Sloboda prejavu a názoru sú liberálne princípy, s ktorými ľudia vrátane mnohých antiliberálov vo všeobecnosti asi načastejšie súhlasia a zároveň veľmi často úplne mylne interpretujú. Uveďme konkrétny príklad na ilustráciu.
Uvažujme vzťah medzi súkromným zamestnávateľom a zamestnancancom, ktorý má dosť špecifické názory na veci nesúvisiace s prácou (napr. politické, náboženské alebo etické). Zamestnanec si myslí, že vzhľadom na slobodu názoru nemá zamestnávateľ právo ho za tieto názory prepustiť z práce. Z hľadiska liberálnych princípov však zamestnávateľ toto právo má.*
Prečo je to tak? Pretože sloboda názoru je len jeden z liberálnych princípov, nie je nadradená ostatným princípom, akými sú napr. vlastnícke práva či zmluvná sloboda, ktoré dávajú zamestnávateľovi voľnú ruku prepustiť ho. Sloboda názoru zamestnanca neobsahuje v sebe právo zbaviť zamestnávateľa týchto práv a uložiť mu povinnosť zamestnávať zamestnanca proti svojej vôli. Antiliberáli, napr. ľavicoví, odvolávajúc sa na slobodu prejavu často presadzujú takúto, voči zamestnávateľovi donucujúcu legislatívu (tzv. antidiskriminačnú) - v tom prípade si ale treba uvedomiť, že sa tým spomínané práva porušujú.
Tento príklad sa dá zovšeobecniť. Predstavme si spoločnosť ako súbor jednotlivcov, ktorí obojstranne dobrovoľne vstupujú alebo nevstupujú do vzájomných vzťahov. Niektorí z nich sa rozhodnú nevstúpiť do vzťahov s istými ľuďmi, ktorých názory či prejavy sa im nepáčia. Jedinec X takto vylúčený si namýšľa, že bola porušená jeho sloboda prejavu. Myslí si, že môže povedať čokoľvek, zastávať akýkoľvek názor, ale ostatní ľudia nemajú právo podľa toho zmeniť vzťahy voči nemu. To je však nekonzistený nezmysel. Ak by mal byť jednotlivec X v plnej miere chránený pred neželanými dôsledkami svojich názorov, musel by štát donútiť iných ľudí A1...An, aby vo svojich vzťahoch k X neprejavovali svoje hodnotenia jeho nazorov a osoby a uzatvárali ich výhradne podľa potrieb X a nie podľa svojich vlastných. To ale hrubo zasahuje do ich slobody, porušuje reciprocitu práv a nemá žiadne logické ani hodnotové opodstatnenie. Tákáto legislatíva môže byť robená výhradne podľa sympatií moci na zvýhodnenie vlastných obľúbencov voči iným občanom. Je ale nekonzistentná v princípoch a keďže deduktívne odvodenie z nekonzistentných prinípov je nemožné, vznikajúce rozpory musia byť "riešené" za cenu bujnenia legislatívy a regulácie riešiacej každý konkrétny prípad osobitne. Vzrastá moc štátu a jeho svojvôľa. Môže byť porušená aj sloboda prejavu samotná, ak sa napr trestá kritika istých preferovaných názorov (pod zámienkou potláčania tzv. nenávistných prejavov).
Existuje jediné udržateľné chápanie slobody prejavu a názoru: spočíva v tom, že zákaz trestať občana za jeho názory sa vzťahuje výhradne na štátnu moc. Občan ale zároveň musí rátať s možnou nesúhlasnou reakciou iných občanov v medziach ich práv, ktorá ho môže v konečnom dôsledku poškodiť viac ako niektoré miernejšie formy štátneho zásahu. Tento bod ľudia môžu mylne chápať a diviť sa, že občania môžu niekoho sankcionovať a štát by nemal. Podstatné je ale uvedomiť si, že občan nemôže nikdy sankcionovať iného občana tým spôsobom ako štát: nemôže ho legálne uväzniť, popraviť či pokutovať - takú moc má len štát, ktorý je z definície vlastníkom monopolu na legálne násilie. Občan môže iného občana za jeho názor sankcionovať len odmietnutím dobrovoľnej spolupráce s ním.
Nepochopenie týchto súvislostí vysvetľuje rozpoltenosť spomínanú v úvode - ľudia sú formálne za slobodu prejavu, ale nevedia ju konzistentne uplatniť. Niekedy z vlastnej zaujatosti požadujú, aby štát trestal tých, ktorých názory sa im nepáčia. Inokedy si tí istí ľudia predstavujú slobodu prejavu tak, že oni si môžu povedať čo chcú a za porušenie tejto slobody považujú, ak ostatní zmenia podľa toho svoje vzťahy k nim a bojkotujú ich. Dožadujú sa sa preto zásahu štátu, ktorý tomu má zabrániť. Toto mylne považovali za problém aj klasickí liberáli (J. S. Mill), ktorí chceli štatnou mocou chrániť jednotlivca pred takýmto neformálnym nátlakom. V konečnom dôsledku to vedie k presadzovaniu štátneho zasahovania do súkromných vzťahov, ktoré v podobe antidiskriminačnej legislatívy bujnie dodnes.
Pár príkladov konzistntného chápania slobody prejavu:
Slobodu prejavu, resp. názoru neporušuje
- ak súkromná inštitúcia neuzavrie kontrakt s osobou ktorej názory sa jej vlastníkom nepáčia** (napr. veriaca osoba neprijme do podnájmu ateistu, rasista antirasistu, súkromná politicky korektná vzdelávacia inštitúcia odstúpi od kontraktu s politicky nekorektným vedcom, firma bez nátlaku vlády prepustí zamestnanca, z ktorého sa vykľul komunista - užitočné pri diskusii o mccarthyzme).
- dokonca aj ak k zrušeniu kontraktu dôjde pod hrozbou bojkotu zákazníkov tejto inštitúcie (zmluvná sloboda sa vzťahuje na inštitúciu ako aj na jej zákazníkov).
- ak sa všetky veriace babky na dedine odmietajú baviť s jedinou neveriacou, ktorá sa tým dostáva do pozície páriju.
- ak súkromné médium odmietne propagovať názory istého typu, dokonca aj keď sú väčšinové a keď neodráža reprezentatívne názory verejnosti, ako je to napr. na Slovensku. Sloboda prejavu osoby X neznamená povinnosť iných osôb podieľať sa na propagácii názorov X.
Slobodu prejavu ale napr. porušuje
- ak vláda alebo pseudonezávislé súdy pokutujú novinárov za kritiku vlády
- ak je vydávanie nejakého média viazané na licenciu bez technického dôvodu
- ak štát cielene tlačí na médiá daňovou politikou
- ak štát médiá cenzuruje alebo naopak núti publikovať niečo, čo by samé od seba nepublikovali (s výnimkou právoplatných súdnych rozhodnutí, opravy chybnej informácie a pod.)
- ak štát toleruje násilie jednej skupiny občanov voči ľuďom s iným názorom
--------------------
* S výnimkou prípadu, keď to explicitne porušuje dobrovoľne uzavretú pracovnú zmluvu.
** Na kontrakty v štátnej sfére sa tieto princípy nemôžu vzťahovať - štát nie je človek a nemá práva a slobody.
