Mýtus o socialistickom zdravotníctve.

Súčasný stav nášho zdravotníctva vyvoláva u mnohých ľudí stále viac nostalgických úvah na tému "aké vynikajúce zdravotníctvo sme mali za čias socializmu". Ich množstvo nakoniec prekročilo moju kritickú hranicu a rozhodol som sa pozrieť na fakty. Naozaj bolo socialistické zdravotníctvo také skvelé ?

Najjednoduchší, ale zároveň dosť problematický spôsob ako to posúdiť je porovnať vývoj ukazovateľov ako sú očakávaná dĺžka dožitia (life expectancy at birth) a dojčenská úmrtnosť (infant mortality) v Čechách a na Slovensku s vývojom vo vybraných európskych nesocialistických krajinách počas obdobia reálneho socializmu (1950-1990). Problematickosť týchto ukazovateľov spočíva v tom, že okrem kvality zdravotníckeho systému ich ovplyvňujú aj iné faktory, ako sú napr. životné prostredie alebo životospráva. Aby bol ich vplyv čo najviac potlačený, vybral som na porovnanie krajiny, ktoré boli v r. 1950 na približne rovnakej, resp. väčšinou mierne nižšej úrovni vývoja ako ČSSR. Vedomí si všetkých metodologických výhrad, pozrime sa, čo hovoria údaje OSN (http://data.un.org/Default.aspx).

Výsledky sú jednoznačné. Po rýchlom zlepšovaní v 50tych rokoch začalo soc. zdravotníctvo po r. 1960 beznádejne stagnovať a postupne ho výrazne predstihli všetky nesocialistické krajiny. Jedinou výnimkou je horšia dojčenská úmrtnosť Portugalska, aj to sa ale do 80tych rokov dotiahlo na úroveň Slovenska, za ktorým ešte v r. 1950 výrazne zaostávalo. Slovensko zlepšilo svoju dĺžku dožitia o 7 rokov, Česko o 4 roky. Na druhej strane Španielsko dosiahlo zlepšenie o 13 rokov, Portugalsko o 15 rokov, Írsko o 7 a Rakúsko o 9 rokov. Priemerný Španiel sa v r. 1950 dožíval o 3 roky menej ako priemerný Čech, ale v r. 1989 už o 6 rokov viac. Podľa toho či sa porovnávame sa len s nestredomorskými krajinami alebo aj so stredomorskými (ktoré dosiahli najväčšie zlepšenia), môžeme povedať že socialistický režim skrátil život každému občanovi v priemere o 4 až 6 rokov.

Je naozaj ťažko pochopiť, na čom zakladajú milovníci soc. zdravotníctva svoje tvrdenia o jeho kvalite. Na faktoch to určite nebude. Pravdu mal zrejme dr. Goebbels. Tisíckrát opakovaná lož o výbornom socialistickom zdravotníctve sa stala pravdou pre ľudí, ktorých ani nenapadlo si ju kriticky overiť. A vraj komunistickej propagande nikto nič neveril...

Zaujímavosťou je, že rapídne zlepšovanie zdravotných ukazovateľov počas 50tych rokov sa po r. 1960 náhle zmenilo na stagnáciu. Nie je to ale nič prekvapivé pre ostrieľaného rakúskeho ekonóma. Po tom, čo režim znárodnením, kolektivizáciou a menovou reformou dôkladne vyvlastnil kapitál občanov, nasledovalo mohutné budovateľské úsilie, v rámci ktorého bol nakradnutý kapitál preinvestovaný. Životná úroveň väčšiny občanov sa zvýšila, ale bez trhových cien nebolo možné investovať racionálne tak, aby investície smerovali do najnaliehavejších oblastí a aby sa zároveň tvoril ďalší kapitál. Kapitál sa stal nedostatkový, budovateľské úsilie ochablo. Nezostali už žiadni kapitalisti, ktorých by bolo možné vyvlastniť. Došlo na slová Margaret Thatcher: "Problém socializmu je v tom, že peniaze iných ľudí nakoniec dôjdu". Režim kompenzoval svoju neefektivitu tým, že masívne nalieval stenčujúce sa zdroje do oblastí, ktoré preňho boli životne dôležité (zbrojenie, propaganda, uspokojovanie základných životných potrieb občanov, aby sa predišlo nespokojnosti). Tým menej zdrojov ale ostalo na modernizáciu priemyslu, infraštruktúry alebo rozvoj zdravotníctva. Nákladnejšie nové liečebné postupy sa stali luxusom, ktorý nepatril medzi priority režimu.

Po r. 1989 sa naše a hlavne české zdravotníctvo začalo opäť zlepšovať (Graf 2, Tab 3, 4). Trend zlepšovania je rovnaký ako u iných európskych krajín, ale zaostávanie zostáva.