Mzdy a produktivita práce.

Ľudia často popierajú, že výška miezd závisí od nejakých objektívnych faktorov, ako je napr. produktivita práce 1). Ich predstava je približne taká, že výška miezd závisí najmä od dobrej vôle zamestnávateľa alebo štátu. Dobrý zamestnávateľ ľuďom "dá zarobiť", chamtivý ich zdiera. Dobrá vláda sa o ľudí stará a žmýka zamestnávateľov v prospech zamestnancov, zlá vláda je "proti ľuďom". Podobné názory existujú len ako intuitívne predstavy, ich stúpenci nedokážu sformulovať na túto tému žiadnu ucelenú teóriu, ktorá by mala nejaké racio (o to viac je v nich ale emócii). V tomto článku sa pokúsim vysvetliť, ako sa vlastne mzdy na trhu tvoria a od čoho závisí ich výška.

Predstavme si spoločnosť, v ktorej žije milión ľudí, ktorí sú ale tak málo produktívni že dokážu vyrobiť len 100 tisíc párov topánok. Je vedľajšie, aké sú tu nominálne mzdy, t.j. aké číselká sú vytlačené na papierikoch, ktoré ľudia dostávajú na výplatu. Reálne mzdy musia byť nutne také nízke, že topánky si môže dovoliť nanajvýš každý desiaty človek a teda najmenej 90% ľudí ostane bosých. Analogický argument prirodzene platí aj pre všetky ostatné výrobky. Z tohoto príkladu je zrejmé, že výška miezd "nejako" s produktivitou práce musí súvisieť, nech už to ľudia hocijako popierajú. Ľudia nemôžu spotrebovať viac než vyrobia. Nízka výroba znamená nižšie reálne mzdy a nižšiu životnú úroveň. Žiadna "sociálne cítiaca" vláda so svojimi "istotami", žiadne prelievanie sĺz nad osudom bosých nemôžu vyprodukovať dodatočné topánky, to môže dosiahnuť jedine produktívnejší obuvnícky priemysel.

Tiež je jasné, že túto produktivitu ovplyvňuje omnoho viac kvalitné strojové vybavenie obuvníckej továrne než usilovnosť pracovníkov. Priemerne usilovný pracovník modernej továrne vyrobí za deň omnoho viac topánok než zručný stredoveký remeselník pracujúci s vypätím všetkých síl s jednoduchými manuálnymi nástrojmi. Je dôležité to zdôrazniť, pretože ľudia si pod produktivitou práce robotníka často mylne predstavujú niečo také ako jeho usilovnosť. Tvrdenia o nižšej produktivite práce na Slovensku im znejú ako hnusné protislovenské obviňovanie našich robotníkov z lenivosti. Iracionálne obranné reakcie potom pochovajú akúkoľvek snahu o rozumnú diskusiu. Produktivitou práce teda budeme rozumieť jednoducho trhovú hodnotu tovaru vyrobeného za časovú jednotku, a pod pojmom fyzická produktivita budeme rozumieť počet výrobkov za tento čas.

Zatiaľ teda vieme, že výška miezd nejako súvisí s fyzickou produktivitou práce, ktorá zase súvisí s výkonnosťou vybavenia tovární, t.j. akumulovaným kapitálom. Je treba ešte vysvetliť, čo určuje mzdu konkrétneho pracovníka. Keď zamestnávateľ najíma dodatočného (medzného) zamestnanca, maximálna mzda, ktorú je mu schopný ponúknuť je daná trhovou hodnotou dodatočného produktu, ktorý sa vytvorí jeho zapojením do práce (tzv. medzný produkt). Ak zamestnanec vytvorí pre zamestnávateľa hodnotu 1000 eur, zamestnávateľ mu bude ochotný vyplatiť mzdu nanajvýš 1000 eur, určite nie 1200. Medzný produkt je pochopiteľne tým vyšší, čím lepším kapitálovým vybavením zamestnávateľ disponuje. Zamestnávateľ ale obvykle vôbec netúži platiť zamestnancovi maximálnu možnú mzdu, danú pracovníkovou medznou produktivitou (teda tých 1000 eur). Snaží sa mu ponúknuť mzdu nižšiu, ale dostatočne vysokú na to, aby mu zamestnanca neodlákali iní zamestnávatelia. Zamestnancova mzda bude teda tým vyššia a tým bližšia jeho medznej produktivite, čim vyššej konkurencii ostatných zamestnávateľov musí náš zamestnávateľ čeliť. A schopnosť ostatných zamestnávateľov konkurovať mu a preplatiť ho nie je daná ničím iným než ich vlastnou kapitálovou vybavenosťou a teda medznou produktivitou práce v ich firmách. Čím viac kapitálu je celkovo akumulovaného v danej krajine, tým viac sa vyprodukuje, tým vyššie mzdy sú zamestnávatelia schopní vyplácať a pod tým väčším vzájomným konkurenčným tlakom sú, aby tieto mzdy aj skutočne vyplácali. Mzdy pracovníkov budú vyššie a rovnako aj ich podiel na celkovom produkte. Preto na Slovensku nielenže vyprodukujeme menej ako napr. v kapitálovo dobre vybavenom Švajčiarsku (máme nižší HDP), ale navyše na mzdy pripadá len 38 % tohoto nižšieho produktu, kým v Švajčiarsku je to 59 % 2).

Vplyv medznej produktivity práce na výšku mzdy sa dá najlepšie pochopiť na príklade tých odvetví, v ktorých má akumulácia kapitálu malý alebo žiadny vplyv na fyzickú produktivitu. Takými sú napr. niektoré služby. Súčasná čašníčka roznesie za smenu zrejme rovnaké množstvo pohárov piva, ako jej kolegyňa v stredoveku a jej fyzická produktivita je teda rovnaká. Ako je potom možné, že jej reálna mzda je omnoho vyššia ? Zdanlivo to popiera súvis medzi produktivitou práce a výškou mzdy. Treba si ale uvedomiť, že jej mzda nie je určená len medznou produktivitou práce v tejto jednej krčme. Krčmár musí zaplatiť čašníčke takú vysokú mzdu, aby ju odlákal z eventuálnej práce o. i. v tých zamestnaniach, ktorých produktivita s nárastom množstva akumulovaného kapitálu rastie. Ak by sa pokúsil ponúknuť čašníčke stredovekú mzdu, zamestnala by sa radšej napr. v nejakej továrni. Krčmár musí zaplatiť viac a na rozdiel od svojho stredovekého kolegu si to môže dovoliť. Je to tak preto, že má solventnejších zákazníkov, napr. robotníkov z tovární s rastúcou produktivitou. Tí, ak chcú byť obslúžení, musia väčšiu časť zo svojho rastúceho príjmu prenechať (priamo či nepriamo) krčmárovi a čašníčke 3).

Po sformulovaní tejto všeobecnej teórie ju už môžeme použiť na vysvetlenie konkrétnych príkladov zo života. Predstavme si napr. vstup kapitálovo výborne vybavenej firmy (napr. Volkswagen) do krajiny, ktorej kapitálové rezervy boli zdecimované 40-ročným budovaním socializmu a 20-ročným budovaním silného sociálneho štátu, a v ktorej sociálna politika vlády udržiava stabilnú dvojcifernú nezamestnanosť (napr. Slovensko). Aj keď vďaka svojej vysokej medznej produktivite je VW schopný vyplácať mzdy na nemeckej úrovni, ani ho nenapadne urobiť niečo také. Bežní slovenskí zamestnávatelia so svojou slabou kapitálovou vybavenosťou pre neho nie sú konkurenciou 4) a nezamestnaných je dostatok, preto VW úplne stačí, ak ponúkne mzdy mierne nad slovenským priemerom a hlboko pod nemeckým a nebude mať problém získať najlepších pracovníkov akí na trhu sú. V Nemecku musí kvôli konkurencii iných kapitálovo dobre vybavených firiem ponúknuť omnoho vyššie mzdy. Táto skutočnosť ukazuje, že výška miezd v nejakej firme nezávisí jednoducho od produktivity tejto konkrétnej firmy, ale od akejsi "priemernej" produktivity v danej krajine, danej celkovým množstvom akumulovaného kapitálu. Keďže v Nemecku je kapitálu podstatne viac, je tam vyššia aj produktivita práce bežného pracovníka a tým aj úroveň miezd. Toto si neuvedomujú ľudia, ktorí spochybňujú vplyv produktivity práce na výšku miezd na základe pomýleného argumentu, že robotníci v slovenskom a nemeckom VW majú prinajmenšom rovnakú produktivitu a napriek tomu tí slovenskí majú výrazne nižšie platy.

Skôr než začneme hromžiť na chamtivých nemeckých kapitalistov zneužívajúcich slovenskú chudobu, je dobré si uvedomiť, že VW nemôže celý rozdiel medzi nemeckými a slovenskými mzdami zhrabnúť ako zisk. Konkurencia ho núti premietnuť túto úsporu aspoň čiastočne do nižších cien výrobkov. Bez ohľadu na to v akej miere to urobí, či už preferuje vyšší zisk alebo zníženie cien výrobkov, núti to konkurentov takisto znižovať náklady na pracovnú silu a presúvať kapitál do podobných krajín ako Slovensko. Vďaka tomu reálne mzdy v týchto krajinách rastú, a to buď tým, že sa zvyšujú nominálne mzdy v dôsledku konkurencie produktívnejších zamestnávateľov, alebo vďaka zníženiu cien výrobkov umožnenému nižšími nákladmi na pracovnú silu a celkovo lepšou alokáciou kapitálu. Slovenskí robotníci nielenže "otročia" v cudzích montážnych dielňach, ale ako spotrebitelia si môžu aj dovoliť kúpiť autá či elektroniku, ktoré sú lacnejšie než by boli keby ich vyrábali len nemeckí robotníci poberajúci trojnásobné mzdy. Podobne nárast ziskov firiem ako VW vedie k vyššej akumulácii kapitálu, ktorý v budúcnosti umožní nárast produktivity a miezd.

Je dobré zdôrazniť, že pod pojmom mzda sa v tomto článku rozumela hrubá mzda (alebo superhrubá mzda, či cena práce na výplatnej páske). "Sociálne výhody" garantované štátom nemajú žiadny vplyv na samotnú výšku hrubej mzdy. Sú z nej ale financované a úmerne tomu preto znižujú zamestnancovu čistú mzdu. Taktiež neexistujú žiadne "odvody zamestnávateľa" - aj táto suma spadá do hrubej mzdy a čim je vyššia, tým nižšia bude zamestnancova čistá mzda. Pojem "odvody zamestnávateľa" je len rafinovaný výmysel, ktorý má v naivnejších zamestnancoch vyvolať dojem, že vďaka štátu dostávajú od zamestnávateľa niečo, čo by inak nedostali.

Ukázal som, že nízke mzdy sú dôsledkom nedostatku kapitálu. Je preto zbytočné hromžiť nad údajnou chamtivosťou slovenských zamestnávateľov a tváriť sa, že situácia slovenských pracovníkov sa zlepši ak si buď sami podnikatelia vstúpia do svedomia a zvýšia mzdy alebo ich k tomu donúti sociálne cítiaca vláda. Vylievaním žlče na chamtivých podnikateľov sa síce niektorým ľuďom uľaví, ale problém to nerieši. Ten totiž nie je v psychike zamestnávateľov a v ich lakomosti, ale v objektívnej skutočnosti nedostatku kapitálu, a jeho jediné riešenie je jeho ďalšia akumulácia. Tá je možná buď príchodom zahraničných investorov alebo domácou akumuláciu 5). Keďže kapitál sa tvorí vďaka dosiahnutému zisku a vďaka úsporám, politika trestajúca zisk a úspory (vyššie dane a odvody, predražovanie nákladov zamestnávateľov, obmedzenie sporivého dôchodkového piliera a ďalšie opatrenia tohto druhu) akumuláciu kapitálu brzdí. Perspektívy slovenských poberateľov miezd do budúcna preto nie sú veľmi ružové.

------------------------------------

1) Poučná diskusia je napr. v eTrende http://blog.etrend.sk/iness/2012/09/13/prerozdelovanim-k-vacsiemu-bohatstvu/diskusia

2) http://blog.etrend.sk/iness/2012/09/13/prerozdelovanim-k-vacsiemu-bohatstvu/

3) Vidíme, že socialisti majú pravdu keď trh obviňujú z nespravodlivosti, keďže novovytvorené bohatstvo sa na trhu prerozdeľuje v prospech čašníčky, ktorá sa oň nijako nezaslúžila, namiesto aby celé pripadlo kapitalistom, ktorí ho svojou kapitálovou akumuláciou umožnili. Podobne sú na tom aj robotníci, ktorí zarobia viac než ich stredoveký kolega vďaka lepšiemu kapitálovému vybaveniu, nie vďaka svojim osobným kvalitám.

4) Nedávno boli v tlači správy, že VW sa chystá vybudovať lakovňu, v ktorej investuje v prepočte na pracovníka takmer 300,000 - 400,000 eur. Porovnanie tejto sumy s biednym kapitálovým vybavením väčšiny zamestnávateľov na strednom alebo východnom Slovensku názorne ukazuje, prečo je taký veľký rozdiel medzi nemeckými a slovenskými platmi. http://ekonomika.sme.sk/c/6091063/volkswagen-spustil-novu-lakovnu-za-sto-milionov-eur.html

5) Výhodou toho druhého spôsobu je to, že obyvatelia Slovenska by profitovali okrem miezd aj z kapitálových výnosov.

O agregácii neužitočných tautológii v "mainstream" ekonómii.

V diskusii k článku o pôvode hospodárskych cyklov som videl nasledovnú argumentáciu.

Príspevok 1:" Po krátkém oživování paměti si myslím, že to šlo třeba vidět v dynamickém Ramsey-Cass-Koopmans modelu, který se učí v pokročilém makru a je takovým relativně jednoduchým zástupcem makro modelů (rozvíjí Solowův model) s mikro základy. Pokročilejší modely tohohle by to určitě ukázaly taky, ostatně ne nadarmo se v centrálních bankách používaj (jak už jsem zmiňoval někde jinde tady na stránkách). Takže třeba v Advanced Macroeconomics od Romera je k R-C-K modelu kapitola. Ale případné zájemce upozorňuju, že to není moc pěkné počtení :) "

A príspevok 2: "Pre upresnenie, Ramseyho model (a real business cycle modely ktore z neho vychadzaju) sam o sebe popisuje iba realnu stranu ekonomiky s flexibilnymi cenami, a fluktuacie su v nom preto "optimalne", t.j. nejaka proticyklicka politika by sposobila iba znizenie uzitku domacnosti. Na studium monetarnej politky sa standardne (teda, standardne pred krizou, v sucasnosti je konsenzus asi mensi) pouzivaju New-Keynesian modely, ktore k RBC zakladu pridavaju rigidne ceny. Vdaka nim moze vonkajsi sok sposobit odchylku od efektivnej alokacie, a monetarna politika ma vplyv na realne veliciny, a preto moze tieto odchylky minimalizovat. Menej technicky uvod je napriklad v http://tiche.decon.unipd.it/personale/curri/castelnuovo/CGG_JEL_1999.pdf "

Okrem kumulácie názvoslovia modelov pokročilej makroekonómie získame úsmevné pozastavenie sa nad otázkou, čo sa to vlastne v tej makroekonomickej teórii skúma, analyzuje. Odkaz na konci príspevku ma zaujal o to viac, že po kliknutí na link sa objavil článok" The Science of Monetary Policy:A New Keynesian Perspective, publikovany v Journal of Economic Literature Vol. XXXVII (December 1999), pp. 1661–1707", podopretý citáciami z prác napr. Bena Bernankeho, ktory je v súčasnosti predsedom amerického FEDu.

Na začiatku skúmania sa nedá nesúhlasiť s úvodným citátom:

“Having looked at monetary policy from both sides now, I can testify that central banking in practice is as much art as science. Nonetheless, while practicing this dark art, I have always found the science quite useful.” Alan S. Blinder"

Aj keď zástanca rakúskej ekonomickej školy pravdivosť tohoto citátu vníma v inom kontexte a irónii ako zastanca mainstreamu :) Každopádne ako človek, ktorého veda zaujíma, nahlas súhlasím s poslednou vetou v citáte. Vedu považujem za užitočnú.

Pozrime sa teda na základné východiská tejto perspektívy monetárnej politiky, ktorú nájdeme na strane 4 uvedeného článku. Vychádza sa tu z dynamicky tvorenej rovnováhy medzi peniazmi (zrejme ich zásoby, nie je v článku priamo uvedené, čo sa konkrétne myslí) a dočasne nehybnými, rigidními cenami ekonomickych produktov. Pojem dynamická rovnováha vo fyzike znamená stav, kedy sa sily pôsobiace na teleso pri odchýlke z rovnovážneho stavu navzájom vykompenzujú, resp. pôsobia proti zmene, ktorá vyvolala odchýlku od rovnovážneho stavu.

Malá filozofická odbočka: Otázka je, či tento fokus na rovnovážny stav dáva ekonomický zmysel, keďže ekonomika je o nerovnováhe napríklad rôznej miere úžitku a nerovnováhe distribúcie a existencie zdrojov (ktore sú preto vzácne). Osobne sa domnievam, že tento Aristotelovský predpoklad o rovnosti hodnôt dvoch tovarov (2 vrecia múky = 1 súdok vína) narobil v chápaní ekonomických a sociálnych súvislostí rovnaký zmätok ako Aristotelovská mechanika v chápaní príčin a dynamiky pohybu telies. Koniec odbočky.

V klasickej mechanike sa pod pojmom harmonický oscilátor rozumie systém, ktorý sa po vychýlení z rovnovážnej polohy vystavuje sile, ktorej veľkosť je priamo úmerná výchylke a má opačný smer. Keďže pomerne veľa fyzikálnych systémov sa dá v istom priblížení linearizovať rozvinutím do Taylorovho radu, často krát so záporným znamienkom pri lineárnom člene, harmonický oscilátor aj jeho fyzika býva dobrým príkladom na pochopenie základov ich správania, pripomínam v istom priblížení, kde je možné použiť uvedený rozvoj.

Harmonický oscilátor sa v teoretickej mechanike popisuje pomocou Hamiltoniánu, resp. Lagrangiánu, zodpovedajúcich nejakej kvadratickej forme zovšeobecnených súradníc a hybností/rýchlostí. Tento elegantný formalizmus potom umožňuje jednoducho skúmať vlastný pohyb oscilátora v rozličných súradnicových systémoch, alebo študovať komplikovanejšie oscilátory, napr. spriahnuté, tlmené atď. vďaka tomu, že vieme relatívne jednoducho uhádnuť, nahliadnuť tvar Hamiltoniánu/Lagrangiánu. Formálne teda Hamiltonián lineárneho harmonického oscilátora bude obsahovať premennú x, odchýlku, v druhej mocnine z príspevku potenciálnej energie a taktiež kvadrát hybnosti, označovanej ako p, alebo hustoty hybnosti ako grécke písmeno Pí v prípade kontinua z príspevku kinetickej energie.

V článku o monetárnej politike sa taktiež zhodou okolností vyskytujú dve základné premenné X a p, resp. Pí.

Formálna podobnosť, ak nie je zámerná, tak je aspoň určite zaujímavá. Premenná X v skratke predstavuje produkciu (z článku nie je jasné v akých jednotkách, predpokladám, že penažných) a premenná Pí, infláciu (teda cenový rozdiel danej jednotky tovaru za nejaký čas/obdobie t). Skúsenému oku tu neunikne formálna podobnosť medzi hybnosťou (časová derivácia x krát hmotnosť) a infláciou ( časová derivácia X krát nejaký normovací faktor). Keynesiánskeho ducha by to hneď nadchlo a zrejme by usúdil, že súvislosť je hlbšia a prehlásil by infláciu za hybnosť ekonomiky :)

Ale k veci. Ak som to teda dobre pochopil, snahou autorov tohoto článku je dať dokopy nejaký súvis medzi produkcou tovaru, služieb a úrokovou mierou. Samozrejme pri "definícii" týchto premenných sa dejú nejaké štatistické ustrednenia stochastického správania sa použitých veličín na daných intervaloch delenia časovej škály vývoja so započítaním ďalších väzieb napr. vplyvu vládnych výdajov na zmenu v produkcii. (čo sa v princípe dá dopočítať pomocou MonteCarlo numerického algoritmu, kde z náhodne generovaných hodnôt s nejakou definíciou distribúcie pravdepodobností získame výsledky, ktoré keď agregujeme, dostaneme simuláciu systému s množstvom väzieb, na ktoré sa obyčajne nedá použiť nejaký deterministický algoritmus ). Predpokladom je ale správna krivka distribúcie pravdepodobnosti. Toto je konštrukcia, ktorá však pri miliónoch individuálne nepredikovateľne konajúcich aktéroch, ťažko zodpovedá realite, takže sa autori článku uskromnili so všeobecným axiomatickým predpokladom, že súčasná produkcia závisí od očakávanej budúcej produkcie ako aj úrokovej sadzbe :). S čím sa dá len súhlasiť. Otázka je, či k tomu treba čtyri strany predchádzajúceho formalizmu a formulovania pred týmto výrokom na strane 5 a 6: "Finally, adding investment and capital to the model changes the details of equation (2.1). But it does not change the fundamental qualitative aspects: output demand still depends inversely on the real rate and positively on expected future output."

Potom sa tu stretneme fakticky už len s jedinou dôležitou formulou o ktorej však už z článku nezistíme, prečo má daný tvar. Zavedená je odvolaním sa na existujúce práce a autority. Autori ju nazývajú objektívnou funkciou sledovaných premmenných X a Pí, a má tvar, nejaká konštanta - výraz obsahujúci (X^2 + Pi^2). V závere, v Appendixe, sa to nazýva Lagrangiánom (má štruktúru kvadratickej formy v daných premenných). Ak by sme chceli byť úplne fyzikálne korektný, správne je to Hamiltionián, obsahuje totiž zovšeobecnené "hybnosti" Pí a súradnice a kvadratická forma reprezentuje kinetickú plus potenciálnu energiu. Nie je ťažké uhádnuť čoho. Je to harmonický oscilátor plus nejaké dodatočné budiace, alebo tlmiace členy. Tie sú však v ďalšom počínaní autorov odstrihnuté (strana 32 v článku), vzhľadom na komplikácie hľadania analytického riešenia :).

Výsledkom skúmania autorov, (ktorí ho však takto neinterpretujú, všímajú si len kladnú výchylku, teda "rast" ekonomiky), je teda poznatok cykličnosti, oscilovania nejakej generickej a zrejme agregovanej produkcie ekonomiky v závislosti od monetárnej politiky, ktorá priamo vyvoláva netrhové, administratívne, zmeny penažnej zásoby, ktorej miera je vyjadrena infláciou (kladnou alebo zápornou). To môžeme interpretovať nasledovne.

Po výchylke vytvorenou inflačnou politikou centrálnej banky získame na nejaký čas boom, (tu by sa žiadalo od teórie získať odpovede, kde nájsť reálne zdroje, ktore sa formálne ex nihilo vytvorili zmenou penažnej zásoby a nie úsporami). Potom nasleduje kríza, bust, teda návrat do rovnovážnej polohy v súlade s preferenciami spotrebiteľov. Manipulácia s peňažnou zásobou sa realizuje dvoma spôsobmi. Úrokovou mierou a agregátnou dodávkou peňazí, vecami plne pod kontrolou centrálnych bánk. Ako sa v článku poznamenáva: "To close the model, we take the nominal interest rate as the instrument of monetary policy, as opposed to a money supply aggregate. As Bernanke and Ilian Mihov (1998) show, this assumption provides a reasonable description of Federal Reserve operating procedures since 1965, except for the brief period of non-borrowed reserves targeting (1980–82) under Paul Volcker."

Odhliadnuc od toho, že táto teória nič nové k vysvetleniu ABCT (Austrian's business cycle theory) nedodáva, odpovedá len na jeden bod potreby vysvetlenia, teda prečo sa veľké krízy neustále opakujú. Keďže nepracuje so štruktúrou kapitálu ani s časovými preferenciami, neodpovedá na ďalšie dôležité otázky prečo sa deje, že sa prakticky celý trh pomýli a krachuje, ako aj prečo je boom a následne bust výraznejší na trhu kapitálových statkov, ďalej od spotreby.

Netreba asi zdôraznovať úlohu Paula Volckera, ktorý krotením inflačnej politiky vysokými úrokovými sadzbami prispel k zotaveniu ekonomiky USA v 80.rokoch. Paradoxne to teda nebol ani tak velebený Ronald Reagan, ale práve Volcker, ktorého v 1983 Reagan odvolal.

Faktom zostáva, že úroková miera je dôležitým atribútom dynamiky štruktúry ekonomiky, čo však nie je poznatkom vyplývajúcim z tohoto modelu.

Suma sumárum: "Veda" rukou dosadená v tomto článku vytvára neužitočné tautológie. Ak vyjdeme z predpokladu, že veda je užitočná, to čo sa v článku The Science of Monetary Policy:A New Keynesian Perspective, publikovanom v Journal of Economic Literature Vol. XXXVII (December 1999) predvádza zrejme vedou nebude.

Branislav Majerník

Ešte raz krátko o (ne)užitočnosti krivky dopytu a ponuky

V krátkosti naväzujúc na prechádzajúcu úvahu o kvantitatívnej užitočnosti resp. tautologickej neužitočnosti ekonometrického konštruktu grafu krivky dopytu a ponuky,
zoberme si nasledovný príklad grafu krivky dopytu a ponuky ropy publikovanú analytikmi renomovanej banky J.P. Morgan.



Ak si všimneme široký rozptyl polí cien ponuky a dopytu, možeme len skonštatovať spolu s pôvodným komentárom "ceny môžu byť akékoľvek".
Teda kvantitatívna užitočnosť takejto predikcie je minimálna, resp. tautologicky neužitočná.
Pripomíname ešte láskavému čitateľovi, že nediskutujeme, ani v predchádzajúcom článku, o kvalitatítvnej informácií (preto ju nájdeme ako ilustračný graf axiómov aj v knihách o rakúskej ekonomickej teórii), ktorú krivka dopytu a ponuky zobrazuje, ale ako sme už konštatovali, tvar kriviek je natoľko všeobecný, resp. na základe skúsenosti definovaný, že z matematického hladiska nevytvára žiadnu použiteľnú predikciu.
Jej zderivovaním (hľadaním sklonu) v akejkoľvek škále (to je obľúbená činnosť mainstreamových ekonómov) akurát potvrdíme poznatok elementárnej matematickej analýzy funkcie reálnej premennej, že použitím prvej derivácie spojitej funkcie sa dá skúmať či je rastúca alebo klesajúca na danom intervale, čo je v tomto prípade tautológia, pretože sme ju už takú navrhli. Teda žiaden reálny forward, či reverse engineering sa tu nekoná.

Hranica medzi trhom a štátom, alebo "praxeológia násilia".

Prívrženci anarchokapitalistickej spoločnosti (ankap) požadujú zrušenie štátu a jeho úplné nahradenie dobrovoľnou, t.j. trhovou spoluprácou. Štátom pritom rozumejú inštitúciu nárokujúcu si legálny monopol na vykonávanie násilia na danom území. Toto násilie zahŕňa o.i. právo vyberať dane (t.j. vyvlastňovať) a tiež právo byť konečným rozhodcom všetkých sporov.

Prívrženci ankapu spochybňujú tieto nároky štátu v prvom rade z etického hľadiska. Argumentujú amorálnosťou každej inicializácie násilia, t.j. porušenia práva na život či majetok ľudí, ktorí sa sami žiadnej inicializácie násilia nedopustili. Takejto inicializácie sa štát dopúšťa napr. výberom daní pod hrozbou trestu od "svojich" občanov. Ďalší argument v prospech ankapu je ekonomický. Anarchokapitalisti chápu poskytovanie bezpečnosti ako každú inú službu a keďže štát má na jej poskytovanie monopol, argumentujú neefektívnosťou monopolu a požadujú, aby bezpečnosť poskytovali konkurujúce si bezpečnostné agentúry fungujúce na trhových princípoch 1). Naším cieľom je vysvetliť, v čom spočíva principiálny rozdiel medzi bezpečnostnými službami a všetkými ostatnými službami a prečo je tento argument anarchokapitalistov zjednodušený a zavádzajúci.

Anarchokapitalisti vychádzajú z princípu trhovej výmeny, ktorá vedie ľudí s odlišnými záujmami k tomu, aby vo vlastnom záujme spolupracovali. Pekár pečie chlieb pre svojich zákazníkov nie preto, že by mu záležalo na ich blahu, ale preto, že sleduje svoje vlastné záujmy (zárobok) a najlepší spôsob ako ich uspokojiť je slúžiť záujmom iných. Anarchokapitalisti optimisticky predpokladajú, že takýto model obojstranne výhodnej spolupráce sa dá použiť na akékoľvek medziľudské vzťahy. Práve tu sa ale skrýva podstatný problém. Predpokladom trhovej výmeny je obojstranná dobrovoľnosť, teda neprítomnosť násilného donútenia. Ak by pekár mohol od zákazníkov vymáhať peniaze násilím, nemusel by im piecť chlieb. Aby mohli byť všetky medziľudské vzťahy založené na trhu, musia mať ľudia zaistenú dostatočnú úroveň bezpečnosti. Pri "nakupovaní" bezpečnosti táto podmienka nie je splnená. Ak niekto nakupuje bezpečnosť, tak zjavne preto, lebo sa bezpečne necíti. Potom je ale zrejmé, že aspoň niektoré transakcie v reálnom svete budú netrhové.

Ilustrujme to na dvoch typických príkladoch zo života. V prvom z nich štát existuje, v druhom nie. Násilie sa ale vyskytuje v oboch, ak keď v inej forme.

1) Nakupovanie v Tescu je dobrovoľné. Ak sa nám nepáčia ceny alebo hocičo iné, môžeme dať Tescu zbohom a ísť nakupovať ku konkurencii. Tesco nepoužíva žiadne gorily, ktoré by nám hrozili násilím ak tak urobíme. Ak by sa o to Tesco čo len hypoteticky pokúsilo, zasiahne proti nemu štát so svojou mocenskou prevahou. Za bežných podmienok teda firmy ani nenapadne správať sa netrhovo a snažiť sa voči zákazníkovi o donútenie (s výnimkou snahy využiť na tento účel moc štátu samotného). Pôsobenie štátu je ale dvojznačné. Na jednej strane garantuje rozumnú mieru bezpečnosti pred násilím a núti ľudí jednať so spoluobčanmi po dobrom, čím v obmedzenom rozsahu umožňuje fungovanie trhu. Na druhej strane zo svojej pozície násilného monopolu sám tieto pravidlá porušuje a udeľuje netrhové privilégia rôznym skupinám. Štát, na rozdiel od Tesca, odmietnutie svojich služieb "zákazníkom" netoleruje. Ak niekto odmietne účasť napr. v štátnom dôchodkovom systéme, je uväznený.

2) "Nakupovanie" bezpečnosti v podmienkach historicky známych anarchií dobrovoľné nie je. Obvykle existuje viacero tlúp vymáhajúcich výpalné, ktoré človeku neochotnému platiť v lepšom prípade vypália dom a znásilnia manželku, v horšom prípade ho pre výstrahu zavraždia. Samozrejme netolerujú ani prechod "zákazníka" k inej tlupe. Anarchistické tlupy sa správajú podobne ako štát, ten má ale na rozdiel od nich monopol a spravidla používa aj umiernenejšie metódy a poskytuje za výpalné protihodnotu.

Existujú teda dva základné typy vzťahov medzi ľuďmi. Prvé z nich sú obojstranne dobrovoľné a vzájomne výhodné; nazveme ich trhové vzťahy. Dochádza k nim buď vtedy, ak sú ľudia dostatočne morálne vyspelí aby tak jednali dobrovoľne alebo vtedy, ak síce takto vyspelí nie sú, ale podliehajú štátnej moci ktorá ich potrestá v prípade že sa od trhového jednania odchýlia. Každá strana môže takýto vzťah slobodne ukončiť, čo vedie druhú stranu k snahe o skvalitnenie služieb, aby si ho udržala. Druhý typ vzťahov je založený na násilí a donútení. Sú to nerovnoprávne vzťahy násilník - obeť. Nárast úžitku dosahuje len násilník, úžitok obete sa zmenšuje a keby mala možnosť, tak sa do takéhoto "vzťahu" nezapojí. Obeť obvykle nemá možnosť beztrestne si vybrať iného násilníka. Pre trhové vzťahy platia všetky poučky ekonómie o prevahe trhu a konkurencie nad monopolom a keby sa všetky medziľudské vzťahy dali redukovať len na ne, mohol by na svete zavládnuť ankap. Pre násilné vzťahy ale tieto poučky neplatia, a preto ani neplatí ekonomický argument anarchokapitalistov o neefektívnosti monopolu, keďže ten bol dokázaný pre iný typ statkov.

Duchovný otec ankapu Rothbard sa priblížil pochopeniu principiálneho rozdielu medzi trhovými službami a násilím vo svojej teórii monopolu, v ktorej pod monopolom rozumel len korporáciu so štátnym privilégiom a odmietol predstavu niečoho takého ako "monopol na voľnom trhu". Z toho zákonite plynie, že jediný skutočný monopol je len násilná moc samotná. Monopol dajme tomu v oblasti výroby a dodávok elektriny je len delegovaním tejto násilnej moci na konkrétnu firmu a konkrétny statok (štát potrestá každého, kto sa pokúsi vyrábať elektrinu bez jeho dovolenia). Na voľnom trhu pojem "elektrárenský monopol" nedáva zmysel. Už z toho musí aj pre ortodoxného anarchokapitalistu vyplývať, že vykonávanie násilia je iný typ "služby" ako dodávky elektriny.

Nepochopenie problému násilia zo strany anarchokapitalistov vidno z ich tvrdenia, že bezpečnostné agentúry v anakape by poskytovali bezpečnosť efektívnejšie ako to robí štát. Ak by to bola pravda, nie je žiadny dôvod prečo by nejaká súkromná agentúra nemohla už teraz poskytovať klientom ochranu pred štátom, napr. pred výbercami daní a pod. Nič také sa zjavne nedeje. Anarchokapitalisti budú tvrdiť, že je to kvôli monopolu štátu, ale to je absurdné. Jediný spôsob ako môže štát tento svoj monopol obhájiť je použitie násilia, ale pôvodné tvrdenie bolo, že súkromná agentúra je vo vykonávaní násilia efektívnejšia. Agentúra si preto nemusí pýtať dovolenie od štátu, môže si ho sama vybojovať. Súkromný pekár by sa mohol oprávnene sťažovať, že existencia štátneho monopolu na pečenie chleba mu znemožňuje dokázať prevahu súkromného pekárstva nad štátnym monopolom. To platí preto, lebo kvality tohto pekára nemajú spočívať v jeho schopnosti postrieľať všetkých policajtov, ktorí by mu bránili prevádzkovať jeho pekáreň, ale v pečení chleba. Jeho pekárske schopnosti nie sú spochybnené tým, že musel kapitulovať pred štátnou mocou. Analogická sťažnosť súkromnej bezpečnostnej agentúry ale nedáva zmysel. Anarchokapitalisti si nechcú pripusť neradostnú skutočnosť, že štát je v násilí naozaj efektívnejší ako trh, a to z toho dôvodu, že logika násilia sa neriadi trhovými princípmi.

To nás vedie k úvahám o zvláštnych vlastnostiach tejto čudnej netrhovej entity zvanej "násilná moc". Najpodivnejšou z nich je tá, že moc sa nedá zo sveta odstrániť. Ak by jej začalo ubúdať, vznikne "mocenské vákuum" ktoré zvyšuje motiváciu a potenciálne zisky a znižuje náklady pre tých, ktorí by radi využili násilie vo svoj prospech. Z tohoto problému sa dá zdanlivo vykorčuľovať tým, že budeme požadovať len obrannú moc a násilie. To predpokladá rozdelenie ľudí na dobrých obrancov a zlých útočníkov. Zo skúsenosti ale vieme, že svet nie je takýto čiernobiely a aj tí "dobrí" obrancovia sa nechajú mocou skorumpovať 2). Z hľadiska teórie hier sa jedná o väzňovu dilemu, v ktorej kombinácia pokušenia a hrozieb zo strany iných zlomí prevažnú väčšinu ľudí. Moc a násilie musia preto nevyhnutne existovať a ankap je nerealizovateľný, kým sa z ľudí nestanú morálne dokonalí anjeli - čiže navždy.

Nie je dobrý nápad podporovať konkurenciu v násilí na danom území, jedine že by sme túžili po občianskej vojne. Ukázali sme, že násilie nie je ekonomický statok a nie je dôvod očakávať, že sa tu prejavia tie výhody konkurencie ktoré existujú na voľnom trhu pri poskytovaní trhových služieb. Zákonitým dôsledkom existencie násilnej moci je vznik násilného monopolu, štátu. Moci, násilia a teda ani štátu sa nemôžeme zbaviť, môžeme ich nanajvýš usmerniť. Ako sme videli v prvom príklade zo života, štátne násilie sa dokonca stáva predpokladom fungovania trhu. Ak ho odstránime a vznikne anarchia, trhu to vôbec nemusí prospieť. Môžeme sa nanajvýš snažiť, aby pozitíva existencie štátnej moci prevládli nad negatívami.

Uvedené rozlíšenie násilnej moci a trhových služieb sa dá prirodzene zladiť s predstavami klasických liberálov 19. storočia o štáte ako "nočnom strážnikovi", ktorý by prevádzkoval len políciu, armádu a súdnictvo a všetky ostatné oblasti života ľudí by boli ponechané trhu. Udajnú nelogickosť takéhoto vymedzenia štátnej moci kritizujú okrem fanúšikov ankapu aj rôzni socialisti a etatisti. Ak napr. niekto navrhne privatizáciu zdravotníctva, ich argument je, že prečo neprivatizovať rovno aj súdy 3). Analýza v našom článku na to odpovedá a podporuje zmysluplnosť predstavy liberálneho minarchistického štátu.


-------------------------------------------------------------
1) To je hlavný rozdiel medzi anarchokapitalistami a ostatnými liberálmi a libertariánmi, ktorí súhlasia s existenciou štátu a jeho monopolom na bezpečnostné služby, hoci na všetky ostatné služby chcú rozšíriť oblasť trhu.
2) Anarchokapitalisti si trh v oblasti bezpečnostných služieb predstavujú tak, že agentúry poskytujúce bezpečnosť jednajú so zákazníkmi rovnako ako firmy v trhových podmienkach, teda na základe dobrovoľnosti a svoje služby im nevnucujú. Chránia ich pred skutočnými násilníkmi, pričom sa predpokladá, že "dobré" agentúry sú dostatočne silné na to aby porazili "zlých". Agentúry ale nemajú dôvod jednať so zákazníkmi trhovo. Už nie sú v pozícii firmy, ktorá podlieha zákonom štátu a jeho mocenskej prevahe. Agentúry teraz disponujú donucovacou mocou rovnako ako tlupy v anarchii a je len na nich ako ju použijú. Agentúru môže poraziť len iná agentúra, ale ak sa aj táto druhá agentúra správa netrhovo, problém to nerieši. Jediné, čo by mohlo ankap zachrániť je všeobecné morálne presvedčenie držiteľov násilnej moci o nemorálnosti násilia. Očakávať niečo také je ale úplne nerealistické. Všetko čo vieme o ľudskej povahe svedčí o tom, že ľudia majú tendenciu snažiť sa o získanie netrhových privilégií nad inými ľuďmi, dokonca aj keď pôsobia v takých mierumilovných povolaniach ako sú napr. predavači zeleniny alebo vedeckí pracovníci. Ťažko si predstaviť, že práve ľudia ktorí sa celý život profesionálne venujú násiliu budú mať nejaké extra silné zábrany v tomto smere. Agentúra s najväčšou mocou zrejme porazí ostatné a stane sa v zmysle definície štátom.
3) Zdravotníctvo sa dá založiť na dobrovoľnosti a trhu, súdnictvo nie (s výnimkou dobrovoľných arbitráží). Človek ktorého bolí zub pôjde dobrovoľne k zubárovi, ale lúpežný vrah na súd dobrovoľne nepôjde. Etatisti ktorí to spochybňujú implicitne predpokladajú identickú podstatu služieb v zdravotníctve s v súdnictve a ich odlišnosť dajme tomu od výroby čokolády alebo elektroniky, kde pripúšťajú prevahu trhu. Takéto rozlíšenie ale nedáva veľký zmysel.

Môj názor verzus tvoja sloboda

Ako sa tak stane, keď dvaja majú rôzne názory, spustí sa debata. Niekedy pokojná, inokedy ostrejšia. Bez mučenia priznám, že oba druhy sa mi sem-tam prihodia. Jednak preto, že rozumné diskusie obľubujem a dvak preto, lebo materiálu k takej dobrej debate je na okolí stále viac než dosť. Ono to totiž vyzerá, že nielen v tejto časti sveta si ľudia oveľa viac cenia svoje nápady na správne fungovanie spoločnosti, než právo ostatných, aby ich nápadmi neboli postihnutí. A ako libertarián-minarchista sa s tým snažím aspoň trochu bojovať.

Ako aj včera. Je úplne nepodstatné, s kým som debatu viedol, a aká bola téma, keďže obľúbenú vetu, že “štát by si mal ponechať nejakú mieru kontroly v danej oblasti” som už počul na zdôvodnenie rýpania sa snáď do všetkých ľudských aktivít. (Áno, aj tých.) Tak som sa najskôr a asi trochu neinvenčne pokúšal vysvetliť, že použitý argument “štát má na rozvoji tejto oblasti záujem” síce znie veľkolepo, ale v skutočnosti je nejaký divný.

“Štát má záujem”? Ako môže mať nejaký konkrétny záujem abstraktná entita? Navyše zložená z členov, ktorí môžu mať svoje “záujmy” diametrálne odlišné? Ktorý z týchto odlišných “záujmov” je potom ten veľký, spoločný? S tým štátom a záujmom to potom bude asi nejako ináč, všakže?

Ale bohužial, ako obvykle, snažiac sa svojmu oponentovi ukázať nové obzory som si u neho vykoledoval akurát uzavretejší postoj. Vždy si myslel, že niečo ako “štátny záujem” existuje a ja mu tu zrazu ukazujem, že je to nezmysel. Ak je to nezmysel, potom jeho predstavy o svete sú zlé a to pravda nie je možné. Takže sa treba brániť. Nevyhnutne sa tak priblížil okamih, keď už viac nechcete vyhrocovať spor a pre pokoj v krčme, rodine a na pracovisku neochotne prikývnete na známu zmierovačku: “ja mám svoj názor a ty máš svoj”. A vtedy mi to docvaklo.

“Ja mám svoj názor a ty máš svoj” tu neplatí. Táto veta totiž v princípe implikuje vôľu nechať toho druhého napokoji a nechať ho, nech sa zariadi po svojom. Ale presne toto názor môjho oponenta nedovoľuje.

Mnou presadzovaný systém spravovania vecí bez všadeprítomného štátu nevyžaduje akúkoľvek účasť môjho oponenta, k ničomu ho nenúti a rešpektuje jeho právo zariadiť sa, ako on uzná za vhodné.

Naproti tomu jeho systém by okamžite skolaboval, keby mne a ostatným účastníkom dal šancu sa k nemu nepripojiť a ignorovať ho. A pozor, nehovoríme tu o aktívnom boji proti tomu “druhému” systému. Hovoríme tu len o jeho úplnej ignorácii. On nechá na pokoji nás, my jeho. Ale to je veľký problém.

Veď, o čom by bol napríklad taký systém štátnej podpory športu a kultúry, keby ktokoľvek mohol naň dobrovoľne neprispievať daňami. Alebo systém socialistického zdravotníctva, kde by bola možnosť neplatiť do neho štátom určenú časť výplaty, ale radšej vložiť svoje peniaze do konkurenčného systému, kde sa výrazná časť peňazí nestráca v čiernej diere prerozdeľovania a krádeží. Alebo príklad pre najotrlejších: čo takto platiť lokálnej polícii, ktorá sa skutočne živí ochranou svojich zákazníkov, namiesto podpory systému, kde je buzerácia a zašívanie normou a akákoľvek snaha o skutočné služby spravodlivo potrestaná.

Medzi prístupom mojím a môjho oponenta je tak obrovský a principiálny rozdiel. Obaja si síce po diskusii môžeme skúsiť povedať spomínané “ja mám svoj názor a ty máš svoj”, ale je to on, kto toto heslo nesmie a nechce dodržať. Ak má jeho štátny systém fungovať, nesmie mi dovoliť, aby som sa ho nezúčastnil. Presne ako píšem. Nesmie mi dovoliť sa ho nezúčastniť.

Naproti tomu, môj systém ho nijako nezväzuje a kľudne si môže vytvoriť svoj vlastný konkurenčný, kde budú ľudia odvádzať percento z ceny tovaru ktorý nakúpia v prospech organizácie, ktorá sa kľudne môže volať ministerstvo a bude za to trebárs určovať, čo a ako sa bude vyučovať v školách, ktoré tým zároveň živí. Ale nech je možnosť sa do tohto systému neprihlásiť a platiť za tovar o príslušné percento menej.

Že mu to nebude fungovať a ľudia sa nebudú hlásiť? No je to možné, pretože konkurenčné systémy majú potenciál pritiahnuť všetkých, ktorí si myslia, že vzdelávanie má zmysel a nezdráhajú sa za dobré vzdelanie dobre platiť. A to napríklad aj peniazmi ušetrenými na nákupoch, ktoré majú lacnejšie.

Existuje samozrejme aj možnosť, že sa pletiem a stane sa presný opak a bude to jeho organizácia, ktorá bude z dlhodobého hľadiska veľmi príťažlivá a pritiahne všetkých zákazníkov. Neviem naisto a priznávam, že sa môžem mýliť, že ministersky organizované školstvo je hlúpy nápad. A preto tiež nikomu nebudem brániť, ak si také niečo bude chcieť vybudovať. Ale zároveň nesmie nikoho násilím nútiť, aby sa takéhoto dobrodružstva zúčastnil, či dokonca násilne mu rušil alternatívne systémy. Veď čo keď sa mýli on?

Bohužiaľ, presne tento prístup si obhájca štátnej kontroly nemôže dovoliť. Bez násilia, či aspoň jeho hrozby, je jeho systém od začiatku nepoužiteľný. Ak sa odmietnem pripojiť, tak si to zlíznem pekne natvrdo, pokuta, exekúcia, okradnutie, zavlečenie do klietky, ak sa budem nebodaj aj brániť, tak aj bitka, prípadne iné “donucovacie prostriedky”. Ak je vaším oponentom slušný človek a podarí sa vám vysvetliť mu, čoho všetkého je vlastne zástancom, máte vcelku slušnú šancu, že ho zaskočíte a to možno do tej miery, že sa nad tým všetkým začne poctivo zamýšľať. A to je v skutočnosti váš jediný cieľ.

Pri diskusiách som sa totiž už tvrdo naučil, že nemá zmysel pokúšať sa oponenta presvedčiť o mojej pravde. Od určitej doby, je tak mojou snahou len ho donútiť rozmýšľať. Čo sa samozrejme ľahšie napíše, ako učiní. Ale ak to oponent nakoniec urobí skutočne a poctivo, tak zo skúsenosti viem, že bez výnimky dospejeme k veľmi podobným názorom, čo je ten štát vlastne zač a čo vlastne svojimi názormi podporujú. Čo pri obyčajných a slušných ľuďoch znamená pomalý, ale istý posun k menšiemu štátu a väčšej slobode. Tak ako sa to včera večer prihodilo aj mojej mame.

Martin Kincel,

Písané pre www.menejstatu.sk.

Prečo je krivka dopytu a ponuky užitočná len v hre SimCity alebo Civilization

Kritici "rakúskej" ekonomickej školy poukazujú na údajné neužitočné tautológie a celkovú nepoužiteľnosť logickej kvalitatívnej analýzy, ktorú obsahuje.

Pozrime sa teda, čo by užitočná ekonomická teória mala obsahovať.
1. Schopnosť rozumieť veciam do hĺbky, t j. poskytnúť vysvetlenia, resp. teoretický systém, ktorý umožňuje pozorované javy redukovať na axiómy.
2. Vytvoriť zmysluplné prepojenie medzi ekonomickými dátami a daným teoretickým rámcom.
3. Mať predikatívnu schopnosť, ktorá sa dá empiricky overiť.

V mainstreamovej ekonomickej teórii sa stretávame s množstvom matematického aparátu a analýz, ktoré však málokedy poskytujú rozumnú kvantitatívnu predpoveď, čo by sa prirodzene pri použití matematiky očakávalo.
Príkladom môžu byť agregované veličiny ako HDP, alebo iné ekonomické veličiny, ktoré sa snažia k ekonomike pristupovať ako k fyzikálnemu štatistickému súboru.
Mainstreamova ekonomická teória však potichu v tomto prípade aproximuje a nahrádza ľudskú individualitu a potreby, resp. preferencie za nerozlíšiteľné častice štatistického súboru s malým počtom vonkajších parametrov. Toto je však kľúčový omyl, pretože spoločenstvo konajúcich ľudí takto popísať nemožno a teda aj aparát, ktorý je užitočným pre popis kánonického súboru častíc v termodynamike v skutočnosti v ekonomike neposkytuje žiadne lepšie predpovede ako kvalitatívna slovná analýza.
Nekritizujeme teda matematiku, tak efektívnu v prírodných vedách, ale jej zlé, imanentné, equilibristické použitie, ktoré nemá, resp. nemusí znamenať hĺbku (viď napr. zaujímavý článok ).
Uvedené zlyhania mainstreamovej makroekonómie sú však najviac viditeľné v období hospodárskych kríz, ktoré nie sú schopné predikovať, vysvetliť, vyriešiť.
Práve tu sa ukazuje plytkosť agregovaných veličín a centralizovaných riešení, ktoré pri milónoch aktérov nemajú zmysel a pozitívny výsledok.
Vysvetlenia, predikcie a spôsob riešenia možno nájsť práve a len v rakúskej škole, čitateľa odkážeme na elektronické publikácie www.libinst.cz.
Ako hovoria "rakúšania": Ekonomika nie je prírodný jav, alebo stroj s nejakými pákami, to sme my ľudia a naše konanie a cyklické striedania konjuktúr a kríz nie je súčasťou slobodnej kapitalistickej ekonomiky, ale centrálneho plánovania v podobe inflačnej politiky centrálnej banky.

V diskusii pod vyššie linkovaným článkom sa ako klasický prípad užitočnosti mainstreamového prístupu (pre svoju jednoduchosť) prezentuje príklad krivky dopytu a ponuky.
Pre zástupcov mainstreamu poskytuje rigorózny príklad užitočnosti kvantitatívnych analýz ekonomických kriviek. V diskusii pod článkom sa uvádza, citujem:"Povedzme, že vláda chce zvýšiť spotrebnú daň na jablká o 1% a chcete vedieť aká časť dane sa prenesie na spotrebiteľov a aká na producentov. Z obrázku alebo z rovníc je zrejmé, že to bude závisieť od sklonu dopytovej, resp. ponukovej krivky v doterajšom bode rovnováhy (viac zaplatí tá strana ktorá má menšiu elasticitu svojej krivky, elasticita je sklon v log-log škále)."

Na prvý pohľad sľubný ekonomický poznatok resp. prínos, no pri hlbšom hodnotení zistíme niekoľko závažných neužitočných tautológií.

1.) Úplne prvá a zásadná neužitočnosť je, že v skutočnosti žiadne reálne krivky dopytu a ponuky neexistujú, môže nanajvýš existovať graf historických údajov, ktorý je ale bez matematicky predikčnej schopnosti (nepoznáme analytický tvar funkcie) ani okrajové podmienky resp. je ich priveľa. To, čo maľujú mainstreamový ekonómovia sú skúsenostné tvary odvodené slovnou (logickou) kvalitatívnou analýzou. Všetci totiž zo skúsenosti z nákupu a predaju vieme, že existuje kvantitatívna závislosť medzi množstvom ponúkaného tovaru, jeho cenou a dopytom.
Vieme teda po absolvovaní 1. stupňa základnej školy namaľovať graf, kde na zvislej osi je cena, na vodorovnej množstvo tovaru a v grafe sa bude v klesajúcom tvare kresliť krivka ponuky (zo skúsenosti vieme, že cena čerstvej papriky skoro na jar, keď je jej málo, je vysoko, ale ako sa blíži leto a dozrieva jej viac, sa znižuje, resp. počet babičiek, ktoré ju predáva na tržnici, stúpa). Nejak podobne to tušíme aj s odbytom. Keď je cena veľká, spotrebiteľov, ktorí si to môžu dovoliť nemusí byť veľa, teda akosi tam skúsenostne vnímame rastúcu tendenciu odbytu pri klesajúcej cene, ktorá väčšinou korešponduje s množstvom na trhu.
Sami už však z tohoto príkladu cítime, že žiadnu kvantitatívnu informáciu o cenách (napr o zlacňovaní v dôsledku toho, že sa na tržnici objaví dodávateľ z Maďarska :), alebo množstvách papriky, prípadne iného od počasia a vonkajších vplyvov tovaru menej závislého tovaru nezískame žiadnou matematickou/štatistickou analýzou. Teda na základe takýchto analýz a krivek, by sme v reálnej vede nedokázali nič postaviť, alebo namerať.

2.) O užitočnosti takýchto "poznatkov" sa môžeme presvedčiť napríklad v tomto teste , ktorý testuje defacto vedomosti posúvania kriviek v grafe dopytu a ponuky, čo má asi takú pridanú hodnotu pre poznanie, ako skúmanie posúvania kriviek pobrežného ľadovca v Antarktíde.
Presne v duchu hodnotenia týchto poznatkov sa nesie aj pôvodný výborný článok o predstieraní poznatkov v mainstreamovej ekonómii , kde sa píše:" Každému, kto si čo len trochu hlbšie premyslí význam kriviek ponuky a dopytu, musí byť jasné toto: 1. jediné, čo o vieme o týchto krivkách na základe pozorovaní pomerne spoľahlivo povedať, je práve to, kde sa pretínajú 2. všetky ostatné informácie o týchto krivkách sú len dohady 3. tieto dohady môžu byť ako-tak spoľahlivé v blízkosti priesečníka, ale čím viac sa od tohto priesečníka vzďaľujeme, tým menej o krivkách vieme."
Ako sa ďalej poznamenáva, Samuelsonovo mainstreamové vysvetlenie k tomu zdanlivo niečo pridáva, ale všetko pridané je len balast.

3.)V reakcii na tento článok sa objavil blog zástancu mainstreamu, ktorý nepochopil túto základnú myšlienku o limitne malej pridanej hodnote takéhoto prístupu a opäť ho obhajoval slovami: "Nabídková a poptávková elasticita už je přitom koncept, který lze ekonomicky uchopit. Popisuje totiž, jak se mění nabízené či poptávané množství jako funkce ceny – a tyto změny už úzce souvisejí s ekonomickými pojmy jako je krátké či dlouhé období, nebo substituovatelnost napříč statky. A to už jsou objekty, se kterými lze teoreticky pracovat."
Zabudol si však uvedomiť, že to funguje len pri centrálnom plánovaní, kedy ceny diktuje centrálna autorita, nehovoriac o ďalšom chybnom predpoklade, že úžitok, resp. hodnota tovaru pre spotrebiteľa je daný (len) cenou.
Čo však empiricky zistené (príklad1, príklad2), nie je pravda. Rakúska škola správne poznamenáva, že úžitok, hodnota pre spotrebiteľa je vecou osobnej preferencie.
Tkz. ordinárny versus kardinálny úžitok.

Ako sa píše na www.libinst.cz: "Lidská mysl se v průběhu evoluce vyvíjela tak, aby byla schopna vyhodnotit vlastní blahobyt, k čemuž je vybavena dovedností sestavovat pole preferencí, které je pro každou mysl jedinečné a jehož detaily zůstávají často věcí podvědomí. Preferenční pole o n dimenzích, které obývá náš motivační systém, je příliš složité na to, abychom jej mohli jakkoli vyjádřit. To je jeden z důvodů, proč po nahrazení rozhodování založeném na subjektivním hodnocení za vzdálené institucionální rozhodování systematicky dochází ke snížení společenského blahobytu. V systému soukromé směny nemusí být preferenčí pole nikomu sdělována – jejich síla je plně využita pomocí následování jednoduchého pravidla, zabudovaného do lidské mysli: vždy volit alternativu s tou nejvyšší odměnou."

4.) Keď sa vrátime k pôvodnej ilustrácii užitočnosti kriviek dopytu a ponuky na príklade so zvýšením spotrebnej dane na jablká, zistíme, že pôvodná otázka o dopade spotrebnej dane na producerov a spotrebiteľov (nehovoriac o jej vnútornej nekonzistentnosti) v kontexte troch bodov užitočnosti uvedených v úvode, nič užitočné neprináša, možno okrajovo pripomína, že štátne zásahy, regulácie v podobe spotrebných daní neprinášajú nič prospešné, pretože narúšajú prirodzené cenové relácie a alokácie vzácnych zdrojov.

Na záver by som si dovolil odcitovať z predslovu ku knihe Ekonómia slobody
"Mainstreamová ekonómia, ktorá sa vyučuje na väčšine univerzít po celom svete, predstavuje zmes matematiky, tradičnej keynesiánskej ekonomiky, implicitných predpokladov
a predsudkov. Jej vyznavači sa tvária, že údajne benevolentným a dobre informovaným politikom dávajú do rúk nástroje potrebné na formovanie „optimálnej“ ekonomickej politiky."
"Trúfam si povedať, že kto raz dostane možnosť oboznámiť sa s rakúskou ekonomickou školou, začne vidieť svet inak, ba dokonca získa účinné nástroje, ktoré mu umožnia lepšie prežívať svoj každodenný život."

SimCity je počítačová hra simulácie budovania mesta a jeho ekonomiky prvý krát vydaná v 1989 dizajnovaná Will Wrightom.
Civilization je počítačová strategická hra budovania civilizácie a jej ekonomiky, publikovaná a registrovaná Sid Meierom.