti si nechcú pripusť, že štát je v násilí naozaj efektívnejší ako trh. Logika
násilia sa neriadi trhovými princípmi.
Zhrnutie
Zákonitým dôsledkom existencie násilných vzťahov a ich odlišnosti od dobrovoľných vzťahov je
vznik násilného monopolu, štátu. Moci, násilia a teda ani štátu sa nemôžeme zbaviť, môžeme ich
nanajvýš obmedziť a čiastočne kontrolovať. Je možné sa snažiť, aby bola moc štátu zameraná čo
najviac na potláčanie zločinu a čo najmenej na jeho páchanie a na sabotovanie dobrovoľných
vzťahov medzi ľuďmi.
Rozlíšenie násilnej moci a trhových služieb sa dá prirodzene zladiť s predstavami klasických
liberálov 19. storočia o štáte ako “nočnom strážnikovi”, ktorý by prevádzkoval len políciu, armádu
a súdnictvo, zatiaľ čo všetky ostatné oblasti života ľudí by boli ponechané trhu. Takéto rozlíšenie
podporuje zmysluplnosť predstavy liberálneho minarchistického štátu.
Peter Weisenpacher
