Pred nedávnym časom som náhodou našiel otvorené hospodárske noviny, kdesi pohodené v kuchynke v práci a pozastavil sa nad dvoma článkami.
Prvý vyzdvihoval počin šéfa ECB, ktorý vytiahol do boja so smrtiacou defláciou a úradnickym zásahom znížil kľúčovú úrokovú mieru, aby tak poskytol, podľa komentára v článku, novú vlnu úverov a vyvolal tlak na zvyšovanie cien, teda infláciu. To malo ochrániť EU a možno aj svet "od pádu do smrtiacej deflačnej špirály", teda poklesu cien tovaru a služieb, ktorá podľa všeobecne rozšírenej viery absolventov ekonomickej univerzity ohrozuje ekonomiku, znižuje výrobu, berie ľudom prácu a vôbec, je záhubou, ktorej sa vyrovná snáď len Ebola.
Na druhej strane novín sa riadením osudu (o zámere editora by som pochyboval, vzhľadom na prvý článok), polohou aj obsahom ocitol iný článok, tentokrát zo skutočnej ekonomiky.
Predstavoval popredné firmy z oblasti elektroniky (Samsung, Sony) a IT (Google), ktoré uvádzali nové, lacnejšie modely mobilných zariadení a notebookov na trh.
A čuduj sa svete ekonomických odborníkov, tešili sa veľkému záujmu, od prvého dňa, rovnako ako aj drahšie novinky. Ľudia rozhodnutí ich vlastniť, neodložili ich nákup na neskoršie časy, aby sa nestalo, že ich vykúpia alebo z iných len im známych dôvodov. A firmy sa nerozhodli zastaviť výrobu lacnejších výrobkov, ktoré by ich mali štandardne zruinovať.
Po pár dňoch som správu o zásahu ECB spolu s rovnako nekompetentným komentárom a poverami z hrozby poklesu cien a z toho vyplývajúcej ekonomiky počul aj v hlavnej spravodajskej relácii verejnoprávnej televízie "podopretý vyjadrením odborníka", analytika z banky.
O tomto nezmyselnom strašiaku deflácie už bolo popísaných dosť kompetentných a odborne vysvetľujúcich článkov, ktoré nechcem nahrádzať.
Len prosím cteného náhodného čitateľa o zamyslenie sa nad týmito otázkami.
Je pokles cien pre mňa a dalších spotrebiteľov niečím zlým?
Určite nie. Môžem si dovoliť kúpiť viac vecí, ktorých spotrebu by som pred zlacnením odkladal.
Pokles cien je vo všeobecnosti sprevádzaný veľkým záujmom kupujúcej verejnosti, už aj preto, že zlacneného tovaru je limitovaný počet.
Všetci máme v blahej pamäti útoky más kúpychtivej verejnosti na obchodné reťazce, ktoré neuvážene navrhli zlacňovaciu kampaň na vybraný tovar.
Tu je však inak nastavený pokles cien a väčšinou jednorázový.
Trvalejší pokles cien je v trhovej ekonomike zvyčajne prejavom produktivity. Podnikateľ je schopný vďaka nejakej konkurenčnej (inovatívnejší výrobok, optimalizovanejší výrobný proces) výhode vyrábať lacnejšie, alebo je prejavom nezáujmu spotrebiteľa, do ktorého priania sa podnikateľ svojou aktivitou netrafil.
Obe veci sú však prospešné, prvá vytvára väčšie bohatstvo spoločnosti, druhá odstraňuje zle alokované zdroje.
Zopakujem, ako spotrebiteľ si pri poklese cien môžem dovoliť viac.
Naopak, pri raste cien, musím svoju spotrebu škrtiť, pretože budem mať väčšie výdavky na základné veci, energie, potraviny, réžiu a teda aj na splácanie ďalších úverov, ktoré by mohli podľa centrálnych plánovačov rozbehnúť spotrebu spoločnosti. A to isté sa týka aj podnikateľov a ich motivácie zvyšovať platy, či zamestnanosť ak im porastú náklady na vstupoch.
A čo sľubované lacnejšie úvery?
Koľko úverov, pri zachovaní si schopnosti splácať svoje záväzky a raste cien, je schopný bežný spotrebiteľ, či podnikateľ nabrať?
Žiadna rozumná obchodná spoločnosť, či jednotlivec sa nemôže zadlžovať nad pomery a do nekonečna (rozumej v dlhom časovom rámci.)
Teda ako sa zachovám ja, keď mi ECB (nepriamo) začne zvyšovať ceny energií, potravín a iných vecí?
Nekúpim si nový mobilný telefón, ktorý som plánoval, deťom XBox, ktorý už rok chcú, ani novú smart TV, veď ten starý Samsung ešte vydrží, pretože musím platiť drahšie stravné deťom v škole, väčšie náklady na bývanie, cestovanie, zdravotnú starostlivosť, servis áut a mať rezervu na splácanie hypotéky, ktorú som si bral na základe istej kalkulácie príjmov a výdajov. Keďže výdaje vďaka rastúcim cenám stúpli a splátky neklesli, moj rodinný rozpočet je viac napätý. A to si ešte musím nechať rezervu na dodatočné zdaňovanie "lepšie" zarábajúcej strednej triedy na "sociálne projekty" (rozumej štátom podporované plytvanie a alokáciu peňazí politicky spriazneným subjektom), keď ako zamestnanec nemám žiadne možnosti, ako svoj príjem legálne optimalizovať. O to druhé sa samozrejme ako správny občan ani nepokúšam.
Zastavme sa na chvíľu pri pochybnom argumente obhajcov inflácie. Pri trvalom poklese cien (čo je veľmi umelý predpoklad , pretože nepočíta s limitovanosťou výroby ako aj schopnosťou podnikateľov inovovať, uvádzať iné, aj drahšie produkty na trh) sa podnikateľom neoplatí vyrábať, pretože im údajne budú klesať zisky, keďže dnes nakúpia drahšie vstupy a zajtra predajú za lacnejšie finálny výrobok.
Tento predpoklad, okrem v zátvorke uvedenej poznámky obsahuje aj množstvo ďalších závažných nepresností.
Predpokladá, že podnikateľ na rozdiel od spotrebiteľa, si nie je vedomý skutočnosti deflačného poklesu cien a nepočíta s nimi v podnikateľskom pláne.
Logiku takéhoto predpokladu zoberme aj naopak. Prečo by mal spotrebiteľ nakupovať v budúcnosti, keď bude všetko vďaka inflácii drahšie?
Iste tušíte, že nakupovať aj tak bude, lebo veci spotrebúva. A rovnako to platí aj v opačnom prípade.
Všetci ITčkári nakupovali PC 386, 486 aj za cenu toho, že každý polrok v budúcnosti ich očakávali lepšie PC za menej peňazí.
A to isté sa týka aj automobilov, notebookov, smartfónov. Stali sa dostupnejšie širšej verejnosti aj vďaka poklesu ich cien a firmy, ktoré ich vyrábajú, stále výrazne profitujú. A nielen to. Stali sa platformou pre ďalší business a rozvoj ekonomiky, napr. hry a aplikácie pre smartfóny. Viď predaj spoločnosti, ktorá vytvorila hru Minecraft za 2 miliardy dolárov.
Toľko proklamované lacnejšie úvery teda poskytujú skutočnú výhodu len úzkej skupine ľudí, tkzv. politikov, ktorý vďaka tomu môžu vykrývať svoje sľuby, keď ich nedodržané záväzky našimi utiahnutými opaskami a infláciou pokryje ECB, alebo FED.
