Red Alert a nedokonalá konkurencia. (kapitola 4)

4 NEDOKONALA KONKURENCIA

V tomto bode to vyzerá, že každý z troch uvažovaných módov konkurencie má zásadné nedostatky. Štátny monopol má zdroje, obvykle však nie motiváciu na službu spotrebiteľom. Dokonalá konkurencia, (aj keby reálne existovala) je príliš obmedzujúca a statická, zatiaľ čo nedokonalá konkurencia (ktorej niektorí predstavitelia môžu mnohým pripadať ako "súkromné monopoly") má definitoricky možnosť do istej miery zvýšiť cenu a obmedziť produkciu na úkor spotrebiteľa. Našťastie to nie je také zlé - domnelé nevýhody nedokonalej konkurencie sa totiž budú javiť v celkom inom svetle, ak spresníme naše chápanie konkurencie tak, aby zodpovedala podmienkam a požiadavkám reálneho sveta viac než im zodpovedá konštrukt dokonalej konkurencie. Najprv však upresníme, čo budeme rozumieť pod pojmom nedokonalá konkurencia.

4.1 Definícia nedokonalej konkurencie

Pojem nedokonalá konkurencia budeme používať v širokom zmysle na označenie takého stavu konkurencie, ktorý vznikol na voľnom trhu a ktorý sa líši od dokonalej konkurencie v zmysle definície z kapitoly 3. Nespadajú pod neho teda také aspekty narušenej konkurencie, ktoré sú výsledkom štátnych zásahov (napr. ustanovenie monopolu, štátne dotácie jednej firme zvýhodňujúce ju oproti konkurencii a pod.)

4.2 Zmena chápania konkurencie

Východiskom našej analýzy budú už popísané nedostatky dokonalej konkurencie. Tá opisuje akýsi "statický" svet, kde všetky podstatné informácie a výrobné faktory sú dané a firmy súťažia len o to ako ich čo najefektívnejšie skombinovať. Jediný dynamický prvok v tomto svete spočíva v znižovaní ceny a zvyšovaní produkcie unifikovaných a v čase sa nevyvíjajúcich výrobkov, a aj tento pohyb časom zanikne, keď sa cena a produkcia ustália na optimálnej hodnote a zisk vymizne. Reálna ekonomika sa však od tejto situácie principiálne líši. Konkurenti nesúťažia len cenou, ale najmä inováciami produktu a jeho špecifickými vlastnosťami, alebo priamo uvedením nového produktu na trh. Aj v tých prípadoch, kde sú špecifiká produktu malé a rozhoduje najmä cena, sú inovácie kľúčové, zahrňujú totiž využitie takých výrobných faktorov, na ktoré konkurencia nepomyslela a ktoré umožňujú znížiť konečnú cenu výrobku oveľa viac, než by to dokázalo optimálne využitie dosiaľ známych faktorov v podmienkach dokonalej konkurencie. Schumpeter uvádza tieto inovácie:

- zavedenie nového výrobku alebo novej vlastnosti výrobku
- zavedenie novej výrobnej metódy
- otvorenie nového trhu
- zmena organizácie priemyslu (napr. vytvorenie kartelu alebo monopolu)

To nás vedie k zmene chápania konkurencie: nie je to len akási jednoduchá optimalizácia, je to dynamický, evolučný proces, proces "tvorivej deštrukcie" (Schumpeter). Konkurencia naberá formu objavovania inovácií schopných kvalitatívne zmeniť štruktúru ekonomiky a rozšíriť jej možnosti, pričom stará štruktúra je likvidovaná alebo sa zmenšuje jej význam. Napr. namiesto dokonalej konkurencie malých obchodíkov založenej na cene nastupuje kvalitatívne odlišný typ konkurencie - reťazce, podomový predaj alebo predaj cez internet.

Keďže konkurencia v rámci takto chápaného procesu musí byť automaticky nedokonalá, ideál dokonalej konkurencie stráca do veľkej miery opodstatnenie a hodnotenie nedokonalej konkurencie musíme úplne zmeniť. Tie jej vlastnosti, ktoré sa z hľadiska statického ideálu dokonalej konkurencie javili ako nedostatky, sa v novej situácii stávajú nielen výhodou, ale sú aj nutnými prostriedkami ďalšieho vývoja. Popíšeme, v čom konkrétne tento mechanizmus spočíva - na scénu sa v novom prezlečení vráti už popísaná monopolná taktika aj s výhodami monopolu, pričom jej domnelé nevýhody sa stanú predpokladom fungovania systému. Nedokonalá konkurencia teda dosahuje výhody monopolu bez toho, aby sa výrazne negatívne prejavili jeho nevýhody.

4.3 Mechanizmus nedokonalej konkurencie ako evolučného procesu

Za hlavnú nevýhodu nedokonalej konkurencie využívajúcej prvky monopolnej taktiky je pokladaná schopnosť zvýšiť cenu a obmedziť produkciu v porovnaní so stavom dokonalej konkurencie. V statickej, nevyvíjajúcej sa ekonomike by to znamenalo, že spotrebiteľ bol jednostranne ukrátený a "monopol" zhrabol nadmerný zisk. V dynamickej ekonomike musí byť hodnotenie tohoto javu odlišné. Vyhliadka na zisk vytvára za inak rovnakých podmienok dodatočnú motiváciu pre objaviteľských podnikateľov - predstava nulového zisku v podmienkach dokonalej konkurencie by ich zrejme podnietila k podstatne menšej aktivite. Ešte dôležitejšia je skutočnosť, že zisk je nutnou podmienkou uvedenia inovácií. Každá inovácia si na svoju realizáciu vyžaduje dodatočné kapitálové investície oproti stavu ktorý existoval dosiaľ, a tento kapitál by neexistoval, ak by predošlá podnikateľská činnosť nedosiahla zisk, teda prevahu výstupov nad vstupmi. Nemožno teda prijať predstavu, že vytvorenie zisku predstavuje jednostranné ochudobnenie spotrebiteľa, ten totiž vo zvýšenej cene výrobku financuje vývoj, ktorý mu v budúcnosti prinesie principiálne nové možnosti. Ak by k tomu nedochádzalo, najefektívnejší stav ktorý by ekonomika mohla dosiahnuť by spočíval v maximalizácii výroby pästných klinov a k minimalizácii ich ceny v rámci technologických možností doby kamennej.

Vzťah medzi inováciami a ziskom navyše nie je len jednostranný - sú to práve inovácie, ktoré umožňujú dosiahnutie zisku. Ak by všetci podnikatelia používali rovnaké metódy, zisk by bol minimálny a vďaka dokonalej konkurencii by časom klesol na nulu. Podnikateľ prinášajúci inováciu je ale schopný buď s nižšími nákladmi vyrobiť viac a teda pri predaji za doterajšiu, prípadne aj zníženú cenu byť v podstatnom zisku, alebo prinesie inovatívny výrobok či otvorí nový trh, čím sa dostane do pozície v ktorej môže ťažiť z monopolnej ceny. Inovácie teda umožňujú zisk a a zisk spätne podporuje zavádzanie inovácií, čo vytvára dynamický a tvorivý charakter trhu v podmienkach nedokonalej konkurencie.

(Proti tomuto pohľadu by sa v prospech dokonalej konkurencie dalo namietnuť, že aj v rámci dokonalej konkurencie by boli možné investície do inovácií, ak by sa najprv vytvorili úspory znížením spotreby. To je pravda, ale problém dokonalej konkurencie to nerieši. Nielenže vyvstáva praktický problém, že ľudia neradi znižujú svoju spotrebu a ak by to aj urobili, alokácia týchto úspor do inovatívnych odvetví by bola pomerne problematická. Principiálna námietka je taká, že ak by k tomuto obmedzeniu spotreby a následnej investícii došlo, znamenalo by to zmenu charakteru konkurencie z dokonalej na nedokonalú, pretože by sa obnovila funkcia zisku a jeho súvis s inováciami. Ak by teda jedinou výhodou dokonalej konkurencie malo byť to, že je schopná zmeniť sa na nedokonalú, zjavne to nedokazuje, že dokonalá konkurencia je nadradená nad nedokonalú ako taká.)

Vyššie uvedené nám umožňuje vyjasniť si vzťah medzi monopolom a nedokonalou konkurenciou. Pri posudzovaní veľkých firiem typu Standard Oil sme videli, že v niektorých ohľadoch zapadajú a v iných nezapadajú do bežných predstáv o monopole a že fungujú inak ako obvykle funguje štátny monopol. Majú veľký trhový podiel a používajú asertívne metódy voči konkurencii, ale zároveň slúžia spotrebiteľovi a zavádzajú inovácie, ktoré ich konkurentov ani nenapadli. Tieto javy sú prepojené a nedajú sa oddeliť. Standard Oil získal svoju pozíciu inováciami (úspory z rozsahu pri preprave aj spracovaní, nové technológie, spracovanie dosiaľ nevyužívaných ropných frakcií) a keď sa ich prínos vyčerpal, začal ju postupne strácať. Jeho postavenie záviselo na inovatívnosti, nie na štátnom privilégiu ako to bolo napr. v prípade Slovnaftu. Inovatívna firma je vďaka svojej špecifickej prednosti voči konkurencii v akomsi kvázi-monopolnom postavení a môže si účtovať monopolnú cenu. Dosiahnutý zisk jej potom umožňuje toto postavenie udržiavať a posilňovať, nikdy ho však nemá isté. Zisk je iba nutnou, nikdy nie postačujúcou podmienkou pre inovácie a ak firma nepríde s ďalšími nápadmi alebo si pozíciu nezabetónuje politickými prostriedkami (AT&T), postupne ju stráca (Standard Oil, Ford, IBM). To vysvetľuje, prečo tieto firmy aj sú, aj nie sú monopolmi. Treba tiež upozorniť, že táto analýza sa nevzťahuje len na firmy s dominantným trhovým podielom, ale aj na menšie firmy, ktorým dáva špecifickosť ich výrobkov jedinečné postavenie na trhu - v tomto ohľade takmer každá firma ma väčšie alebo menšie monopolné črty.

4.4 Monopolné výhody I - úspory z rozsahu

Vidíme teda, že nedokonalá konkurencia sa skladá z akýchsi súperiacich monopolov a že monopolná taktika im dáva zdroje potrebné na zabezpečenie ďalšieho vývoja a zdokonaľovania. Nie je prekvapivé, že efektivita tohoto systému je daná práve tými vlastnosťami, ktoré sme v kapitole 2 označili ako výhody monopolu. Nedokonalá konkurencia totiž umožňuje aby sa tieto výhody prejavili, zároveň ale fakt že sa predsa len jedná o konkurenčné prostredie bez štátnych privilégií zabezpečuje, že sa firmy "musia snažiť". Kombinuje teda výhody konkurencie a monopolu.

Pozrime sa napr. na problém neefektívneho znásobovania činností v podmienkach dokonalej konkurencie veľkého počtu firiem. Ak by sa jednalo napr. o 1,000 firiem, z ktorých každá by mala previesť výskum s nákladmi 1 mld $, zrejme aj ten najväčší priaznivec dokonalej konkurencie pripustí, že sa bude jednať o nehorázne plytvanie. Štátny monopol by mohol tieto aktivity v princípe ľahko koncentrovať, nikto však dosiaľ nevyriešil problém, ako tento monopol nepodliehajúci trhovým stimulom motivovať k aktívnej a kreatívnej službe spotrebiteľom, a to najmä z dlhodobého hľadiska. Celkom reálnym výsledkom monopolizácie by mohla byť situácia, že k žiadnemu výskumu nedôjde, alebo sa bude financovať taký, ktorý nebude mať žiadny vzťah k prospechu spotrebiteľov, ale zato veľmi priamy vzťah k prospechu skorumpovaných politikov a nimi preferovaných "podnikateľov" a iných záujmových skupín.

Riešenie prináša nedokonalá konkurencia. Akcionárov tých 1,000 firiem na základe ekonomických úvah ani nenapadne púšťať sa do takého riskantného podniku. V skutočnosti ešte predtým než popísaná situácia nastane (keďže iste nenastane z čista-jasna) dôjde k vlne fúzií, firmy ktoré precenia svoje možnosti opustia trh a celé odvetvie ovládne menší počet veľkých firiem - povedzme 3. Pre tieto oligopoly už nebude výskum predstavovať priveľké bremeno, keďže jednak každý z nich ovládne podstatne väčšiu časť trhu na ktorej bude mať podstatne istejšiu pozíciu a jednak budú môcť ťažiť z monopolných ziskov. Nie je ani možné považovať za plytvanie strojnásobenie výskumnej aktivity, keďže výskumy treba tak či tak viackrát zopakovať kvôli eliminácii chýb a jednotlivé firmy mohli použiť mierne odlišné prístupy, spomedzi ktorých treba vyselektovať tie efektívnejšie.

Takýmto spôsobom trh nachádza akúsi zlatú strednú cestu medzi dokonalou konkurenciu a monopolom. Koncentrácia do veľkých firiem obmedzuje počet konkurentov a zväčšuje úspory z rozsahu bez toho aby zanikla konkurencia samotná. Mechanizmus koncentrácie je nasledovný: ak veľký rozsah výroby umožňuje využiť špecifickejšie a produktívnejšie výrobné faktory a ak vplyv iných faktorov tento efekt nepreváži, dáva to veľkým firmám možnosť predávať za nižšiu cenu alebo dosiahnuť vyššiu kvalitu ako sú schopní ich menší konkurenti, dosiahnuť zisk, dostať menších konkurentov do straty, vytlačiť ich z trhu a získať ich trhový podiel. To vedie k vyšším ziskom veľkých firiem a tie následne k investíciám do ešte produktívnejších výrobných faktorov, čím sa celý cyklus opakuje. Dochádza ku koncentrácii do stále väčších a väčších firiem, a to až do momentu, keď už ďalšia koncentrácia neprináša taký dodatočný nárast efektivity, ktorý by prevážil vplyv faktorov smerujúcich proti nej. Tými môžu byť napr. problémy s riadením firmy takého rozsahu, slabá schopnosť reagovať na individuálne požiadavky zákazníkov a pod. Istú mieru koncentrácie v každom odvetví možno teda považovať za optimálnu a po jej dosiahnutí, za inak rovnakých podmienok, už o trhovom úspechu budú rozhodovať iné faktory špecifické pre jednotlivé firmy a ich vzájomná konkurencia. Aká je presne optimálna miera koncentrácie sa samozrejme nedá teoreticky určiť a každé predstieranie opaku je len prejavom domýšlavosti. Dá sa predpokladať, že bude závisieť od faktorov ako je typ produktu, stupeň jeho špecifickosti, jeho parametre dôležité pre spotrebiteľa, fixné náklady potrebné napr. na výskum atď. Ich vplyv sa ale nedá presne vykalkulovať a jediný funkčný spôsob ako zistiť optimálny stupeň koncentrácie je nechať pôsobiť nenarušený trh, ktorý má tendenciu približovať sa k tomuto optimu mechanizmom zisku alebo straty.

Historickým príkladom koncentrácie je napr. vývoj automobilového priemyslu USA v jeho rannom štádiu začiatkom 20. storočia. Spočiatku existovalo niekoľko desiatok menších firiem produkujúcich stovky, maximálne tisíce automobilov ročne, čo je stav aspoň vzdialene blízky dokonalej konkurencii. Následné inovácie Fordu (zavedenie pásovej výroby) a General Motors (zladenie masovej výroby so schopnosťou vyrábať viac špecifických modelov) viedli k tomu, že o 20 rokov neskôr zostali na trhu iba 3 veľké firmy. Miera "dokonalosti" konkurencie teda poklesla, počet značiek z ktorých si motoristi mohli vybrať tiež, je však zrejmé, že napriek tomu boli koncom dvadsiatych rokov zákazníci v omnoho lepšej situácii než 20 rokov predtým.

4.4.1 Náreky nad nedostatkom konkurencie

Pozrime sa z tohto hľadiska na náreky nad nedostatkom konkurencie, ktoré sú pomerne časté najmä v prípade high-tech spoločností, kde vďaka veľkým nákladom na výskum prevláda spomenutý trend ku koncentrácii. Vhodným príkladom je konkurencia medzi AMD a Intelom, kde sa niektorí spotrebitelia sťažujú na to, že majú len 2 alternatívy pre kúpu CPU, a že jedna z nich, Intel, vďaka svojmu 80%nému trhovému podielu pôsobí ako monopol deformujúci trh (obvykle preto aj podporujú politické zásahy proti nemu). Títo spotrebitelia prehliadajú niektoré suvislosti. Trh CPU v istom čase má približne danú veľkosť, predá sa isté množstvo CPU a spotrebitelia na ne vynaložia istú celkovú sumu. Ak si niekto želá vzrast počtu firiem vyrábajúcich CPU (povedzme z 2 na 5), mal by si položiť otázku, kto bude kupovať ich produkciu. Keďže obyvateľstvo zemegule zrejme tak skoro nevzrastie o ďalších 10 mld ľudí, budú sa musieť títo 3 noví výrobcovia podeliť o trh s 2 starými, ktorých trhový podiel poklesne. Navyše poklesne aj miera zisku z každého predaného CPU, lebo konkurencia zníži ceny. Firmy budú akumulovať kapitál pomalšie a každá z nich bude môcť investovať do vývoja menej peňazí ako je to dnes. Ak si nové firmy trh rozdelia cca rovnomerne, každá z nich bude mať k dispozícii na vývoj oveľa menej zdrojov ako má dnes Intel, a dokonca menej ako má dnes AMD. Keďže hlavnou príčinou prevahy Intelu nad AMD sú zrejme jeho oveľa väčšie finančné zdroje, je zrejmé, že veľkosť týchto zdrojov je rozhodujúci faktor vývoja a kvality v tomto odvetví a obmedzenie ich množsta vývoj pravdepodobne výrazne spomalí. Milovníci konkurencie teda dostanú na výber 5 možností namiesto 2, ale s najväčšou pravdepodobnosťou bude každá z nich menej výhodná ako 2 staré. Ak by tento stav nejakým spôsobom nastal, niektoré z týchto firiem by sa veľmi rýchlo dostali do straty, lebo aj malé rozdiely vo veľkosti by viedli k významným rozdielom v konkurencieschopnosti a opäť by sa zaopakoval celý cyklus koncentrácie, ktorý svojho času vyradil Cyrix, pričom výsledkom by bola zrejme situácia veľmi podobná dnešnej. Inou alternatívou je situácia, ktorá by vznikla v prípade vyrovnanej sily týchto firiem. Vtedy by došlo k cenovej vojne, ktorá by viedla k výrazným poklesom cien CPU, nízkym ziskom, nízkym investíciám a k stagnácii odvetvia. Obrazne povedané, spotrebitelia by si mohli kupovať ako najvýkonnejšie CPU 386ky, ale za neobyčajne výhodné ceny. Presne toto by sa stalo ak by konkurencia v odvetví bola dokonalá.

Situácia ma ešte jeden aspekt, ktorý treba zvážiť zoči-voči averzii voči "súkromným monopolom". Je zvykom kritizovať ich za údajné ignorovanie zákazníka a jeho potrieb a vysoké ceny, čo je problém, ktorý by údajne vyriešila dokonalá konkurencia. Pri pohľade na trh CPU ale vidíme niečo úplne iné. Intel má dlhodobo vyššie ceny ako AMD, zjavne má výraznú možnosť využívať monopolnú taktiku a aj ju využíva, čím sa stáva ideálnym príkladom firmy nezapadajúcim do konštruktu dokonalej konkurencie - 80% zákazníkov ale napriek tomu kupuje jeho výrobky. Kritici tohto "monopolu" sa príliš nezamýšľajú nad tým, prečo to tak je - keby to urobili museli by svoje názory prehodnotiť. Je to tak z toho dôvodu, že práve "monopolné" postavenie umožňuje Intelu optimálne reagovať na priania spotrebiteľov. Tí sú zjavne ochotní platiť "monopolnú" cenu aby získali technologicky pokročilejší výrobok a financovať tak jeho zisky a vývoj, ktorý im prináša ďalšie inovácie. Spotrebitelia teda dali Intelu to postavenie ktoré dnes na trhu má. Keby chceli kupovať menej inovatívne výrobky za nízku cenu, preferovali by AMD - tá pre zmenu pôsobí v tejto situácii ako "dokonalejší" konkurent (nižšie ceny, pomalší vývoj). 80% zákazníkov však po tejto dokonalosti netúži. Je to práve "nedokonalosť" reálnej konkurencie či "monopol", čo umožňuje optimálne uspokojenie potrieb väčšiny.


4.4.2 Náreky nad nadbytkom konkurencie

Existuje aj opačný "problém", na ktorý, paradoxne, poukazujú často tí istí ľudia ako na predošlý problém nedostatku konkurencie, a tým je nadbytok konkurencie. Obvykle sa o ňom hovorí s cieľom presadiť štátny monopol. Tak dochádza k tomu, že bojovníci proti monopolom sa dožadujú monopolizácie nejakého odvetvia. Pekným príkladom je snaha o ustanovenie monopolnej štátnej zdravotnej poisťovne (ZP) s odôvodnením, že existencia viacerých súkromných ZP len neproduktívne delí zdroje medzi viacero subjektov na úkor pacienta a monopol by tomu zamedzil.

Náš názor na tento problém jasne plynie z vyššie uvedeného. Nutnou podmienkou toho aby bol monopol skutočne efektívnejší ako konkurenčné prostredie je existencia výrazných úspor z rozsahu v danom odvetví. Ak by v oblasti ZP niečo také existovalo, došlo by aj v podmienkach konkurencie k výraznej prevahe veľkej poisťovne nad menšími a k ich vytlačeniu. Špeciálne v podmienkach Slovenska, kde VšZP má na trhu jasne najväčší podiel, by za tejto situácie musela byť táto poisťovňa schopná v konkurenčnom boji bez problémov vytlačiť ostatné, oveľa menšie ZP. Fakt že k tomu nedochádza možno vysvetliť len tým, že buď dostatočne významné úspory z rozsahu neexistujú, alebo je štátna ZP z nejakých iných dôvodov tak mimoriadne neefektívna, že ich nedokáže zúžitkovať vo svoj prospech. Každopádne je to argument proti tomu aby v tomto odvetví došlo k vynútenej monopolizácii a stanovenie optimálnej miery koncentrácie je aj tu najvhodnejšie nechať na trh.


4.5 Monopolné výhody II - plánovanie podnikateľskej stratégie

Ďalšie výhody nedokonalej konkurencie opäť zodpovedajú výhodám monopolu a ekvivalentným nevýhodám dokonalej konkurencie. Patrí sem schopnosť plánovať dlhodobejšiu stratégiu, čo je vec v podmienkach dokonalej konkurencie ťažko uskutočniteľná. Pri nedokonalej konkurencii si firma môže napr. vytvoriť zo zisku rezervy pre prípad očakávaných problémov, ako sú napr. krízy či zmena požiadaviek spotrebiteľov. Môže nahromadiť kapitál potrebný pre investície do výrazne odlišnej novej produkcie, do výskumu či do skúpenia konkurencie.

Výraznou výhodou je aj možnosť oligopolu ovplyvniť cenu a zmeniť rozsah produkcie. Ak napr. vedenie oligopolu vykoná správnu prognózu poklesu dopytu po svojom výrobku, môže obmedzením produkcie udržať ceny a zmierniť straty. Prospeje tým tak svojej firme, ako aj celej spoločnosti, lebo obmedzí plytvanie vzácnymi výrobnými faktormi na zbytočnú nadprodukciu. V dokonalej konkurencii je to ťažko realizovateľné. Podnikateľ síce môže správne predvídať prepad dopytu, ale na rozdiel od oligopolu nemôže ovplyvniť cenu a jej prepad v dôsledku nadprodukcie a akákoľvek zmena týchto parametrov ho v podmienkach dokonalej konkurencie posunie do straty. Bez ohľadu na správnosť svojich predpovedí nie je žiadnou zmenou rozsahu svojej produkcie schopný zabrániť ani vlastným stratám, ani celospoločenskému plytvaniu, dokonca sa môže stať, že v zúfalej snahe zmierniť straty bude nútený zachovať rozsah výroby a podporovať negatívny trend ktorý sám správne predvídal.

Napokon určitou výhodou nedokonalej konkurencie je aj menšia potreba špecifických firiem s etablovanou značkou odlišovať sa od konkurentov neustálou reklamou, ktorá by bola nutná v situácii, keby by na trhu bolo veľa menších výrobcov unifikovaných produktov.

Tým sme ukončili vecnú analýzu fungovania dokonalej a nedokonalej konkurencie a v poslednej kapitole prikročíme k posúdeniu a hodnoteniu oboch módov konkurencie z etického a politického hľadiska.

Je spotreba hnacím motorom ekonomiky?

Mnohí politici a ekonómovia sa mylne domnievajú v duchu chybných Keynesovsko-Marxistických doktrín, že ďalšia spotreba naštartuje ekonomiku.
Ak sa pozrieme na dôvody súčasnej „finačnej“ krízy, zistíme, že je to predovšetkým dôsledok dlhých rokov nekompetentnej menovej a rozpočtovej politiky, ktorá nabádala občanov, aby nezodpovedne míňali peniaze na spotrebné tovary za cenu obrovského zadlžovania.
Hospodárstvo sa obrátilo na frašku založenú len na spotrebe, ktorej chýbala protiváha v akumulácii kapitálu.
Bol problém v spotrebe? Porovnaj
Samotná spotreba nie je zlá, ak odráža skutočné preferencie trhu (pomer sporenia a výdavkov).
Ale ak spotreba bude umelo vyvolaná zadlžovaním sa, resp. úverovou expanziou, vytvorí ďalšie pomýlené investície, ktoré nezodpovedajú skutočným preferenciám trhu a krízu prehĺbia.
Reálna zvýšená spotreba sa dá realizovať len z množstva zvýšených úspor (akumulovaného kapitálu), teda preferencie nižšej spotreby súčasných spotrebných statkov v prospech budúcich kapitálových.
To umožní zmenu a nasmerovanie štrukúry výroby a spotreby bližšie k prianiu spotrebiteľov a smeruje k rozvoju ekonomiky.