Nemilovaný Ike alebo nezmysly o studenej vojne

Stránka mises.org popri veľmi dobrých analýzach publikuje aj články, ktoré vynikajú dogmatizmom, zaslepenosťou a naivne zjednodušeným videním sveta. Ako príklad rozoberiem článok Llewellyn H. Rockwella Jr. "I Don't Like Ike". Nebudem polemizovať ani tak s hlavnou myšlienkou článku, ktorou je konšpiratívny výklad vzniku vojensko-priemyselného komplexu USA. Rozoberiem len niektoré predstavy o ZSSR a studenej vojne, na ktorých je založený a verím, že bystrý čitateľ si sám utvorí názor na opodstatnenosť môjho tvrdenia o zjednodušenom videní sveta.

"Russia is a faraway country and the notion of an invasion was about as likely as one from Mars."

To je samozrejme pravda, ale LHR nevenuje pozornosť skutočnosti, že v dobe medzikontinentálnych striel, jadrových hlavíc a strategickej závislosti na spojencoch v dosahu pozemných síl ZSSR nie je invázia do USA jediným spôsobom, akým môžu byť USA ohrozené. Eisenhowerov prejav, na ktorý sa LHR odvoláva sa napr. odohral cca 2 roky pred kubánskou krízou. Bolo by inšpiratívne poznať názor LHR na otázku, či za tejto krízy boli USA ohrozené.

"Russia ... had only a few years earlier been declared our valiant ally in the struggle against Japan and Germany."

Fakticky to je úplná pravda a z hľadiska LHR je veľmi rafinované, že to spomína, podporuje to totiž dojem falošnosti US politiky. Ako vecný argument dokazujúci tvrdenia LHR je to ale úplne bezpredmetné, keďže to nijako to nevyvracia Eisenhowerove názory na hrozbu komunizmu, ktoré LHR spochybňuje.

"In fact, the Russian government - already in deep economic trouble as a socialist regime - was bankrupted by World War II and dealing with incredible internal problems."

Rečami o problémoch ZSSR LHR odpútava pozornosť od nepohodlnej skutočnosti, že ZSSR mal v povojnovom období zďaleka najsilnejšiu pozemnú armádu a že v tých oblastiach vojenstva, v ktorých ešte v 40tych a 50tych zaostával (strategické sily, námorníctvo, letectvo) dokázal v priebehu nasl. 20 rokov dosiahnuť približnú paritu s USA, a to napriek tomu, že podľa LHR trpel ZSSR "incredible" vnútornými problémami a že za Eisenhowerových nástupcov sa tempo zbrojenia USA ešte zvýšilo. LHR sa proste pokúša naivnému čitateľovi nahovoriť, že ZSSR bol slabý a neznamenal žiadne nebezpečenstvo, čo je zjavný nezmysel, na ktorý nemôže naletieť nikto kto má aspoň zbežný prehľad o sovietskej armáde a jej sile.

LHR takisto podsúva, že táto slabosť ZSSR súvisí s jeho socialistickosťou. To je polopravda, lebo aj keď totalitná socialistická ekonomika z dlhodobého hľadiska musí nutne fungovať neefektívne, krátkodobo má voči liberálnemu štátu tú výhodu, že môže na vojenské účely zmobilizovať omnoho väčšiu časť ľudských aj materiálnych zdrojov a tým získať prinajmenšom dočasnú vojenskú prevahu.

"The Soviets couldn't begin to manage the world of Eastern Europe ..."

My ako obyvatelia Východnej Európy ale na rozdiel od dôverčivých čitateľov LHR vieme, že ZSSR zvládal kontrolu Východnej Europy od počiatku celkom úspešne.

"... Eastern Europe that had been given as a prize for being the ally of the United States during the war."

Východná Európa nebola ZSSR daná, on si ju sám obsadil a podrobil. Ten trpný rod je teda naozaj ukážkou hlúpej demagógie. Tým, že LHR hneď v ďalších slovách spomína spojenectvo s USA, podsúva čitateľovi blud dodnes omieľaný antiamerikanistami a inými polovzdelancami, že za obsadenie Východnej Európy Sovietskym Zväzom nesú zodpovednosť USA, lebo ju Rusom "darovali". V skutočnosti to USA nemohli ovplyvniť, jedine snáď tým, že by sa postavili na stranu Hitlera alebo tým, že by Rusov vojensky sami zatlačili na východ. To sú však metódy ktoré by LHR istotne tiež neschvaľoval. Pre demagógiu LHR je charakteristické, že svoj názor nepovie na rovinu (United States had given Eastern Europe...) ale vyprodukuje nejasnú formuláciu ktorou sa čitateľa snaží manipulovať ale z ktorej by sa v prípade potreby mohol vykrútiť.

"...Nikita Khrushchev began the first great period of liberalization..."

Nazývať toto obdobie liberalizáciou je veľmi odvážne, keďže Chruščov nijako nezmenil totalitnú podstatu režimu. Odstránil iba ten nadbytočný teror, ktorý nebol ani tak potrebou režimu ako dôsledkom zbytočnej a škodlivej Stalinovej osobnej paranoje. Sám Chruščov bol fanatický komunista, ktorý spravil kariéru počas najväčších Stalinových čistiek. Peknou ukážkou jeho liberálneho prístupu bola napr. vojenská intervencia v Maďarsku (žiada sa dodať, že pre toto liberalizačné opatrenie mal Eisenhower plné pochopenie a nijako nezasiahol, čo LHR zjavne vôbec nie je ochotný oceniť).

"The Soviets couldn't begin to manage the world of Eastern Europe ...It was for this reason that Nikita Khrushchev began the first great period of liberalization"

LHR najprv (nepravdivo) tvrdí, že ZSSR za Stalina mal problém zvládnuť Východnú Európu a celkovo to s ním bolo zlé a teda nebol hrozbou. Zároveň ale hovorí, že na vyriešenie tohoto problému Sovieti prikročili k "liberalizácii". Pokiaľ by ale ten pokus bol úspešný, tak by sa hroznou stali, a v dobe Eisenhowerovho prejavu už by táto hrozba bola realitou, a v tom prípade LHR kritizuje Eisenhowera neoprávnene. LHR ale nepovažoval za potrebné vyjadriť svoj názor na úspech či neúspech tejto údajnej "liberalizácie", opäť sa vyhol jasnej formulácii a zostal len pri povrchnom táraní, ku ktorému sa ťažko vyjadriť. Ak sa ale pozrieme na fakty a nie na to čo hovorí LHR, vidíme, že sú s tvrdeniami LHR v rozpore.

"The United States not only failed to encourage this liberalization, but pretended it wasn't happening so as to build up a new form of socialism at home."

LHR klame, keďže USA a spojenci sa po Stalinovej smrti snažili o diplomatické kontakty a zlepšenie vzťahov (napr. návšteva Chruščova v USA, Ženeva a pod.), rokovali so ZSSR a niektoré menej konfliktné otázky boli dokonca aj vyriešené (napr. neutralita Rakúska, status quo Berlína). Sovietske vedenie malo ale limity, za ktoré nemalo dôvod ustúpiť (napr. nadvláda vo Východnej Európe alebo sovietsky systém jednej strany a plánovanej ekonomiky) a žiadna ústretová politika USA by na tom nemohla nič zmeniť. LHR pochopiteľne nedokáže povedať nič konkrétne ohľadom spôsobu, akým by USA údajne bývali mohli podporiť liberalizáciu ZSSR, ktorú si on vybájil. On iba podsúva, že to urobiť mohli, ale s ohľadom na svoje temné ciele neurobili. LHR klame tiež v tom, že USA sa tvárili, že "odmäk" neexistuje. Bolo to presne naopak. Výsledky diplomatických rokovaní so ZSSR vláda USA nadšene oslavovala ako nový duch vo vzájomných vzťahoch, aj keď v skutočnosti boli len skromné alebo žiadne.

LHR zrejme implicitne operuje s predstavou rozšírenou medzi "kremľológmi", že sovietske politbyro sa skladalo z holubíc a jastrabov a že US politika musí svojou ústretovosťou podporiť holubice. Nie sú pritom žiadne dôkazy, ktoré by existenciu údajných sovietskych holubíc podporovali. Tie existovali len v predstavách univerzitných "liberálov" a hollywoodskych filmárov. (Napr. vo filme Octopussy o Jamesovi Bondovi sme videli, že sovietske politbyro sa skladá zo samých holubíc a len jediného jastraba. Ignorantstvo ktoré si môže dovoliť hollywoodsky scenárista by si nemal dovoliť autor serióznej analýzy.)

LHR svoju "analýzu" vzniku studenej vojny zhrňuje nasledovne:

"Indeed, the entire Cold War ideology was invented by Harry Truman and his advisers in 1948 as

1.a political trick to keep from losing more congressional backing,
2.a way to circumvent political pressure for postwar disarmament, and
3.a method to maintain US industrial dependence on government spending, particularly with regard to American corporations operating overseas."

Aké jednoduché...

Celá táto demagógia LHR je teda zameraná na vzbudenie dojmu, že vláda USA sledovala samé pochybné a mocibažné ciele a že hrozba ZSSR bola len fikcia, ktorú si vytvorila za týmto účelom. Veríme, že naše kusé poznámky ukázali, že realita je trochu komplikovanejšia. Nech už sú ciele prispievateľov mises.org akokoľvek chvályhodné, demagógia a prehliadanie nepohodlných skutočností ich naplneniu nijako neprospeje.

Mýtus o socialistickom zdravotníctve.

Súčasný stav nášho zdravotníctva vyvoláva u mnohých ľudí stále viac nostalgických úvah na tému "aké vynikajúce zdravotníctvo sme mali za čias socializmu". Ich množstvo nakoniec prekročilo moju kritickú hranicu a rozhodol som sa pozrieť na fakty. Naozaj bolo socialistické zdravotníctvo také skvelé ?

Najjednoduchší, ale zároveň dosť problematický spôsob ako to posúdiť je porovnať vývoj ukazovateľov ako sú očakávaná dĺžka dožitia (life expectancy at birth) a dojčenská úmrtnosť (infant mortality) v Čechách a na Slovensku s vývojom vo vybraných európskych nesocialistických krajinách počas obdobia reálneho socializmu (1950-1990). Problematickosť týchto ukazovateľov spočíva v tom, že okrem kvality zdravotníckeho systému ich ovplyvňujú aj iné faktory, ako sú napr. životné prostredie alebo životospráva. Aby bol ich vplyv čo najviac potlačený, vybral som na porovnanie krajiny, ktoré boli v r. 1950 na približne rovnakej, resp. väčšinou mierne nižšej úrovni vývoja ako ČSSR. Vedomí si všetkých metodologických výhrad, pozrime sa, čo hovoria údaje OSN (http://data.un.org/Default.aspx).

Výsledky sú jednoznačné. Po rýchlom zlepšovaní v 50tych rokoch začalo soc. zdravotníctvo po r. 1960 beznádejne stagnovať a postupne ho výrazne predstihli všetky nesocialistické krajiny. Jedinou výnimkou je horšia dojčenská úmrtnosť Portugalska, aj to sa ale do 80tych rokov dotiahlo na úroveň Slovenska, za ktorým ešte v r. 1950 výrazne zaostávalo. Slovensko zlepšilo svoju dĺžku dožitia o 7 rokov, Česko o 4 roky. Na druhej strane Španielsko dosiahlo zlepšenie o 13 rokov, Portugalsko o 15 rokov, Írsko o 7 a Rakúsko o 9 rokov. Priemerný Španiel sa v r. 1950 dožíval o 3 roky menej ako priemerný Čech, ale v r. 1989 už o 6 rokov viac. Podľa toho či sa porovnávame sa len s nestredomorskými krajinami alebo aj so stredomorskými (ktoré dosiahli najväčšie zlepšenia), môžeme povedať že socialistický režim skrátil život každému občanovi v priemere o 4 až 6 rokov.

Je naozaj ťažko pochopiť, na čom zakladajú milovníci soc. zdravotníctva svoje tvrdenia o jeho kvalite. Na faktoch to určite nebude. Pravdu mal zrejme dr. Goebbels. Tisíckrát opakovaná lož o výbornom socialistickom zdravotníctve sa stala pravdou pre ľudí, ktorých ani nenapadlo si ju kriticky overiť. A vraj komunistickej propagande nikto nič neveril...

Zaujímavosťou je, že rapídne zlepšovanie zdravotných ukazovateľov počas 50tych rokov sa po r. 1960 náhle zmenilo na stagnáciu. Nie je to ale nič prekvapivé pre ostrieľaného rakúskeho ekonóma. Po tom, čo režim znárodnením, kolektivizáciou a menovou reformou dôkladne vyvlastnil kapitál občanov, nasledovalo mohutné budovateľské úsilie, v rámci ktorého bol nakradnutý kapitál preinvestovaný. Životná úroveň väčšiny občanov sa zvýšila, ale bez trhových cien nebolo možné investovať racionálne tak, aby investície smerovali do najnaliehavejších oblastí a aby sa zároveň tvoril ďalší kapitál. Kapitál sa stal nedostatkový, budovateľské úsilie ochablo. Nezostali už žiadni kapitalisti, ktorých by bolo možné vyvlastniť. Došlo na slová Margaret Thatcher: "Problém socializmu je v tom, že peniaze iných ľudí nakoniec dôjdu". Režim kompenzoval svoju neefektivitu tým, že masívne nalieval stenčujúce sa zdroje do oblastí, ktoré preňho boli životne dôležité (zbrojenie, propaganda, uspokojovanie základných životných potrieb občanov, aby sa predišlo nespokojnosti). Tým menej zdrojov ale ostalo na modernizáciu priemyslu, infraštruktúry alebo rozvoj zdravotníctva. Nákladnejšie nové liečebné postupy sa stali luxusom, ktorý nepatril medzi priority režimu.

Po r. 1989 sa naše a hlavne české zdravotníctvo začalo opäť zlepšovať (Graf 2, Tab 3, 4). Trend zlepšovania je rovnaký ako u iných európskych krajín, ale zaostávanie zostáva.

Chiméra sociálnych výhod a pravicovo-marxistickí živnostníci.

Na nedávnych diskusiách o zdanení živnostníkov bolo hádam najzaujímavejšie zistenie, k akým krkolomným argumentom sa pri obrane svojich záujmov dokážu uchýliť inak rozumní ľudia. Na obranu nižšieho zdanenia živnostníkov v porovnaní so zamestnancami sa uvádzali ako argumenty tvrdenia, že zamestnanec má na rozdiel od živnostníka ako kompenzáciu rôzne sociálne výhody, alebo sa tvrdilo, že odvody zamestnávateľa sa nemajú zaratúvať do celkového daňového zaťaženia zamestnanca, lebo vraj je to len osobitná daň uvalená na zamestnávateľa a s prácou zamestnanca nemá nič spoločné. Komentátor SME vtipne napísal, že o bremeno odvodov sa delia zamestnanec so zamestnávateľom a preto je to pre nich ľahšie ako pre živnostníka, ktorý si všetko platí sám. Polemika s podobnými omylmi je dobrou príležitosťou pozrieť sa na problém tzv. "sociálnych výhod".

Nielen že sú všetky tieto tvrdenia úplne pomýlené. Zaujímavosť spomínaná v úvode spočíva v tom, že títo domnelí obrancovia pravicových a kapitalistických hodnôt v skutočnosti nekriticky prebrali socialistickú, pôvodom vlastne marxistickú predstavu o sociálnych výhodách. Tá spočíva v predpoklade, že zamestnávateľ si nezaslúžene a bez akéhokoľvek prospechu pre "spoločnosť" prisvojuje zisk, ktorý vyprodukoval zamestnanec a ktorý by mal patriť buď zamestnancovi alebo "všetkým". Keby bola táto teória pravdivá, núkalo by sa jednoduché riešenie: štát by skonfiškoval nezaslúžené príjmy zamestnávateľa a prerozdelil ich v prospech zamestnancov. Jediný poškodený by bol chamtivý kapitalista, ostatní by profitovali. Pochopiteľne, naši obrancovia živnostníkov, často sami zamestnávatelia, nepovažujú na rozdiel od socialistov svoj zisk za nezaslúžený a netúžia po tom, aby im ho niekto skonfiškoval. Prekvapivo sa ale so socialistami zhodujú v predstave, že odvody platené zamestnávateľom idú na úkor zamestnávateľa a zamestnanca nezaťažujú, ale naopak mu prinášajú rôzne sociálne výhody 1). Stručne povedané, táto socialisticko-kapitalistická názorová koalícia sa zhoduje v názore, že je možné štátnym zásahom zvýšiť sociálne výhody zamestnancov na úkor zamestnávateľa 2).

Aby sme ukázali nezmyselnosť tejto predstavy, pozrime sa na problém z pohľadu zamestnávateľa. Zamestnávateľ najme zamestnanca vtedy, ak dodatočný prospech, ktorý má jeho firma z práce tohoto zamestnanca je vyšší ako celkové náklady na tohoto zamestnanca. Tieto náklady sú tvorené čistou mzdou, všetkými možnými odvodmi a daňami, administratívnymi nákladmi atď. Zamestnávateľa ale pri zamestnávaní pracovníka zaujímajú len celkové náklady a je mu jedno, akú časť z nich tvoria jednotlivé položky. Správa sa ako každý iný nákupca. Ak je celková cena nízka, kupuje, ak je privysoká, nekupuje. Čím vyššie sú odvody na financovanie nejakých "sociálnych výhod", tým nižšiu sumu je zamestnávateľ ochotný vyplatiť vo forme čistej mzdy, aby jeho celkové náklady neprekročili cenu ktorú pre neho práca má. Štátna regulácia odvodov preto nemôže nikdy zvýšiť celkový prospech zamestnanca, môže len určiť, v akej forme zamestnanec tento prospech získa. Zjednodušene povedané, zamestnanec buď na neregulovanom trhu dostane výplatu 10,000 v hotovosti, alebo na regulovanom "sociálnom" trhu dostane 5,000 v hotovosti a ďalších 5,000 sa odvedie do rôznych sociálnych fondov alebo sa použijú na financovanie iných štátom predpísaných služieb v jeho prospech. Nikdy nemôže dohromady dostať viac ako 10,000. Keby štát nútil firmu vyplatiť mu viac, firma ho radšej nezamestná, lebo by jej spôsoboval stratu. A keby ju štát donútil aj k tomu, povedie to k spotrebe kapitálu a dlhodobo k ochudobneniu všetkých. Napriek presvedčeniu mnohých ľudí, neexistuje žiadny spôsob ako vykúzliť reguláciou dlhodobo viac výhod pre všetkých zamestnancov na úkor zamestnávateľov. Dôsledkom regulácií je nezamestnanosť a to, že zamestnanci dostávajú časť odmeny pravdepodobne v inej forme, než akú by preferovali 3).

Teraz je už zrejmé, prečo sú argumenty obhajcov živnostníkov o väčších sociálnych výhodách zamestnancov mylné. Sociálne výhody nie sú žiadny bonus, ktorý zamestnanec na rozdiel od živnostníka dostáva ako prídavok k platu. Všetky tieto výhody (pokiaľ vôbec sú to výhody) si financuje sám zo svojej práce, na úkor svojej čistej mzdy. Vezmime si ako príklad tzv. platenú dovolenku. Celkový ročný plat zamestnanca je daný tým, koľko počas roka vyprodukuje. Ak má napr. 2 mesiace dovolenku a pracuje len 10 mesiacov, dostane menej než by dostal za 12 mesiacov práce. Túto nižšiu sumu je možné rozpočítať na 12 mesiacov a povedať, že zamestnanec má 2 mesiace platenej dovolenky, nič to ale nemení na fakte, že jeho celkový ročný plat je rovnaký, ako by bol v prípade, že by dostal mzdu len za tých 10 reálne odpracovaných mesiacov a dovolenku by mal neplatenú. Platená dovolenka je preto čisto formálny trik. Zamestnanec rovnako ako živnostník majú reálny príjem len za to, čo skutočne odpracujú. Jediný rozdiel medzi nimi je v tom, že u živnostníka je súvislosť medzi odpracovaným časom a príjmom viditeľnejšia a že dĺžku pracovného času si určuje sám, kým u zamestnanca ju stanovuje legislatíva bez ohľadu na to či mu vyhovuje alebo nie.

Živnostník ktorý v diskusii na SME tvrdil, že odvody zamestnávateľa nesúvisia so zamestnancom, ale sú len osobitnou daňou, ktorú platí na úkor svojho zisku, a že zamestnanci mu zisk nevytvárajú, zrejme sám svojim tvrdeniam veľmi neverí, inak by prepustil všetkých svojich zamestnancov, vyhol by sa tejto dani a dosahoval by zisk bez nich. Taký šialenec v skutočnosti iste nie je. Nechce si pripustiť, že je ochotný platiť tieto odvody jednoducho preto, že zamestnanci vytvárajú pre jeho firmu väčšiu hodnotu, než sú jeho celkové náklady na nich, a to vrátane týchto odvodov. Ak by odvodové bremeno kleslo na nulu, musel by im tieto peniaze vyplatiť vo forme čistej mzdy, inak by o nich prišiel. Vysoké odvody nejdú preto na úkor jeho zisku. Poškodzujú jeho zamestnancov a ešte viac poškodzujú tých, ktorí si vďaka nim prácu nenájdu 4).

Vôbec najväčšou absurditou týchto diskusií bolo puntičkárske rozlišovanie medzi odvodmi zamestnávateľa a odvodmi zamestnanca a vyvodzovanie ďalekosiahlych záverov z tejto údajnej odlišnosti (viď komentár SME). Ako som už uviedol, zamestnávateľa zaujímajú jedine celkové náklady na zamestnanca. Je mu srdečne jedno, či peniaze, ktoré musí vynaložiť budú uvedené v kolónke "odvody zamestnávateľa", "odvody zamestnanca" alebo "čistá mzda". Toto škatuľkovanie je zavádzajúce a bolo vymyslené politikmi výhradne s cieľom zakamuflovať pred zamestnancami skutočnú výšku ich daňového zaťaženia, a to jednak touto umelou komplikovanosťou, jednak tým, že vytvorili fikciu "sociálnych výhod" platených z tzv. "odvodov zamestnávateľa" (t.j. na úkor zamestnávateľa). Je neuveriteľné, že toľko inak pomerne inteligentných ľudí na tento trik naletelo.

Dá sa sympatizovať so živnostníkmi ohľadom toho, že netúžia platiť vyššie dane. Argumenty, ktoré si zvolili sú ale demagogické a v konečnom dôsledku nahrávajú práve tým, ktorí si existenciu ekonomicky samostatných ľudí príliš neželajú. Problém nespočíva v tom, že živnostníci sú nejaká špeciálna skupina, ktorá by mala platiť nižšie dane, ale v tom, že celkové daňové zaťaženie je príliš vysoké. Živnostníci popisujú katastrofické dôsledky vysokých daní ktoré budú platiť, ale rovnaké dôsledky nastávajú už dnes v dôsledku vysokého daňového zaťaženia zamestnancov a týkajú sa omnoho väčšieho počtu ľudí.

Čo sa týka názoru že "sociálne výhody" zvyšujú životnú úroveň ľudí, je mylný. Jediný spôsob ako zvýšiť životnú úroveň je akumulovať kapitál a tým zvýšiť medznú produktivitu práce.

------------------------------
1) Tie by potom mali byť podľa nich kompenzované vyšším zdanením zamestnancov v porovnaní so živnostníkmi.
2) Líšia sa samozrejme v názore na žiadúcosť takejto politiky.
3) Povedzme že štát núti firmu poskytovať zamestnancom rekreáciu v podnikovej chate. To si pochopiteľne vyžaduje náklady, ktoré musí odpracovať zamestnanec. Ak zamestnanec o tento druh rekreácie nemá záujem, potom je v čistej strate a lepšie by na tom bol, ak by dostal peniaze na ruku a rekreoval by sa za ne ako by sám uznal za vhodné. "Sociálna výhoda" mu v skutočnosti uškodila.
4) Zamestnávateľ môže byť reguláciou poškodený tým, že si nemôže najať všetkých pracovníkov, ktorých by chcel a ktorí by za danú mzdu boli ochotní pracovať. Dôsledkom toho je, že výrobné faktory (t.j. práca a kapitál) sa jednak nevyužijú v plnej miere, jednak sa kombinujú menej efektívnym spôsobom než akým by sa kombinovali v podmienkach neregulovaného trhu. Vedie to k nižšej produkcii a k celkovému ochudobneniu spoločnosti.