Hranica medzi trhom a štátom

Prívrženci anarchokapitalistickej spoločnosti (ankap) požadujú zrušenie štátu a jeho úplné
nahradenie dobrovoľnou, t.j. trhovou spoluprácou. Štátom pritom rozumejú inštitúciu nárokujúcu si
legálny monopol na vykonávanie násilia na danom území. Toto násilie zahŕňa o.i. právo vyberať
dane (t.j. vyvlastňovať) a tiež právo byť konečným rozhodcom všetkých sporov.
Prívrženci ankapu spochybňujú tieto nároky štátu v prvom rade z etického hľadiska. Argumentujú
amorálnosťou každej inicializácie násilia, t.j. porušenia práva na život či majetok ľudí, ktorí sa sami
žiadnej inicializácie násilia nedopustili. Takejto inicializácie sa štát dopúšťa napr. výberom daní
pod hrozbou trestu od “svojich” občanov. Ďalší argument v prospech ankapu je ekonomický.
Anarchokapitalisti chápu poskytovanie bezpečnosti ako každú inú službu a keďže štát má na jej
poskytovanie monopol, argumentujú neefektívnosťou monopolu a požadujú, aby bezpečnosť
poskytovali konkurujúce si bezpečnostné agentúry fungujúce na trhových princípoch. Cieľom
tohoto článku je vysvetliť, v čom spočíva principiálny rozdiel medzi bezpečnostnými službami a
všetkými ostatnými službami a prečo sa tento argument anarchokapitalistov na trh bezpečnostných
služieb nedá použiť.
Paradox trhu obranných služieb
Anarchokapitalisti vychádzajú z princípu trhovej výmeny, ktorá vedie ľudí s odlišnými záujmami k
tomu, aby vo vlastnom záujme spolupracovali. Pekár pečie chlieb pre svojich zákazníkov nie preto,
že by mu záležalo na ich blahu, ale preto, že sleduje svoje vlastné záujmy (zárobok) a najlepší
spôsob ako ich uspokojiť je slúžiť záujmom iných. Anarchokapitalisti optimisticky predpokladajú,
že takýto model obojstranne výhodnej spolupráce sa dá použiť na akékoľvek medziľudské vzťahy.
Práve tu sa ale skrýva podstatný problém. Predpokladom trhovej výmeny je obojstranná
dobrovoľnosť, teda neprítomnosť násilného donútenia. Ak by pekár mohol od zákazníkov vymáhať
peniaze násilím, nemusel by im piecť chlieb. Aby mohli byť všetky medziľudské vzťahy založené
na trhu, musia mať ľudia zaistenú dostatočnú úroveň bezpečnosti. Pri “nakupovaní” bezpečnosti
samotnej ale táto podmienka nie je splnená. Ak niekto nakupuje bezpečnosť, tak zjavne preto, lebo
sa bezpečne necíti. Potom je ale jasné, že aspoň niektoré transakcie v reálnom svete budú netrhové.
Predstavme si spoločnosť bez mocenského monopolu. Aby nakupovanie bezpečnosti malo vôbec
zmysel, musí byť nakupovaná od niekoho, kto na danom území disponuje významnou vynucujúcou
mocou. Nemá zmysel nechávať sa chrániť niekým slabým. Transakcia sa teda uskutočňuje medzi
niekým veľmi mocným (predajcom bezpečnosti) a medzi niekým, kto sa necíti bezpečne, potrebuje
ochranu a je preto relatívne slabý (zákazník). Už v tomto štádiu to príliš nevyzerá na rovnoprávny
vzťah. Každý kto má moc niekoho chrániť má zároveň moc mu diktovať. Paradoxom
bezpečnostných služieb je fakt, že ten, kto je schopný ich predávať ich vôbec predávať nemusí,
pretože svoj príjem si od zákazníka dokáže vynútiť aj násilím, bez poskytnutia protihodnoty,
prípadne za nižšiu protihodnotu než akú by inkasoval na voľnom trhu. Veľmi pravdepodobne
vzniknú netrhové, násilné vzťahy medzi predajcom a zákazníkom. Napr. keď sa Caesar stal
najsilnejším mužom v Ríme, mohol si založiť prosperujúcu anarchokapitalistickú bezpečnostnú
agentúru a poskytovať služby na trhovom základe. Namiesto toho sa rozhodol stať neobmedzeným
vládcom a svoju moc nanútiť.
Druhým dôsledkom tendencie zákazníka “nakupovať” bezpečnosť od niekoho dostatočne mocného
je silný trend ku koncentrácii na “trhu” bezpečnosti. Zjavne by nemalo veľký zmysel nechať sa
chrániť niekým, povedzme 10. najsilnejším v poradí, keďže ten zákazníka nedokáže ochrániť pred
deviatimi silnejšími. Poskytovateľov bezpečnosti bude preto málo. Budú sa neustále dostávať do
konfliktov, a to tým viac, čim viac sa budú odchyľovať od trhového správania. Násilné správanie
im navyše prináša benefity, ktoré ďalej zvyšujú ich motiváciu správať sa násilne. Môžu
zákazníkom poskytovať horšie služby a zdroje investovať do posilnenia vlastnej moci.
Pravdepodobným dôsledkom tejto situácie bude víťazstvo jedného poskytovateľa nad všetkými
ostatnými a ich zničenie, skombinované s nastolením netrhových vzťahov voči “zákazníkom”.
Vznikne monopol moci, štát.
Ekonomické statky vs. násilná moc
Dva základné typy vzťahov medzi ľuďmi majú odlišné dôsledky na možnosť konkurencie. Prvé
z nich, trhové vzťahy, sú obojstranne dobrovoľné a vzájomne výhodné. Každý môže takýto vzťah
slobodne ukončiť, čo vedie druhú stranu k snahe o skvalitnenie služieb, aby si ho získala alebo
udržala. Tam, kde vládnu trhové vzťahy platia všetky poučky ekonómie o prevahe trhu a
konkurencie nad monopolom. Druhý typ vzťahov je založený na násilí a donútení. Sú to
nerovnoprávne vzťahy násilník – obeť. Nárast úžitku dosahuje len násilník, úžitok obete sa
zmenšuje a keby mala možnosť, tak sa do takéhoto “vzťahu” nezapojí. Obeť tiež nemá možnosť
beztrestne si vybrať iného násilníka. Pri nakupovaní bezpečnosti trhové vzťahy prakticky
neexistujú a preto ani nie je dôvod očakávať, že tu bude prebiehať nejaký konkurenčný proces,
ktorý by zákazníkom prinášal lepšie služby. Tvrdenie o prevahe konkurencie nad monopolom za
týchto okolností nemá význam. Namiesto konkurencie tu vzniká násilná moc.
Zákazník nie je voči držiteľom moci v trhovom vzťahu bez ohľadu na to, či existuje len jeden
(monopolný) držiteľ moci alebo ich je viac a navzájom si konkurujú. Druhému prípadu
zodpovedajú podmienky anarchií a občianskych vojen známe z histórie. Obvykle tam existuje
viacero tlúp vymáhajúcich výpalné, ktoré človeku neochotnému platiť hrozia násilím, ničia mu
majetok alebo ho pre výstrahu ostatným rovno zavraždia. Samozrejme netolerujú ani prechod
“zákazníka” k inej tlupe. Takáto situácia sa nijako sa nepodobá nakupovaniu od konkurujúcich si
predajcov na bežnom trhu. Konkurencia v násilí vedie jedine k vojne, ktorá sa spravidla skončí
víťazstvom jednej strany a zničením ostatných, preto sú anarchie obvykle len dočasné. Víťaz sa
snaží nastoliť také podmienky, aby nabudúce hrozbu konkurencie násilne potlačil už v zárodku.
Zaujímavou vlastnosťou násilnej moci je to, že sa nedá zo sveta odstrániť. Ak by jej začalo ubúdať,
vznikne mocenské vákuum, ktoré zvyšuje motiváciu a potenciálne zisky a znižuje náklady pre tých,
ktorí by radi využili násilie na jej získanie. Násilná moc sa preto objaví vždy znovu.
Duchovný otec ankapu Rothbard sa priblížil pochopeniu principiálneho rozdielu medzi
ekonomickými statkami a násilím vo svojej teórii monopolu, v ktorej pod monopolom rozumel len
korporáciu so štátnym privilégiom a odmietol predstavu niečoho takého ako monopol na voľnom
trhu. Z toho zákonite plynie, že jediný skutočný monopol je len násilná moc samotná. Monopol
dajme tomu v oblasti výroby a dodávok elektriny je len delegovaním tejto násilnej moci na
konkrétnu firmu a konkrétny statok (štát potrestá každého, kto sa pokúsi vyrábať elektrinu bez jeho
dovolenia). Na voľnom trhu pojem “elektrárenský monopol” nedáva zmysel. Z toho musí aj pre
ortodoxného anarchokapitalistu vyplývať, že oblasť násilia a poskytovania bezpečnosti je niečo
úplne odlišné od dodávok elektriny a ostatných ekonomických statkov.

Leviatan a limitovaná sloboda
Stojí za pozornosť, že naše chápanie konkurencie sme si osvojili v podmienkach existencie
násilného monopolu. Bežný nákup statkov na území kontrolovanom štátom je dobrovoľný.
Obchodník nepoužíva gorily, ktoré by nám hrozili násilím ak prejdeme ku konkurencii. Ak by sa o
to pokúsil, zasiahne proti nemu štát, ktorého mocenskej prevahe sa obchodník nedokáže ubrániť.
Obchodík preto na použitie násilia za bežných okolností ani nepomyslí. Mocenský monopol štátu
zabezpečuje ľuďom bezpečnosť a umožňuje dobrovoľnosť a konkurenciu aspoň v istom rozsahu.
(Pôsobenie štátu je ale dvojznačné. Na jednej strane garantuje istú mieru bezpečnosti a umožňuje
fungovanie trhu. Na druhej strane zo svojej pozície násilného monopolu tieto pravidlá sám
porušuje.)

Bezpečnostné agentúry v ankape
Anarchokapitalisti si trh v oblasti bezpečnostných služieb predstavujú tak, že agentúry poskytujúce
bezpečnosť jednajú so zákazníkmi rovnako ako firmy v podmienkach štátu, teda na základe
dobrovoľnosti a svoje služby im nevnucujú. Predpokladajú, že “dobré” agentúry sú dostatočne silné
na to, aby porazili “zlých” násilníkov. Agentúry ale nemajú dôvod jednať so zákazníkmi trhovo. Už
nie sú v pozícii firmy, ktorá podlieha zákonom štátu a jeho mocenskej prevahe. Agentúry teraz
disponujú donucovacou mocou a je len na nich ako ju použijú. Zo skúsenosti vieme, že aj tí “dobrí”
obrancovia sa nechajú mocou skorumpovať. Z hľadiska teórie hier sa jedná o väzňovu dilemu, v
ktorej kombinácia pokušenia a hrozieb zo strany iných zlomí prevažnú väčšinu ľudí. Agentúra s
najväčšou mocou zrejme porazí ostatné a stane sa v zmysle definície štátom.
Nepochopenie problému násilia zo strany anarchokapitalistov vidno z ich tvrdenia, že bezpečnostné
agentúry by poskytovali bezpečnosť efektívnejšie ako to robí štát. Ak by to bola pravda, nie je
žiadny dôvod, prečo by nejaká súkromná agentúra nemohla už teraz poskytovať klientom ochranu
pred štátom (napr. pred výbercami daní). Nič také sa zjavne nedeje. Tvrdenie, že je to kvôli
monopolu štátu je absurdné. Jediný spôsob ako môže štát svoj monopol obhájiť je použiť proti nej
násilie, ale pôvodné tvrdenie bolo, že súkromná agentúra je vo vykonávaní násilia efektívnejšia.
Agentúra si preto nemusí pýtať dovolenie od štátu, môže si ho sama vybojovať. Súkromný pekár by
sa mohol oprávnene sťažovať, že existencia štátneho monopolu na pečenie chleba mu znemožňuje
dokázať prevahu súkromného pekárstva nad štátnym monopolom. To platí preto, lebo kvality tohto
pekára nemajú spočívať v jeho schopnosti postrieľať všetkých policajtov, ktorí by mu bránili
prevádzkovať jeho pekáreň, ale v pečení chleba. Jeho pekárske schopnosti nie sú spochybnené tým,
že musel kapitulovať pred štátnou mocou. Analogická sťažnosť bezpečnostnej agentúry ale nedáva
zmysel. Anarchokapitalisti si nechcú pripusť, že štát je v násilí naozaj efektívnejší ako trh. Logika
násilia sa neriadi trhovými princípmi.
Zhrnutie
Zákonitým dôsledkom existencie násilných vzťahov a ich odlišnosti od dobrovoľných vzťahov je
vznik násilného monopolu, štátu. Moci, násilia a teda ani štátu sa nemôžeme zbaviť, môžeme ich
nanajvýš obmedziť a čiastočne kontrolovať. Je možné sa snažiť, aby bola moc štátu zameraná čo
najviac na potláčanie zločinu a čo najmenej na jeho páchanie a na sabotovanie dobrovoľných
vzťahov medzi ľuďmi.
Rozlíšenie násilnej moci a trhových služieb sa dá prirodzene zladiť s predstavami klasických
liberálov 19. storočia o štáte ako “nočnom strážnikovi”, ktorý by prevádzkoval len políciu, armádu
a súdnictvo, zatiaľ čo všetky ostatné oblasti života ľudí by boli ponechané trhu. Takéto rozlíšenie
podporuje zmysluplnosť predstavy liberálneho minarchistického štátu.

Peter Weisenpacher

MONARCHIA A ANARCHOKAPITALISTI

Anarchokapitalisti často vyzdvihujú prednosti monarchie v porovnaní s demokraciou. Zdrojom týchto názorov je zrejme Hans Herman Hoppe. Nakoľko ich cieľom nie je ani tak propagovať monarchiu ako skôr haniť demokraciu a o nastolenie monarchie sa žiadny anarchokapitalista nesnaží, zdalo by sa zbytočné rozoberať jej fungovanie. Myslím si ale, že je to dobrá príležitosť ukázať k akým pomýleným dôsledkom vedie snaha aplikovať praxeologickú metódu spôsobom, akým to robí Hoppe a iní anarchokapitalisti, a toto poznanie môže byť užitočné aj pri diskusii o dôležitejších témach.

Hoppe pod monarchiou chápe politický systém, v ktorom je produkt štátneho vykorisťovania v súkromnom vlastníctve jediného človeka, monarchu. Ten má preto motiváciu narábať s ním zodpovedne a snažiť sa o zväčšenie hodnoty tohto kapitálu, na rozdiel od demokracie, kde správca krajiny ako aj ovládaní majú tendencie ku krátkodobému uvažovaniu, kradnutiu a spotrebe kapitálu, keďže nie sú jeho vlastníkmi. Týmto spôsobom Hoppe vysvetľuje rozličné dekadentné trendy vyskytujúce sa v demokraciách.

Prikročím teraz ku kritike tejto teórie.

Chýbajúca vládnuca trieda

Vládnúca trieda pochopiteľne nechýba v realite, tam sa vždy nejaká nájde. Chýba v Hoppeho teórii. Tá monarchiu definuje ako vládu jedného človeka, je ale evidentné, že jeden človek môže ťažko vládnuť miliónom iných ľudí. Už len z tohto pohľadu je táto teória len veľmi málo realistická. Aby si monarcha moc udržal, musí ho podporovať “vládnuca trieda”, ktorú typicky môže tvoriť cca 10% obyvateľstva. V prípade reálnych monarchií ňou bola buď šľachta, štátna byrokracia alebo držitelia iných privilégií. Kľúčový problém, ktorému sa Hoppe ignorovaním jej existencie vyhol, je otázka, prečo by títo ľudia mali podporovať monarchu. Odpoveď je pritom hlavným argumentom proti jeho teórii. Vládnuca trieda podporuje monarchiu, lebo tým získava netrhové privilégiá, ktoré by v slobodnej spoločnosti nemala, napr. monopol na vlastníctvo pôdy, iné monopolné výsady, právo využívať nútenú prácu alebo tolerovanú možnosť úradníkov nakradnúť si vo funkcii. To vyvracia predstavu, že politická moc v monarchii má motiváciu dlhodobo akumulovať kapitál. Jediný vlastník krajiny a držiteľ moci zároveň by mohol mať takúto motiváciu, ale nemá ju vládnúca trieda ako celok, pretože tá sa podieľa na vláde krajiny, ktorú nevlastní. Jej motivácie sú rovnaké ako motivácie politikov v demokracii, ktorým Hoppe prisudzuje jej dekadenciu. Panovník nemá moc vládnúcu triedu skrotiť, lebo bez jej podpory by prestal byť panovníkom. A kým demokracia môže aspoň v princípe obmedziť rozsah štátu a privilégiá, v monarchii to možné nie je, lebo privilégiá sú základom, na ktorom stojí.

Hoppeho text môže vzbudiť dojem, že v monarchii sú vzťahy ľudí viac-menej dobrovoľné a trhové, akurát monarcha si občas vyberie nejakú primerane nízku daň. Existencia vládnúcej triedy ale vedie k tomu, že tu musia existovať vo veľkej miere nedobrovoľné a netrhové vzťahy.

Panovník ako rakúsky homo economicus

Hoppe je predstaviteľom rakúskej školy, ktorá odmieta koncept “homo economicus”. Je preto paradoxné, že jeho panovník je typický homo economicus, racionálne maximalizujúci hodnotu svojho kapitálu a to dokonca s takmer nulovou časovou preferenciou (vďaka dedičnosti svojho úradu). Prirodzene sa núka otázka, prečo by sa mal monarcha takto správať. Koncept kapitálu a jeho maximalizácie je dosť zložitý a dodnes ho väčšina ľudí nechápe, nie je preto dôvod očakávať, že bude bežnou mentálnou výbavou každého monarchu. Normálny podnikateľ, ktorý svoj zisk musí dosahovať dlhodobo, kreatívne, v podmienkach konkurencie a “po dobrom” sa ho naučí chápať intuitívne, ale u monarchu, ktorý potrebné zdroje dosiahne okamžite násilím na to nie je dôvod. Monarcha môže namiesto kapitálu maximalizovať svoj pocit dôležitosti, opojenie mocou, jej symboly (napr. nádherné paláce), pôžitky, počet sťatých hláv alebo vojenskú slávu. Ľudia ťažiaci z vykorisťovania majú malý sklon investovať, nanajvýš ak rozširujú svoje vykorisťovateľské aktivity a preferujú skôr nákladnú spotrebu. Okrem monarchov to vidno na príklade otrokárov na juhu USA. Osobitou kapitolou je nemožnosť ekonomickej kalkulácie v zjavne netrhových podmienkach. O tomto probléme monarchie Hoppe takmer nič nehovorí, hoci v prípade demokracie naň poukazuje.

Problém s definíciou monarchie

Hoci je monarchia v zmysle Hoppeho definície neuskutočniteľná, jednotlivé reálne historické monarchie sa od tejto definície odlišujú v rôzne veľkej miere. Hoppe demonštruje údajné prínosy monarchie na príklade európskych monarchií 18. a 19. storočia, čo je absurdné, keďže práve tieto monarchie sa od jeho definície líšia najviac. Napríklad Británia už v 18. storočí rozhodne nebola pod vládou jedného človeka, bola to skôr parlamentná oligarchia. Výnosy z daní tiež neboli súkromným majetkom kráľa, ale štátnymi zdrojmi takmer v dnešnom zmysle, vo využití ktorých mal parlament čoraz silnejšie slovo. Podobné trendy prebiehali oneskorene aj v ostatných európskych monarchiách. Pozitíva, ktoré Hoppe spája s monarchiami, sa navyše prejavovali aj v nemnohých vtedajších republikách, najmä v USA. Keby bola Hoppeho teória správna, najviac pozitív monarchie by sa prejavilo v orientálnych despotických ríšach, napr. Osmanskej, Mughalskej, Ruskej alebo Čínskej, kde mal panovník takmer božské postavenie a ktoré sa preto blížia Hoppeho definícii. Menej pozitív by sa našlo v európskych kontinentálnych monarchiách a najhoršie by na tom bola Británia, Holandsko a USA. V skutočnosti to ale bolo presne naopak. V dnešnej dobe Hoppeho definícii najlepšie zodpovedá Severná Kórea, ktorej vládcovia sú absolútni a dediční. Po očakávaných pozitívach tam však niet ani stopy.

Podľa Hoppeho metodológie negatíva reálnych monarchií nemusia byť dôsledkom monarchie ako takej, ale iných náhodných faktorov a podobne tak pozitíva reálnych demokracií. Za inak rovnakých podmienok preto bude fungovať lepšie monarchia ako demokracia. Korelácia síce nemusí znamenať kauzalitu, ale argument o vládnucej triede ukazuje, že netrhové a neslobodné fungovanie je základom monarchie tým viac, čím viac sa blíži Hoppeho definícii.

Pozitíva monarchie ?

Ak je moja kritika správna a civilizačný pokrok európskych monarchií 18. a 19. storočia nie je dôsledkom monarchistického princípu, treba vysvetliť, vďaka čomu nastal (Hoppe by mal naproti tomu vysvetliť, prečo nenastal počas niekoľko tisícročných dejín monarchií oveľa skôr).

Typickým javom vtedajšej Európy je na jednej strane mocenská rovnováha medzi viacerými mocnosťami v oblasti medzinárodnej politiky, na druhej strane mocenská rovnováha medzi vplyvnými skupinami obyvateľstva v rámci tých najvyspelejších krajín. Monarcha nebol v pozícii, že by si mohol robiť čo chcel, vždy musel rešpektovať písané aj nepísané povinnosti voči vlastným poddaným, ako aj nepísané pravidlá zaužívané medzi jednotlivými krajinami navzájom. Ak by príliš zneužíval moc, znemožnil by sa, stratil by lojalitu poddaných, uľahčil by inváziu nepriateľom a ochudobnil a oslabil svoju krajinu. Krajiny kde bola moc panovníka limitovaná (napr. parlamentom), vďaka slobode a prosperite mocensky silneli a nútili tým ostatné absolutistické monarchie postupne robiť reformy v “liberálnom” duchu. Pokrok teda nebol dosiahnutý vďaka monarchistickému princípu a snahe monarchu maximalizovať svoj kapitál, ale práve vďaka popretiu tohoto princípu, vďaka obmedzeniu panovníkovej moci vonkajšími aj vnútornými silami. Nie je to nakoniec nič prekvapivé. Pokrok si vyžaduje skrotiť moc a jediný známy spôsob ako to aspoň čiastočne urobiť je obmedzenie a deľba moci. Tento princíp sa presadil najprv sám a náhodne, neskôr, keď si ľudia uvedomili jeho platnosť, bol presadzovaný často aj zámerne. Vo vnútornej politike to bolo napr. v ústave USA, v medzinárodných vzťahoch bola rovnováha moci vytvorená na Viedenskom kongrese v r. 1815. Prirodzene, anarchokapitalisti, ktorí si myslia, že moc môžu zo sveta úplne odstrániť, o potrebe obmedzenia a deľby moci príliš neuvažujú.

Ak existuje nejaká výhoda týchto politických režimov oproti demokracii, spočíva v možnosti deľby moci medzi panovníka a ”tých druhých”. V demokracii skutočná deľba moci neexistuje, lebo všetko moc sa odvodzuje z jedného zdroja, z ”ľudu”.

Zavádzajúce vyhodnotenie miery prerozdeľovania

Medzi libertariánmi je zvykom vyjadrovať mieru neslobody percentom štátneho prerozdeľovania na HDP. Ak teda takéto kritérium uplatní Hoppe na monarchie a dostane hodnotu pod 8 %, vzbudí pochopiteľne veľké nadšenie pre monarchiou medzi libertariánskymi zamestnancami, ktorí platia dane a odvody demokratickému štátu vo výške okolo 60%. Problém však je v tom, že týchto 8% štátneho prerozdeľovania nezohľadňuje celkovú mieru vykorisťovania, pretože v monarchii väčšina vykorisťovania v prospech vládnucej triedy nespadá do kolónky “štátny rozpočet”, ale je súkromným príjmom privilegovaných. Hoppe neberie do úvahy nútené práce niekoľko dní v týždni bez nároku na mzdu (a nemožnosť zmeniť “zamestnávateľa”), colnú ochranu pred lacnejším zahraničným obilím, povinnosť používať na mletie múky výhradne pánov predražený mlyn a mnohé ďalšie podobné metódy ako zdierať ľudí. Výpovedná hodnota oných 8% je preto nulová.

Bieda Hoppeho metódy a negatíva demokracie

Hlavným nedostatkom Hoppeho metódy je snaha použiť praxeológiu na analýzu komplexných javov. Mises používal praxeológiu na určenie závislosti nejakého javu od jednej premennej za predpokladu, že ostatné faktory sa nemenia (napr. menšia úroda zemiakov za inak rovnakých okolností vedie k rastu ich ceny). Nikdy sa ale nesnažil predpovedať nejaké dlhodobé trendy, napr. dlhodobý trend vývoja ceny zemiakov. Dôvod je jasný. Existujú rôzne trendy ovplyvňujúce jeden jav a pôsobiace opačným smerom. Napr. vo fyzike vieme povedať, ktorá z dvoch protichodných síl prevládne a aký bude výsledný pohyb telesa, pretože tieto sily vieme kvantifikovať a vieme, ktorá bude väčšia. Praxeológia sa ale kvantifikácii vyhýba a preto nie je obvykle možné povedať, ktorý z protichodných trendov prevládne. Množstvo rozličných trendov v takom komplexnom systéme akým je ľudská spoločnosť je pritom extrémne veľké.

Hoppe postupuje tak, že si vyberie určitý negatívny trend demokracie, prisúdi mu všeobecnú platnosť praxeologického zákona, nezohľadní možnosť protichodných trendov a na tomto základe dochádza k ďalekosiahlym a nepodloženým hodnoteniam. Zidealizované monarchie potom porovnáva s prehnane negatívne opísanými demokraciami. Svoju metódu nazýva praxeológia, ale výstižnejší názov by bol skôr “cherry picking”. Jeho postrehy sú pritom často správne a negatívne trendy demokracie o ktorých hovorí naozaj existujú. Nie je to ale žiadny vedecký zákon. Napríklad existuje trend súčasných demokracií vytvárať dlhy, nikto ale nedokázal, že je to nemenný zákon pred ktorým niet úniku. Niektoré demokracie svoju zadlženosť dokázali znížiť, dočasne dokonca aj Slovensko.

Pripomeňme ešte, že apriórna teória sa faktami nedá ani potvrdiť, ani vyvrátiť, preto Hoppem uvádzané fakty nič nedokazujú, nanajvýš ilustrujú.

Humanizácia vojny

Hoppeho postup, keď najprv urobí dobrý postreh a potom ho preženie až do absurdity, sa dá pekne ilustrovať na jeho tvrdeniach o vojnychtivej povahe demokracií v porovnaní s racionálnym prístupom monarchu k vojne. Je pravda, že masy v demokracii občas podľahnú iracionálnej vojnychtivosti, to sa ale deje aj pri iných formách vlády a nie je nijaká charakteristické vlastnosť demokracií. Pozrime sa na fakty. V demokratickej západnej Európe za posledných 70 rokov nedošlo k žiadnej vojne. V údajne mierovom 19. stor. bolo trvanie mieru nielenže kratšie (1815-1854 a potom zas 1871-1914), ale tento mier vládol len medzi veľmocami, a k iným ozbrojeným konfliktom dochádzalo aj počas neho (napr. intervencia francúzskeho monarchu proti Španielsku). V obzvlášť monarchistickom období 1519-1659 sa bojovalo takmer nepretržite 150 rokov.

Čo sa týka krutosti vojny, Hoppe čiastočne správne tvrdí, že vojny v demokracii sú viac ideologické, ale nesprávne z toho vyvodzuje, že demokracie budú celkove krutejšie. Najkrutejšie vojny ale viedli síce ideologické, ale nedemokratické krajiny a hnutia. Ideologický fanatizmus existuje aj bez demokracie. Napr. 2. svetovú vojnu začali dva totalitné štáty, Nemecko a ZSSR. Žiadny demokratický štát podobne krutú vojnu nikdy nezačal.

Krutosti vojen monarchií sú slabo zdokumentované, keďže kronikárov obvykle obyčajný ľud nezaujímal. Je ale známe, že napr. v extrémnom prípade Tridsaťročnej vojny (1618-1648) zahynula až tretina obyvateľstva Nemecka (v 2. svetovej vojne žiadna krajina také veľké straty neutrpela). Ľudí zabíjali napr. drancujúci žoldnieri z vlastnej iniciatívy, buď pre zábavu alebo, sami často na pokraji smrti hladom, kvôli lupu, vôbec sa pritom nestarajúc o znižovanie panovníkovho kapitálu, ani o to, že Hoppeho apriórna teória dokázala neexistenciu takéhoto jednania. Teória ale neuvažovala o tom, žeby panovník potreboval žoldnierov, veď predsa vládne sám. Niekedy armády vydrancovali nepriateľské územie, ktoré nemohli natrvalo obsadiť (napr. Švédi Bavorsko). Hoppe nespomína možnosť, že by monarcha mohol mať záujem zničiť kapitál nepriateľa, hoci je to úplne racionálne jednanie. A napokon armády drancovali aj “vlastné” územia (toľko k 8% daňového zaťaženia).

V 18. storočí sa situácia zlepšila, napriek tomu napr. v Sedemročnej vojne (1756-1763) stratilo Prusko, krajina s menším počtom obyvateľov ako Slovensko, 270 tisíc civilistov. Hoppeho tvrdenie že v monarchii “vojna je záležitosťou iba bojujúcich armád” príliš nevysvetľuje, ako k týmto javom mohlo dôjsť. Mimochodom, z anarchokapitalistického hľadiska musí byť dosť paradoxné zistiť, že nástup absolutizmu viedol k menšiemu násiliu. Absolutizmus vedie k posilneniu monopolu štátu na násilnú moc, na rozdiel od feudálneho usporiadania, v ktorom túto moc majú aj aristokrati. Nemal by monopol fungovať horšie?

Niekoľko detailov a trocha intelektuálnej nepoctivosti

Hoppe pri svojej snahe poukázať na negatíva demokracie vyslovuje tvrdenia, ktoré sú často fakticky nepravdivé alebo nezmyselné a ktoré vzbudzujú dôvodnú pochybnosť o tom, či mu ide o hľadanie pravdy a nie skôr o manipuláciu. Niekoľko príkladov:

“Prvá svetová vojna začala ako bežný teritoriálny konflikt, no postupne sa zmenila na vojnu ideológií. Najväčšiu zásluhu na tom mala expanzívna demokratická doktrína, ktorá bola personifikovaná v osobe amerického prezidenta Woodrowa Wilsona…Vďaka tejto zmene charakteru konfliktu vojna zakrátko degenerovala do totálnej vojny”

Toto tvrdenie je nepravdivé, nakoľko 1. svetová vojna bola totálna už od počiatku, pred vstupom USA do vojny, čo sa dá ľahko ilustrovať napr. počtom obetí bojov.

“Čo by sa stalo, ak by USA nasledovali prísne neintervencionistickú politiku a nevstúpili by do prvej svetovej vojny? Pravdepodobne by vojna skončila niekedy v roku 1916 alebo 1917 kompromisným mierom bez následného politického diktátu.”

USA uzavretiu kompromisného mieru nebránili a do vojny vstúpili až v r. 1917, takže v r. 1916 bojujúce štáty mohli onen mier pokojne uzavrieť. Prečo to nespravili? Možno preto, že táto ich údajná snaha existuje len v Hoppeho fantázii.

“…Rakúsko-Uhorsko a Rusko by zostali tradičnými monarchiami, namiesto aby sa rozpadli na demokratické republiky s krátkou životnosťou.”

Cár ale abdikoval ešte predtým, než USA vstúpili do vojny.

“..dlhy monarchov po ukončení vojnového konfliktu a počas obdobia mieru klesali (čiže boli splácané)”

Prinajmenšom zavádzajúce, ak nie rovno nepravdivé tvrdenie. Napr. španielski Habsburgovci počas spomenutého obdobia 1519-1659 zbankrotovali niekoľkokrát. Nie je jasné, čo sa myslí pod pojmom “obdobie mieru”, keď sa bojovalo takmer nepretržite 150 rokov. Dlhy francúzskej monarchie od 18. stor. takisto rástli a neboli korektne splatené. Ich výška prispela k revolúcii, ktorá ich čiastočne uhradila skonfiškovaným cirkevným majetkom a čiastočne inflačne rozpustila. Inú formu “splácania”, prerazenie mincí spomína sám Hoppe (a rozpor so svojim tvrdením zrejme nevidí).

Záver

Hoppeho cieľom je pravdepodobne vyzdvihovaním monarchie zvýrazniť negatíva demokracie a tak podporiť víziu anarchokapitalistickej spoločnosti. Jeho metodológia je pritom nesprávna a jeho model fungovania monarchie je chybný a neúplný. Fakty ktoré uvádza sú často jednoducho vymyslené, kým fakty do jeho teórie nepasujúce ignoruje. Monarchia ako taká nemá nad demokraciou nijakú podstatnú výhodu. Skutočne funkčným princípom ako vylepšiť fungovanie štátu (vrátane monarchie) je deľba a obmedzenie moci.

Peter Weisenpacher