Môj názor verzus tvoja sloboda

Ako sa tak stane, keď dvaja majú rôzne názory, spustí sa debata. Niekedy pokojná, inokedy ostrejšia. Bez mučenia priznám, že oba druhy sa mi sem-tam prihodia. Jednak preto, že rozumné diskusie obľubujem a dvak preto, lebo materiálu k takej dobrej debate je na okolí stále viac než dosť. Ono to totiž vyzerá, že nielen v tejto časti sveta si ľudia oveľa viac cenia svoje nápady na správne fungovanie spoločnosti, než právo ostatných, aby ich nápadmi neboli postihnutí. A ako libertarián-minarchista sa s tým snažím aspoň trochu bojovať.

Ako aj včera. Je úplne nepodstatné, s kým som debatu viedol, a aká bola téma, keďže obľúbenú vetu, že “štát by si mal ponechať nejakú mieru kontroly v danej oblasti” som už počul na zdôvodnenie rýpania sa snáď do všetkých ľudských aktivít. (Áno, aj tých.) Tak som sa najskôr a asi trochu neinvenčne pokúšal vysvetliť, že použitý argument “štát má na rozvoji tejto oblasti záujem” síce znie veľkolepo, ale v skutočnosti je nejaký divný.

“Štát má záujem”? Ako môže mať nejaký konkrétny záujem abstraktná entita? Navyše zložená z členov, ktorí môžu mať svoje “záujmy” diametrálne odlišné? Ktorý z týchto odlišných “záujmov” je potom ten veľký, spoločný? S tým štátom a záujmom to potom bude asi nejako ináč, všakže?

Ale bohužial, ako obvykle, snažiac sa svojmu oponentovi ukázať nové obzory som si u neho vykoledoval akurát uzavretejší postoj. Vždy si myslel, že niečo ako “štátny záujem” existuje a ja mu tu zrazu ukazujem, že je to nezmysel. Ak je to nezmysel, potom jeho predstavy o svete sú zlé a to pravda nie je možné. Takže sa treba brániť. Nevyhnutne sa tak priblížil okamih, keď už viac nechcete vyhrocovať spor a pre pokoj v krčme, rodine a na pracovisku neochotne prikývnete na známu zmierovačku: “ja mám svoj názor a ty máš svoj”. A vtedy mi to docvaklo.

“Ja mám svoj názor a ty máš svoj” tu neplatí. Táto veta totiž v princípe implikuje vôľu nechať toho druhého napokoji a nechať ho, nech sa zariadi po svojom. Ale presne toto názor môjho oponenta nedovoľuje.

Mnou presadzovaný systém spravovania vecí bez všadeprítomného štátu nevyžaduje akúkoľvek účasť môjho oponenta, k ničomu ho nenúti a rešpektuje jeho právo zariadiť sa, ako on uzná za vhodné.

Naproti tomu jeho systém by okamžite skolaboval, keby mne a ostatným účastníkom dal šancu sa k nemu nepripojiť a ignorovať ho. A pozor, nehovoríme tu o aktívnom boji proti tomu “druhému” systému. Hovoríme tu len o jeho úplnej ignorácii. On nechá na pokoji nás, my jeho. Ale to je veľký problém.

Veď, o čom by bol napríklad taký systém štátnej podpory športu a kultúry, keby ktokoľvek mohol naň dobrovoľne neprispievať daňami. Alebo systém socialistického zdravotníctva, kde by bola možnosť neplatiť do neho štátom určenú časť výplaty, ale radšej vložiť svoje peniaze do konkurenčného systému, kde sa výrazná časť peňazí nestráca v čiernej diere prerozdeľovania a krádeží. Alebo príklad pre najotrlejších: čo takto platiť lokálnej polícii, ktorá sa skutočne živí ochranou svojich zákazníkov, namiesto podpory systému, kde je buzerácia a zašívanie normou a akákoľvek snaha o skutočné služby spravodlivo potrestaná.

Medzi prístupom mojím a môjho oponenta je tak obrovský a principiálny rozdiel. Obaja si síce po diskusii môžeme skúsiť povedať spomínané “ja mám svoj názor a ty máš svoj”, ale je to on, kto toto heslo nesmie a nechce dodržať. Ak má jeho štátny systém fungovať, nesmie mi dovoliť, aby som sa ho nezúčastnil. Presne ako píšem. Nesmie mi dovoliť sa ho nezúčastniť.

Naproti tomu, môj systém ho nijako nezväzuje a kľudne si môže vytvoriť svoj vlastný konkurenčný, kde budú ľudia odvádzať percento z ceny tovaru ktorý nakúpia v prospech organizácie, ktorá sa kľudne môže volať ministerstvo a bude za to trebárs určovať, čo a ako sa bude vyučovať v školách, ktoré tým zároveň živí. Ale nech je možnosť sa do tohto systému neprihlásiť a platiť za tovar o príslušné percento menej.

Že mu to nebude fungovať a ľudia sa nebudú hlásiť? No je to možné, pretože konkurenčné systémy majú potenciál pritiahnuť všetkých, ktorí si myslia, že vzdelávanie má zmysel a nezdráhajú sa za dobré vzdelanie dobre platiť. A to napríklad aj peniazmi ušetrenými na nákupoch, ktoré majú lacnejšie.

Existuje samozrejme aj možnosť, že sa pletiem a stane sa presný opak a bude to jeho organizácia, ktorá bude z dlhodobého hľadiska veľmi príťažlivá a pritiahne všetkých zákazníkov. Neviem naisto a priznávam, že sa môžem mýliť, že ministersky organizované školstvo je hlúpy nápad. A preto tiež nikomu nebudem brániť, ak si také niečo bude chcieť vybudovať. Ale zároveň nesmie nikoho násilím nútiť, aby sa takéhoto dobrodružstva zúčastnil, či dokonca násilne mu rušil alternatívne systémy. Veď čo keď sa mýli on?

Bohužiaľ, presne tento prístup si obhájca štátnej kontroly nemôže dovoliť. Bez násilia, či aspoň jeho hrozby, je jeho systém od začiatku nepoužiteľný. Ak sa odmietnem pripojiť, tak si to zlíznem pekne natvrdo, pokuta, exekúcia, okradnutie, zavlečenie do klietky, ak sa budem nebodaj aj brániť, tak aj bitka, prípadne iné “donucovacie prostriedky”. Ak je vaším oponentom slušný človek a podarí sa vám vysvetliť mu, čoho všetkého je vlastne zástancom, máte vcelku slušnú šancu, že ho zaskočíte a to možno do tej miery, že sa nad tým všetkým začne poctivo zamýšľať. A to je v skutočnosti váš jediný cieľ.

Pri diskusiách som sa totiž už tvrdo naučil, že nemá zmysel pokúšať sa oponenta presvedčiť o mojej pravde. Od určitej doby, je tak mojou snahou len ho donútiť rozmýšľať. Čo sa samozrejme ľahšie napíše, ako učiní. Ale ak to oponent nakoniec urobí skutočne a poctivo, tak zo skúsenosti viem, že bez výnimky dospejeme k veľmi podobným názorom, čo je ten štát vlastne zač a čo vlastne svojimi názormi podporujú. Čo pri obyčajných a slušných ľuďoch znamená pomalý, ale istý posun k menšiemu štátu a väčšej slobode. Tak ako sa to včera večer prihodilo aj mojej mame.

Martin Kincel,

Písané pre www.menejstatu.sk.

Prečo je krivka dopytu a ponuky užitočná len v hre SimCity alebo Civilization

Kritici "rakúskej" ekonomickej školy poukazujú na údajné neužitočné tautológie a celkovú nepoužiteľnosť logickej kvalitatívnej analýzy, ktorú obsahuje.

Pozrime sa teda, čo by užitočná ekonomická teória mala obsahovať.
1. Schopnosť rozumieť veciam do hĺbky, t j. poskytnúť vysvetlenia, resp. teoretický systém, ktorý umožňuje pozorované javy redukovať na axiómy.
2. Vytvoriť zmysluplné prepojenie medzi ekonomickými dátami a daným teoretickým rámcom.
3. Mať predikatívnu schopnosť, ktorá sa dá empiricky overiť.

V mainstreamovej ekonomickej teórii sa stretávame s množstvom matematického aparátu a analýz, ktoré však málokedy poskytujú rozumnú kvantitatívnu predpoveď, čo by sa prirodzene pri použití matematiky očakávalo.
Príkladom môžu byť agregované veličiny ako HDP, alebo iné ekonomické veličiny, ktoré sa snažia k ekonomike pristupovať ako k fyzikálnemu štatistickému súboru.
Mainstreamova ekonomická teória však potichu v tomto prípade aproximuje a nahrádza ľudskú individualitu a potreby, resp. preferencie za nerozlíšiteľné častice štatistického súboru s malým počtom vonkajších parametrov. Toto je však kľúčový omyl, pretože spoločenstvo konajúcich ľudí takto popísať nemožno a teda aj aparát, ktorý je užitočným pre popis kánonického súboru častíc v termodynamike v skutočnosti v ekonomike neposkytuje žiadne lepšie predpovede ako kvalitatívna slovná analýza.
Nekritizujeme teda matematiku, tak efektívnu v prírodných vedách, ale jej zlé, imanentné, equilibristické použitie, ktoré nemá, resp. nemusí znamenať hĺbku (viď napr. zaujímavý článok ).
Uvedené zlyhania mainstreamovej makroekonómie sú však najviac viditeľné v období hospodárskych kríz, ktoré nie sú schopné predikovať, vysvetliť, vyriešiť.
Práve tu sa ukazuje plytkosť agregovaných veličín a centralizovaných riešení, ktoré pri milónoch aktérov nemajú zmysel a pozitívny výsledok.
Vysvetlenia, predikcie a spôsob riešenia možno nájsť práve a len v rakúskej škole, čitateľa odkážeme na elektronické publikácie www.libinst.cz.
Ako hovoria "rakúšania": Ekonomika nie je prírodný jav, alebo stroj s nejakými pákami, to sme my ľudia a naše konanie a cyklické striedania konjuktúr a kríz nie je súčasťou slobodnej kapitalistickej ekonomiky, ale centrálneho plánovania v podobe inflačnej politiky centrálnej banky.

V diskusii pod vyššie linkovaným článkom sa ako klasický prípad užitočnosti mainstreamového prístupu (pre svoju jednoduchosť) prezentuje príklad krivky dopytu a ponuky.
Pre zástupcov mainstreamu poskytuje rigorózny príklad užitočnosti kvantitatívnych analýz ekonomických kriviek. V diskusii pod článkom sa uvádza, citujem:"Povedzme, že vláda chce zvýšiť spotrebnú daň na jablká o 1% a chcete vedieť aká časť dane sa prenesie na spotrebiteľov a aká na producentov. Z obrázku alebo z rovníc je zrejmé, že to bude závisieť od sklonu dopytovej, resp. ponukovej krivky v doterajšom bode rovnováhy (viac zaplatí tá strana ktorá má menšiu elasticitu svojej krivky, elasticita je sklon v log-log škále)."

Na prvý pohľad sľubný ekonomický poznatok resp. prínos, no pri hlbšom hodnotení zistíme niekoľko závažných neužitočných tautológií.

1.) Úplne prvá a zásadná neužitočnosť je, že v skutočnosti žiadne reálne krivky dopytu a ponuky neexistujú, môže nanajvýš existovať graf historických údajov, ktorý je ale bez matematicky predikčnej schopnosti (nepoznáme analytický tvar funkcie) ani okrajové podmienky resp. je ich priveľa. To, čo maľujú mainstreamový ekonómovia sú skúsenostné tvary odvodené slovnou (logickou) kvalitatívnou analýzou. Všetci totiž zo skúsenosti z nákupu a predaju vieme, že existuje kvantitatívna závislosť medzi množstvom ponúkaného tovaru, jeho cenou a dopytom.
Vieme teda po absolvovaní 1. stupňa základnej školy namaľovať graf, kde na zvislej osi je cena, na vodorovnej množstvo tovaru a v grafe sa bude v klesajúcom tvare kresliť krivka ponuky (zo skúsenosti vieme, že cena čerstvej papriky skoro na jar, keď je jej málo, je vysoko, ale ako sa blíži leto a dozrieva jej viac, sa znižuje, resp. počet babičiek, ktoré ju predáva na tržnici, stúpa). Nejak podobne to tušíme aj s odbytom. Keď je cena veľká, spotrebiteľov, ktorí si to môžu dovoliť nemusí byť veľa, teda akosi tam skúsenostne vnímame rastúcu tendenciu odbytu pri klesajúcej cene, ktorá väčšinou korešponduje s množstvom na trhu.
Sami už však z tohoto príkladu cítime, že žiadnu kvantitatívnu informáciu o cenách (napr o zlacňovaní v dôsledku toho, že sa na tržnici objaví dodávateľ z Maďarska :), alebo množstvách papriky, prípadne iného od počasia a vonkajších vplyvov tovaru menej závislého tovaru nezískame žiadnou matematickou/štatistickou analýzou. Teda na základe takýchto analýz a krivek, by sme v reálnej vede nedokázali nič postaviť, alebo namerať.

2.) O užitočnosti takýchto "poznatkov" sa môžeme presvedčiť napríklad v tomto teste , ktorý testuje defacto vedomosti posúvania kriviek v grafe dopytu a ponuky, čo má asi takú pridanú hodnotu pre poznanie, ako skúmanie posúvania kriviek pobrežného ľadovca v Antarktíde.
Presne v duchu hodnotenia týchto poznatkov sa nesie aj pôvodný výborný článok o predstieraní poznatkov v mainstreamovej ekonómii , kde sa píše:" Každému, kto si čo len trochu hlbšie premyslí význam kriviek ponuky a dopytu, musí byť jasné toto: 1. jediné, čo o vieme o týchto krivkách na základe pozorovaní pomerne spoľahlivo povedať, je práve to, kde sa pretínajú 2. všetky ostatné informácie o týchto krivkách sú len dohady 3. tieto dohady môžu byť ako-tak spoľahlivé v blízkosti priesečníka, ale čím viac sa od tohto priesečníka vzďaľujeme, tým menej o krivkách vieme."
Ako sa ďalej poznamenáva, Samuelsonovo mainstreamové vysvetlenie k tomu zdanlivo niečo pridáva, ale všetko pridané je len balast.

3.)V reakcii na tento článok sa objavil blog zástancu mainstreamu, ktorý nepochopil túto základnú myšlienku o limitne malej pridanej hodnote takéhoto prístupu a opäť ho obhajoval slovami: "Nabídková a poptávková elasticita už je přitom koncept, který lze ekonomicky uchopit. Popisuje totiž, jak se mění nabízené či poptávané množství jako funkce ceny – a tyto změny už úzce souvisejí s ekonomickými pojmy jako je krátké či dlouhé období, nebo substituovatelnost napříč statky. A to už jsou objekty, se kterými lze teoreticky pracovat."
Zabudol si však uvedomiť, že to funguje len pri centrálnom plánovaní, kedy ceny diktuje centrálna autorita, nehovoriac o ďalšom chybnom predpoklade, že úžitok, resp. hodnota tovaru pre spotrebiteľa je daný (len) cenou.
Čo však empiricky zistené (príklad1, príklad2), nie je pravda. Rakúska škola správne poznamenáva, že úžitok, hodnota pre spotrebiteľa je vecou osobnej preferencie.
Tkz. ordinárny versus kardinálny úžitok.

Ako sa píše na www.libinst.cz: "Lidská mysl se v průběhu evoluce vyvíjela tak, aby byla schopna vyhodnotit vlastní blahobyt, k čemuž je vybavena dovedností sestavovat pole preferencí, které je pro každou mysl jedinečné a jehož detaily zůstávají často věcí podvědomí. Preferenční pole o n dimenzích, které obývá náš motivační systém, je příliš složité na to, abychom jej mohli jakkoli vyjádřit. To je jeden z důvodů, proč po nahrazení rozhodování založeném na subjektivním hodnocení za vzdálené institucionální rozhodování systematicky dochází ke snížení společenského blahobytu. V systému soukromé směny nemusí být preferenčí pole nikomu sdělována – jejich síla je plně využita pomocí následování jednoduchého pravidla, zabudovaného do lidské mysli: vždy volit alternativu s tou nejvyšší odměnou."

4.) Keď sa vrátime k pôvodnej ilustrácii užitočnosti kriviek dopytu a ponuky na príklade so zvýšením spotrebnej dane na jablká, zistíme, že pôvodná otázka o dopade spotrebnej dane na producerov a spotrebiteľov (nehovoriac o jej vnútornej nekonzistentnosti) v kontexte troch bodov užitočnosti uvedených v úvode, nič užitočné neprináša, možno okrajovo pripomína, že štátne zásahy, regulácie v podobe spotrebných daní neprinášajú nič prospešné, pretože narúšajú prirodzené cenové relácie a alokácie vzácnych zdrojov.

Na záver by som si dovolil odcitovať z predslovu ku knihe Ekonómia slobody
"Mainstreamová ekonómia, ktorá sa vyučuje na väčšine univerzít po celom svete, predstavuje zmes matematiky, tradičnej keynesiánskej ekonomiky, implicitných predpokladov
a predsudkov. Jej vyznavači sa tvária, že údajne benevolentným a dobre informovaným politikom dávajú do rúk nástroje potrebné na formovanie „optimálnej“ ekonomickej politiky."
"Trúfam si povedať, že kto raz dostane možnosť oboznámiť sa s rakúskou ekonomickou školou, začne vidieť svet inak, ba dokonca získa účinné nástroje, ktoré mu umožnia lepšie prežívať svoj každodenný život."

SimCity je počítačová hra simulácie budovania mesta a jeho ekonomiky prvý krát vydaná v 1989 dizajnovaná Will Wrightom.
Civilization je počítačová strategická hra budovania civilizácie a jej ekonomiky, publikovaná a registrovaná Sid Meierom.

Nemilovaný Ike alebo nezmysly o studenej vojne

Stránka mises.org popri veľmi dobrých analýzach publikuje aj články, ktoré vynikajú dogmatizmom, zaslepenosťou a naivne zjednodušeným videním sveta. Ako príklad rozoberiem článok Llewellyn H. Rockwella Jr. "I Don't Like Ike". Nebudem polemizovať ani tak s hlavnou myšlienkou článku, ktorou je konšpiratívny výklad vzniku vojensko-priemyselného komplexu USA. Rozoberiem len niektoré predstavy o ZSSR a studenej vojne, na ktorých je založený a verím, že bystrý čitateľ si sám utvorí názor na opodstatnenosť môjho tvrdenia o zjednodušenom videní sveta.

"Russia is a faraway country and the notion of an invasion was about as likely as one from Mars."

To je samozrejme pravda, ale LHR nevenuje pozornosť skutočnosti, že v dobe medzikontinentálnych striel, jadrových hlavíc a strategickej závislosti na spojencoch v dosahu pozemných síl ZSSR nie je invázia do USA jediným spôsobom, akým môžu byť USA ohrozené. Eisenhowerov prejav, na ktorý sa LHR odvoláva sa napr. odohral cca 2 roky pred kubánskou krízou. Bolo by inšpiratívne poznať názor LHR na otázku, či za tejto krízy boli USA ohrozené.

"Russia ... had only a few years earlier been declared our valiant ally in the struggle against Japan and Germany."

Fakticky to je úplná pravda a z hľadiska LHR je veľmi rafinované, že to spomína, podporuje to totiž dojem falošnosti US politiky. Ako vecný argument dokazujúci tvrdenia LHR je to ale úplne bezpredmetné, keďže to nijako to nevyvracia Eisenhowerove názory na hrozbu komunizmu, ktoré LHR spochybňuje.

"In fact, the Russian government - already in deep economic trouble as a socialist regime - was bankrupted by World War II and dealing with incredible internal problems."

Rečami o problémoch ZSSR LHR odpútava pozornosť od nepohodlnej skutočnosti, že ZSSR mal v povojnovom období zďaleka najsilnejšiu pozemnú armádu a že v tých oblastiach vojenstva, v ktorých ešte v 40tych a 50tych zaostával (strategické sily, námorníctvo, letectvo) dokázal v priebehu nasl. 20 rokov dosiahnuť približnú paritu s USA, a to napriek tomu, že podľa LHR trpel ZSSR "incredible" vnútornými problémami a že za Eisenhowerových nástupcov sa tempo zbrojenia USA ešte zvýšilo. LHR sa proste pokúša naivnému čitateľovi nahovoriť, že ZSSR bol slabý a neznamenal žiadne nebezpečenstvo, čo je zjavný nezmysel, na ktorý nemôže naletieť nikto kto má aspoň zbežný prehľad o sovietskej armáde a jej sile.

LHR takisto podsúva, že táto slabosť ZSSR súvisí s jeho socialistickosťou. To je polopravda, lebo aj keď totalitná socialistická ekonomika z dlhodobého hľadiska musí nutne fungovať neefektívne, krátkodobo má voči liberálnemu štátu tú výhodu, že môže na vojenské účely zmobilizovať omnoho väčšiu časť ľudských aj materiálnych zdrojov a tým získať prinajmenšom dočasnú vojenskú prevahu.

"The Soviets couldn't begin to manage the world of Eastern Europe ..."

My ako obyvatelia Východnej Európy ale na rozdiel od dôverčivých čitateľov LHR vieme, že ZSSR zvládal kontrolu Východnej Europy od počiatku celkom úspešne.

"... Eastern Europe that had been given as a prize for being the ally of the United States during the war."

Východná Európa nebola ZSSR daná, on si ju sám obsadil a podrobil. Ten trpný rod je teda naozaj ukážkou hlúpej demagógie. Tým, že LHR hneď v ďalších slovách spomína spojenectvo s USA, podsúva čitateľovi blud dodnes omieľaný antiamerikanistami a inými polovzdelancami, že za obsadenie Východnej Európy Sovietskym Zväzom nesú zodpovednosť USA, lebo ju Rusom "darovali". V skutočnosti to USA nemohli ovplyvniť, jedine snáď tým, že by sa postavili na stranu Hitlera alebo tým, že by Rusov vojensky sami zatlačili na východ. To sú však metódy ktoré by LHR istotne tiež neschvaľoval. Pre demagógiu LHR je charakteristické, že svoj názor nepovie na rovinu (United States had given Eastern Europe...) ale vyprodukuje nejasnú formuláciu ktorou sa čitateľa snaží manipulovať ale z ktorej by sa v prípade potreby mohol vykrútiť.

"...Nikita Khrushchev began the first great period of liberalization..."

Nazývať toto obdobie liberalizáciou je veľmi odvážne, keďže Chruščov nijako nezmenil totalitnú podstatu režimu. Odstránil iba ten nadbytočný teror, ktorý nebol ani tak potrebou režimu ako dôsledkom zbytočnej a škodlivej Stalinovej osobnej paranoje. Sám Chruščov bol fanatický komunista, ktorý spravil kariéru počas najväčších Stalinových čistiek. Peknou ukážkou jeho liberálneho prístupu bola napr. vojenská intervencia v Maďarsku (žiada sa dodať, že pre toto liberalizačné opatrenie mal Eisenhower plné pochopenie a nijako nezasiahol, čo LHR zjavne vôbec nie je ochotný oceniť).

"The Soviets couldn't begin to manage the world of Eastern Europe ...It was for this reason that Nikita Khrushchev began the first great period of liberalization"

LHR najprv (nepravdivo) tvrdí, že ZSSR za Stalina mal problém zvládnuť Východnú Európu a celkovo to s ním bolo zlé a teda nebol hrozbou. Zároveň ale hovorí, že na vyriešenie tohoto problému Sovieti prikročili k "liberalizácii". Pokiaľ by ale ten pokus bol úspešný, tak by sa hroznou stali, a v dobe Eisenhowerovho prejavu už by táto hrozba bola realitou, a v tom prípade LHR kritizuje Eisenhowera neoprávnene. LHR ale nepovažoval za potrebné vyjadriť svoj názor na úspech či neúspech tejto údajnej "liberalizácie", opäť sa vyhol jasnej formulácii a zostal len pri povrchnom táraní, ku ktorému sa ťažko vyjadriť. Ak sa ale pozrieme na fakty a nie na to čo hovorí LHR, vidíme, že sú s tvrdeniami LHR v rozpore.

"The United States not only failed to encourage this liberalization, but pretended it wasn't happening so as to build up a new form of socialism at home."

LHR klame, keďže USA a spojenci sa po Stalinovej smrti snažili o diplomatické kontakty a zlepšenie vzťahov (napr. návšteva Chruščova v USA, Ženeva a pod.), rokovali so ZSSR a niektoré menej konfliktné otázky boli dokonca aj vyriešené (napr. neutralita Rakúska, status quo Berlína). Sovietske vedenie malo ale limity, za ktoré nemalo dôvod ustúpiť (napr. nadvláda vo Východnej Európe alebo sovietsky systém jednej strany a plánovanej ekonomiky) a žiadna ústretová politika USA by na tom nemohla nič zmeniť. LHR pochopiteľne nedokáže povedať nič konkrétne ohľadom spôsobu, akým by USA údajne bývali mohli podporiť liberalizáciu ZSSR, ktorú si on vybájil. On iba podsúva, že to urobiť mohli, ale s ohľadom na svoje temné ciele neurobili. LHR klame tiež v tom, že USA sa tvárili, že "odmäk" neexistuje. Bolo to presne naopak. Výsledky diplomatických rokovaní so ZSSR vláda USA nadšene oslavovala ako nový duch vo vzájomných vzťahoch, aj keď v skutočnosti boli len skromné alebo žiadne.

LHR zrejme implicitne operuje s predstavou rozšírenou medzi "kremľológmi", že sovietske politbyro sa skladalo z holubíc a jastrabov a že US politika musí svojou ústretovosťou podporiť holubice. Nie sú pritom žiadne dôkazy, ktoré by existenciu údajných sovietskych holubíc podporovali. Tie existovali len v predstavách univerzitných "liberálov" a hollywoodskych filmárov. (Napr. vo filme Octopussy o Jamesovi Bondovi sme videli, že sovietske politbyro sa skladá zo samých holubíc a len jediného jastraba. Ignorantstvo ktoré si môže dovoliť hollywoodsky scenárista by si nemal dovoliť autor serióznej analýzy.)

LHR svoju "analýzu" vzniku studenej vojny zhrňuje nasledovne:

"Indeed, the entire Cold War ideology was invented by Harry Truman and his advisers in 1948 as

1.a political trick to keep from losing more congressional backing,
2.a way to circumvent political pressure for postwar disarmament, and
3.a method to maintain US industrial dependence on government spending, particularly with regard to American corporations operating overseas."

Aké jednoduché...

Celá táto demagógia LHR je teda zameraná na vzbudenie dojmu, že vláda USA sledovala samé pochybné a mocibažné ciele a že hrozba ZSSR bola len fikcia, ktorú si vytvorila za týmto účelom. Veríme, že naše kusé poznámky ukázali, že realita je trochu komplikovanejšia. Nech už sú ciele prispievateľov mises.org akokoľvek chvályhodné, demagógia a prehliadanie nepohodlných skutočností ich naplneniu nijako neprospeje.

Mýtus o socialistickom zdravotníctve.

Súčasný stav nášho zdravotníctva vyvoláva u mnohých ľudí stále viac nostalgických úvah na tému "aké vynikajúce zdravotníctvo sme mali za čias socializmu". Ich množstvo nakoniec prekročilo moju kritickú hranicu a rozhodol som sa pozrieť na fakty. Naozaj bolo socialistické zdravotníctvo také skvelé ?

Najjednoduchší, ale zároveň dosť problematický spôsob ako to posúdiť je porovnať vývoj ukazovateľov ako sú očakávaná dĺžka dožitia (life expectancy at birth) a dojčenská úmrtnosť (infant mortality) v Čechách a na Slovensku s vývojom vo vybraných európskych nesocialistických krajinách počas obdobia reálneho socializmu (1950-1990). Problematickosť týchto ukazovateľov spočíva v tom, že okrem kvality zdravotníckeho systému ich ovplyvňujú aj iné faktory, ako sú napr. životné prostredie alebo životospráva. Aby bol ich vplyv čo najviac potlačený, vybral som na porovnanie krajiny, ktoré boli v r. 1950 na približne rovnakej, resp. väčšinou mierne nižšej úrovni vývoja ako ČSSR. Vedomí si všetkých metodologických výhrad, pozrime sa, čo hovoria údaje OSN (http://data.un.org/Default.aspx).

Výsledky sú jednoznačné. Po rýchlom zlepšovaní v 50tych rokoch začalo soc. zdravotníctvo po r. 1960 beznádejne stagnovať a postupne ho výrazne predstihli všetky nesocialistické krajiny. Jedinou výnimkou je horšia dojčenská úmrtnosť Portugalska, aj to sa ale do 80tych rokov dotiahlo na úroveň Slovenska, za ktorým ešte v r. 1950 výrazne zaostávalo. Slovensko zlepšilo svoju dĺžku dožitia o 7 rokov, Česko o 4 roky. Na druhej strane Španielsko dosiahlo zlepšenie o 13 rokov, Portugalsko o 15 rokov, Írsko o 7 a Rakúsko o 9 rokov. Priemerný Španiel sa v r. 1950 dožíval o 3 roky menej ako priemerný Čech, ale v r. 1989 už o 6 rokov viac. Podľa toho či sa porovnávame sa len s nestredomorskými krajinami alebo aj so stredomorskými (ktoré dosiahli najväčšie zlepšenia), môžeme povedať že socialistický režim skrátil život každému občanovi v priemere o 4 až 6 rokov.

Je naozaj ťažko pochopiť, na čom zakladajú milovníci soc. zdravotníctva svoje tvrdenia o jeho kvalite. Na faktoch to určite nebude. Pravdu mal zrejme dr. Goebbels. Tisíckrát opakovaná lož o výbornom socialistickom zdravotníctve sa stala pravdou pre ľudí, ktorých ani nenapadlo si ju kriticky overiť. A vraj komunistickej propagande nikto nič neveril...

Zaujímavosťou je, že rapídne zlepšovanie zdravotných ukazovateľov počas 50tych rokov sa po r. 1960 náhle zmenilo na stagnáciu. Nie je to ale nič prekvapivé pre ostrieľaného rakúskeho ekonóma. Po tom, čo režim znárodnením, kolektivizáciou a menovou reformou dôkladne vyvlastnil kapitál občanov, nasledovalo mohutné budovateľské úsilie, v rámci ktorého bol nakradnutý kapitál preinvestovaný. Životná úroveň väčšiny občanov sa zvýšila, ale bez trhových cien nebolo možné investovať racionálne tak, aby investície smerovali do najnaliehavejších oblastí a aby sa zároveň tvoril ďalší kapitál. Kapitál sa stal nedostatkový, budovateľské úsilie ochablo. Nezostali už žiadni kapitalisti, ktorých by bolo možné vyvlastniť. Došlo na slová Margaret Thatcher: "Problém socializmu je v tom, že peniaze iných ľudí nakoniec dôjdu". Režim kompenzoval svoju neefektivitu tým, že masívne nalieval stenčujúce sa zdroje do oblastí, ktoré preňho boli životne dôležité (zbrojenie, propaganda, uspokojovanie základných životných potrieb občanov, aby sa predišlo nespokojnosti). Tým menej zdrojov ale ostalo na modernizáciu priemyslu, infraštruktúry alebo rozvoj zdravotníctva. Nákladnejšie nové liečebné postupy sa stali luxusom, ktorý nepatril medzi priority režimu.

Po r. 1989 sa naše a hlavne české zdravotníctvo začalo opäť zlepšovať (Graf 2, Tab 3, 4). Trend zlepšovania je rovnaký ako u iných európskych krajín, ale zaostávanie zostáva.

Chiméra sociálnych výhod a pravicovo-marxistickí živnostníci.

Na nedávnych diskusiách o zdanení živnostníkov bolo hádam najzaujímavejšie zistenie, k akým krkolomným argumentom sa pri obrane svojich záujmov dokážu uchýliť inak rozumní ľudia. Na obranu nižšieho zdanenia živnostníkov v porovnaní so zamestnancami sa uvádzali ako argumenty tvrdenia, že zamestnanec má na rozdiel od živnostníka ako kompenzáciu rôzne sociálne výhody, alebo sa tvrdilo, že odvody zamestnávateľa sa nemajú zaratúvať do celkového daňového zaťaženia zamestnanca, lebo vraj je to len osobitná daň uvalená na zamestnávateľa a s prácou zamestnanca nemá nič spoločné. Komentátor SME vtipne napísal, že o bremeno odvodov sa delia zamestnanec so zamestnávateľom a preto je to pre nich ľahšie ako pre živnostníka, ktorý si všetko platí sám. Polemika s podobnými omylmi je dobrou príležitosťou pozrieť sa na problém tzv. "sociálnych výhod".

Nielen že sú všetky tieto tvrdenia úplne pomýlené. Zaujímavosť spomínaná v úvode spočíva v tom, že títo domnelí obrancovia pravicových a kapitalistických hodnôt v skutočnosti nekriticky prebrali socialistickú, pôvodom vlastne marxistickú predstavu o sociálnych výhodách. Tá spočíva v predpoklade, že zamestnávateľ si nezaslúžene a bez akéhokoľvek prospechu pre "spoločnosť" prisvojuje zisk, ktorý vyprodukoval zamestnanec a ktorý by mal patriť buď zamestnancovi alebo "všetkým". Keby bola táto teória pravdivá, núkalo by sa jednoduché riešenie: štát by skonfiškoval nezaslúžené príjmy zamestnávateľa a prerozdelil ich v prospech zamestnancov. Jediný poškodený by bol chamtivý kapitalista, ostatní by profitovali. Pochopiteľne, naši obrancovia živnostníkov, často sami zamestnávatelia, nepovažujú na rozdiel od socialistov svoj zisk za nezaslúžený a netúžia po tom, aby im ho niekto skonfiškoval. Prekvapivo sa ale so socialistami zhodujú v predstave, že odvody platené zamestnávateľom idú na úkor zamestnávateľa a zamestnanca nezaťažujú, ale naopak mu prinášajú rôzne sociálne výhody 1). Stručne povedané, táto socialisticko-kapitalistická názorová koalícia sa zhoduje v názore, že je možné štátnym zásahom zvýšiť sociálne výhody zamestnancov na úkor zamestnávateľa 2).

Aby sme ukázali nezmyselnosť tejto predstavy, pozrime sa na problém z pohľadu zamestnávateľa. Zamestnávateľ najme zamestnanca vtedy, ak dodatočný prospech, ktorý má jeho firma z práce tohoto zamestnanca je vyšší ako celkové náklady na tohoto zamestnanca. Tieto náklady sú tvorené čistou mzdou, všetkými možnými odvodmi a daňami, administratívnymi nákladmi atď. Zamestnávateľa ale pri zamestnávaní pracovníka zaujímajú len celkové náklady a je mu jedno, akú časť z nich tvoria jednotlivé položky. Správa sa ako každý iný nákupca. Ak je celková cena nízka, kupuje, ak je privysoká, nekupuje. Čím vyššie sú odvody na financovanie nejakých "sociálnych výhod", tým nižšiu sumu je zamestnávateľ ochotný vyplatiť vo forme čistej mzdy, aby jeho celkové náklady neprekročili cenu ktorú pre neho práca má. Štátna regulácia odvodov preto nemôže nikdy zvýšiť celkový prospech zamestnanca, môže len určiť, v akej forme zamestnanec tento prospech získa. Zjednodušene povedané, zamestnanec buď na neregulovanom trhu dostane výplatu 10,000 v hotovosti, alebo na regulovanom "sociálnom" trhu dostane 5,000 v hotovosti a ďalších 5,000 sa odvedie do rôznych sociálnych fondov alebo sa použijú na financovanie iných štátom predpísaných služieb v jeho prospech. Nikdy nemôže dohromady dostať viac ako 10,000. Keby štát nútil firmu vyplatiť mu viac, firma ho radšej nezamestná, lebo by jej spôsoboval stratu. A keby ju štát donútil aj k tomu, povedie to k spotrebe kapitálu a dlhodobo k ochudobneniu všetkých. Napriek presvedčeniu mnohých ľudí, neexistuje žiadny spôsob ako vykúzliť reguláciou dlhodobo viac výhod pre všetkých zamestnancov na úkor zamestnávateľov. Dôsledkom regulácií je nezamestnanosť a to, že zamestnanci dostávajú časť odmeny pravdepodobne v inej forme, než akú by preferovali 3).

Teraz je už zrejmé, prečo sú argumenty obhajcov živnostníkov o väčších sociálnych výhodách zamestnancov mylné. Sociálne výhody nie sú žiadny bonus, ktorý zamestnanec na rozdiel od živnostníka dostáva ako prídavok k platu. Všetky tieto výhody (pokiaľ vôbec sú to výhody) si financuje sám zo svojej práce, na úkor svojej čistej mzdy. Vezmime si ako príklad tzv. platenú dovolenku. Celkový ročný plat zamestnanca je daný tým, koľko počas roka vyprodukuje. Ak má napr. 2 mesiace dovolenku a pracuje len 10 mesiacov, dostane menej než by dostal za 12 mesiacov práce. Túto nižšiu sumu je možné rozpočítať na 12 mesiacov a povedať, že zamestnanec má 2 mesiace platenej dovolenky, nič to ale nemení na fakte, že jeho celkový ročný plat je rovnaký, ako by bol v prípade, že by dostal mzdu len za tých 10 reálne odpracovaných mesiacov a dovolenku by mal neplatenú. Platená dovolenka je preto čisto formálny trik. Zamestnanec rovnako ako živnostník majú reálny príjem len za to, čo skutočne odpracujú. Jediný rozdiel medzi nimi je v tom, že u živnostníka je súvislosť medzi odpracovaným časom a príjmom viditeľnejšia a že dĺžku pracovného času si určuje sám, kým u zamestnanca ju stanovuje legislatíva bez ohľadu na to či mu vyhovuje alebo nie.

Živnostník ktorý v diskusii na SME tvrdil, že odvody zamestnávateľa nesúvisia so zamestnancom, ale sú len osobitnou daňou, ktorú platí na úkor svojho zisku, a že zamestnanci mu zisk nevytvárajú, zrejme sám svojim tvrdeniam veľmi neverí, inak by prepustil všetkých svojich zamestnancov, vyhol by sa tejto dani a dosahoval by zisk bez nich. Taký šialenec v skutočnosti iste nie je. Nechce si pripustiť, že je ochotný platiť tieto odvody jednoducho preto, že zamestnanci vytvárajú pre jeho firmu väčšiu hodnotu, než sú jeho celkové náklady na nich, a to vrátane týchto odvodov. Ak by odvodové bremeno kleslo na nulu, musel by im tieto peniaze vyplatiť vo forme čistej mzdy, inak by o nich prišiel. Vysoké odvody nejdú preto na úkor jeho zisku. Poškodzujú jeho zamestnancov a ešte viac poškodzujú tých, ktorí si vďaka nim prácu nenájdu 4).

Vôbec najväčšou absurditou týchto diskusií bolo puntičkárske rozlišovanie medzi odvodmi zamestnávateľa a odvodmi zamestnanca a vyvodzovanie ďalekosiahlych záverov z tejto údajnej odlišnosti (viď komentár SME). Ako som už uviedol, zamestnávateľa zaujímajú jedine celkové náklady na zamestnanca. Je mu srdečne jedno, či peniaze, ktoré musí vynaložiť budú uvedené v kolónke "odvody zamestnávateľa", "odvody zamestnanca" alebo "čistá mzda". Toto škatuľkovanie je zavádzajúce a bolo vymyslené politikmi výhradne s cieľom zakamuflovať pred zamestnancami skutočnú výšku ich daňového zaťaženia, a to jednak touto umelou komplikovanosťou, jednak tým, že vytvorili fikciu "sociálnych výhod" platených z tzv. "odvodov zamestnávateľa" (t.j. na úkor zamestnávateľa). Je neuveriteľné, že toľko inak pomerne inteligentných ľudí na tento trik naletelo.

Dá sa sympatizovať so živnostníkmi ohľadom toho, že netúžia platiť vyššie dane. Argumenty, ktoré si zvolili sú ale demagogické a v konečnom dôsledku nahrávajú práve tým, ktorí si existenciu ekonomicky samostatných ľudí príliš neželajú. Problém nespočíva v tom, že živnostníci sú nejaká špeciálna skupina, ktorá by mala platiť nižšie dane, ale v tom, že celkové daňové zaťaženie je príliš vysoké. Živnostníci popisujú katastrofické dôsledky vysokých daní ktoré budú platiť, ale rovnaké dôsledky nastávajú už dnes v dôsledku vysokého daňového zaťaženia zamestnancov a týkajú sa omnoho väčšieho počtu ľudí.

Čo sa týka názoru že "sociálne výhody" zvyšujú životnú úroveň ľudí, je mylný. Jediný spôsob ako zvýšiť životnú úroveň je akumulovať kapitál a tým zvýšiť medznú produktivitu práce.

------------------------------
1) Tie by potom mali byť podľa nich kompenzované vyšším zdanením zamestnancov v porovnaní so živnostníkmi.
2) Líšia sa samozrejme v názore na žiadúcosť takejto politiky.
3) Povedzme že štát núti firmu poskytovať zamestnancom rekreáciu v podnikovej chate. To si pochopiteľne vyžaduje náklady, ktoré musí odpracovať zamestnanec. Ak zamestnanec o tento druh rekreácie nemá záujem, potom je v čistej strate a lepšie by na tom bol, ak by dostal peniaze na ruku a rekreoval by sa za ne ako by sám uznal za vhodné. "Sociálna výhoda" mu v skutočnosti uškodila.
4) Zamestnávateľ môže byť reguláciou poškodený tým, že si nemôže najať všetkých pracovníkov, ktorých by chcel a ktorí by za danú mzdu boli ochotní pracovať. Dôsledkom toho je, že výrobné faktory (t.j. práca a kapitál) sa jednak nevyužijú v plnej miere, jednak sa kombinujú menej efektívnym spôsobom než akým by sa kombinovali v podmienkach neregulovaného trhu. Vedie to k nižšej produkcii a k celkovému ochudobneniu spoločnosti.

Geopolitická haluz I - ako môže Mao a Kim poriešiť globálnu ekonomickú krízu

Ako je už dostatočne známe, FED v novembri uvoľnil, to znamená, natlačil 600 miliárd dolárov a prostredníctvom nich sa chystá nakupovať USA dlhopisy.
Udalosť uvedeného rozmeru je už dostatočne veľká na to, aby okrem podráždených reakcií zahraničných držiteľov amerických dolárov, ktorým sa výrazne zriedi reálna hodnota ich dolárovej rezervy, našponovala pozornosť popredných managerov Svetovej banky, alebo nemeckého ministra financií.
Prečo?
Pretože to ohrozuje samotnú podstatu ekonomiky a to možnosť robiť reálnu ekonomickú kalkuláciu v čase.
Preto sa opäť ozývajú hlasy volajúce po zavedení zlatého štandardu.
Zrejme je však, aspoň pre USA neskoro.
Hodnota mesačného štátneho dlhu, ktorý sa neustále generuje, sa nedá splatiť reálnymi úsporami, ale len natlačenými a sfalšovanými peniazmi.
To naštartovalo špirálu hyperinflácie, ktorá sa zrejme objaví v budúcom roku. Dá sa odvrátit len štátnym bankrotom USA, ktorý by však bol politickou samovraždou Obamovej administratívy a argentínskym chaosom v globálnejšom rozsahu.
Pre miliardu Číňanov, ktorý doláre vlastnia asi v najväčšom množstve sa dolár stane bezcenným papierikom, akým v podstate aj bol po strate väzby na zlato. Akurát po páde tejto megapyramídy to bude už jasnejšie. Vráti ich to majetkovo späť do doby pred 50 rokmi, kedy vačšina vlastnila len maoistickú kombinézu, kosák a kladivo, prípadne pridelený kalašnikov.
Čo s takouto frustráciou urobiť?
Stačí sa obrátiť na vodcov susednej spriatelenej KĽDR, ktorí nervózne pozerajú spoza 38. rovnobežky na bohatšieho južného suseda.
Výborná príležitosť ako uvoľniť svojich frustrovaných občanov, pomôcť súdruhom v núdzi a ešte to aj amíkom za tie papieriky spočítať.
Na druhej strane Tichého oceánu zase jedinečná príležitosť ako zbaviť občanov starostí o svoje peniaze, dlhy a toxické investície. Zhoria v požiari vojny na kórejskom polostrove v dostatočnej vzdialenosti od domova, naštartujú vojnové hospodárstvo konfiškáciou zdrojov na voľnom trhu, mimoriadnymi daňami a odvedú pozornosť k vlasteneckým povinnostiam a víťaziacim vodcom národa.

Kolapsy zložitých spoločností. Kritika Tainterovej teórie.

Britský archeológ Tainter vo svojej knihe "Kolapsy zložitých společnosti" navrhuje všeobecnú teóriu kolapsu spoločností, ktorej platnosť demonštruje na mnohých historicky známych kolapsoch, ako sú pád Rímskej ríše, klasickej civilizácie Mayov a pod. Jeho teória tvrdí, že vo svojom vývoji a pod tlakom okolností spoločnosti zvyšujú svoju zložitosť, pričom prínosy *) tejto zložitosti podliehajú zákonu klesajúcich medzných výnosov (ZKMV) **). Každé zvýšenie zložitosti spoločnosti prináša spočiatku veľké prínosy, od istej úrovne zložitosti má ale každé jej ďalšie zvýšenie čoraz menší alebo dokonca záporný prínos. Priemerný prínos na jednotku vstupu klesá, nároky na vstupy rastú a prepínajú možnosti spoločnosti. Za tejto situácie ľubovoľná mimoriadna udalosť kladúca veľké nároky na zdroje (nepriateľský vpád, zmena klímy a pod.) preťažia spoločnosť do tej miery, že skolabuje. Tainter sugestívne popisuje vplyvy ZKMV na zníženú efektivitu fungovanie rôznych aspektov spoločnosti (poľnohospodárstvo, veda, vzdelanie, armáda atď.) a vykresľuje pomerne pesimistické perspektívy z toho plynúce.

Aj keď táto teória dobre popisuje viaceré procesy, ktoré sa v priebehu kolapsu spoločností odohrávajú, má základnú slabinu, kvôli ktorej ju nemožno považovať za dostatočné vysvetlenie kolapsov. ZKMV totiž nie je nejakým neodvratným osudom, visiacim nad každou spoločnosťou ako Damoklov meč. Nižšie ukážeme, ako sa dá s negatívnymi dôsledkami ZKMV pomerne jednoducho vysporiadať. Skutočne presvedčivá teória kolapsu musí objasniť práve dôvody, ktoré danej spoločnosti zabránili, aby sa pred dôsledkami ZKMV ubránila, inými slovami, musí objasniť dôvody neefektívneho fungovania tejto spoločnosti. Po analýze týchto nedostatkov Tainterovej teorie navrhneme princípy našej vlastnej alternatívnej torie kolapsu.

Uveďme najprv dva spôsoby, ktorými sa dajú dôsledky ZKMV neutralizovať. Prvým z nich je akumulácia kapitálu, čo je proces ktorý Tainter diskutuje veľmi nedostatočne. Akumulácia kapitálu zmierňuje neradostné dôsledky ZKMV tým, že umožňuje výrazne zväčšiť množstvo jednotiek vstupu (najmä kapitálu) vynaložených na danú aktivitu, na čo sa dá pozerať tiež ako na zmenu technologických podmienok (výkonnejšie stroje a pod). Aj keď priemerné výnosy klesajú, dostatočne rýchly rast kapitálu umožňuje zvyšovať produkciu primerane ľudským potrebám. Vezmime napr. poľnohospodárstvo, kde ZKMV určite platí, napriek tomu v porovnaní so stredovekom je dnes Európanov viac a sú lepšie živení. Bolo to umožnené obrovskou akumuláciou kapitálu v posledných storočiach, keď mechanizácia a umelé hnojivá nahradili drevené pluhy a zvieraciu silu. S ohľadom na ZKMV muselo samozrejme množstvo kapitálu vzrásť výraznejšie než aký bol nárast celkovej produkcie. Tento príklad tiež ukazuje neopodstatnenosť ďalšej Tainterovej obavy, a to že ZKMV núti spoločnosť na jednotlivú aktivitu vynakladať čoraz väčšie percento svojich celkových zdrojov. V stredoveku pracovalo v poľnohospodárstve možno 80-90% pracovných síl, dnes je to menej ako 5%. Práca bola nahradená kapitálom. Dokonca aj pomerná časť celkového kapitálu investovaná v poľnohospodárstve je dnes istotne menšia než to bolo v stredoveku.

Druhý dôvod, prečo nie je ZKMV takým veľkým problémom ako Tainter predpokladá, je ešte fundamentálnejší a ten prvý je len jeho dôsledkom. Uvážme, ako človek jedná pri uspokojovaní svojich potrieb. Každú jednotku zdrojov, ktoré má k dispozícii, vynaloží na uspokojenie aktuálne najnaliehavejšej potreby (nazvime ju A). Ak sa nárast úžitku pri uspokojovaní tejto potreby pri vynaložení dodatočnej jednotky vstupu zníži pod úroveň, o ktorú by úžitok tohoto človeka vzrástol, ak by túto jednotku vynaložil na uspokojenie inej potreby B, prestane vynakladať zdroje na uspokojovanie potreby A a začne ich vynakladať na uspokojenie B. ZKMV platný pre potrebu A od tohto momentu prestáva byť problémom. Vezmime príklad človeka, ktorý si obstaráva oblečenie. Ako najnaliehavejšie si kúpi napr. nohavice, potom topánky, košeľu, kabát atď. Porovnajme ho s iným človekom, ktorý si po kúpe prvého páru nohavíc kúpi druhý pár nohavíc, potom tretí atď., hoci ostáva bosý a bez košele. Je to veľmi podivné správanie, lebo medzný úžitok napr. z desiateho páru nohavíc (ak ich už má 9) je minimálny v porovnaní s nárastom úžitku, ktorý by dosiahol, keby si konečne kúpil nejaké topánky. Tainterove spoločnosti investujúce do rastu zložitosti napriek klesajúcim výnosom tejto aktivity silne pripomínajú konanie takéhoto podivného človeka. Problémom, ktorý musí teória kolapsu osvetliť je práve dôvod, ktorý vedie spoločnosť k takémuto iracionálnemu konaniu. Až to ju totiž dostane do situácie, že platnosť ZKMV v danej oblasti vedie k veľkému plytvaniu zdrojmi, malému nárastu úžitku a k predpokladom na kolaps. Tainter dáva veľmi nepresvedčivú odpoveď na otázku, prečo sa daná spoločnosť nemôže zastaviť v bode, v ktorom pomer výstup/vstup je optimálny. Udajne je to kvôli tlakom, ktoré na ňu pôsobia a nútia ju k tomu. Ale pokračovanie v neefektívnom konaní nie je určite vhodnou reakciou na pociťované tlaky ***). Vzniká otázka, čo bráni danej spoločnosti nájsť lepšiu reakciu, ak iné spoločnosti, prípadne aj táto konkrétna v minulosti, také reakcie našli. Opäť je to otázka po zdrojoch neefektivity a neschopnosti správne alokovať zdroje.

Pochopenie alokačnej funkcie trhu umožňuje objasniť tieto nedostatky Tainterom zmieňovaných spoločností. Na trhu subjekty motivované snahou o zisk vynakladajú svoje zdroje na aktivity, od ktorých si sľubujú jeho maximalizáciu. Predpokladajme, že v niektorej oblasti ostávajú isté ľudské potreby nedostatočne uspokojené a ľudia sú teda ochotní platiť za ich uspokojenie vysoké ceny. Efektívnym využitím dostupných zdrojov by sa síce dali uspokojiť lepšie, táto možnosť ale zatiaľ nebola objavená a využitá. Podnikatelia lákaní výškou cien sa o takýto objav snažia. Ak to dokážu, presunú do tejto novej oblasti kapitál z tých oblastí, v ktorých je miera zisku menšia a tým lepšie uspokoja potreby spotrebiteľov. Predpokladom tohoto zlepšenia je ale existencia trhu a trhových cien, podľa ktorých sa orientujú. Trh týmto spôsobom vytvára tendenciu presúvať zdroje do oblastí, v ktorých ľudské potreby s ohľadom na dostupné zdroje ešte neboli dostatočne uspokojené a odstraňovať ich z oblastí, kde je ich využitie vzhľadom na ZKMV menej prínosné. Trhová spoločnosť tým získava spätnú väzbu a schopnosť prispôsobenia, akú nemá byrokratický, despotický a socialistický systém, v ktorom trhové ceny neexistujú.

Posledným bodom potrebným na spochybnenie Tainterov teórie je kritika jeho predstavy o raste zložitosti (a tým aj negatívnych dôsledkov s ňou spojených) ako nutného prostriedku zvládanie problémov spoločnosti. Tainter si je síce vedomý, že zložitosť o ktorej hovorí je zložitosťou štátneho aparátu v hierarchických, byrokratických a neliberálnych ríšach, tvrdí však, že podobné trendy platia aj v súkromnom sektore v rámci trhu a že teda sa jedná o všeobecný problém. To však nie je pravda. Trh je síce nepochybne mimoriadne komplexný systém, komplexnejší ako akákoľvek existujúca byrokracia, má ale omnoho menšie náklady na neproduktívne vedľajšie aktivity. Dôvody vysvetlila už klasická ekonómia a najdôslednejšie rakúska ekonomická škola. V rámci trhu jednotlivci koordinujú svoje jednanie sami prostredníctvom cenového systému, odpadajú teda náklady nutné na vydržiavanie plánovacej byrokracie typickej pre orientálne despocie alebo socialistické štáty. Ak jednotlivec nakúpi za trhové ceny vstupy, predá za trhové ceny výstupy a dosiahne pre seba pritom zisk, prospel sebe aj iným. Na to aby to dosiahol, potreboval iba vlastné schopnosti a informáciu, ktorú mu poskytla štruktúra trhových cien. Tie ho informovali ako sa má zapojiť do aktivít spoločnosti tak, aby uspokojením potrieb iných ľudí prospel aj sebe. Nepotreboval byrokrata, ktorý by ho zaradil na "správne" miesto v nejakom centralizovanom spoločenskom súkolí. Problémy so zložitosťou sú tu teda oveľa menšie. Trh sám ich rieši tým, že firmy nezvládajúce vlastnú zložitosť sú penalizované poklesom zisku, resp. stratou, bankrotom a opustením trhu.

Je teda zrejmé, na čom musíme založiť našu teória kolapsu. Trh v daných spoločnostiach bol narušený do tej miery, že stratili schopnosť prispôsobenia. Tainterom zmieňované spoločnosti neboli schopné meniť alokáciu zdrojov podľa meniacich sa podmienok, pokračovali v investíciách do stále rovnakých aktivít a tým sa dostali do situácie, v ktorej sa naplno prejavili dôsledky ZKMV a priviedli ich ku kolapsu. Detailnejšiemu popisu tejto situácie a Tainterovmu popisu kolapsu Rímskej ríše sa budeme venovať v niektorom z ďalších článkov.

---------------------------------
*) Nebudeme tu rozoberať problematickosť definície pojmov súvisiacich s výnosmi spoločnosti ako celku.

**) ZKMV hovorí, že po prekročení istého optimálneho počtu jednotiek vstupu a za konštantných technologických podmienok, každá ďalšia jednotka vstupu prinesie menší dodatočný nárast výstupu než predošlá. Napr. pridanie 13. pracovníka do dielne prinesie menší dodatočný nárast produkcie ako prijatie 12. pracovníka, ak je optimálny počet pracovníkov v dielni 10. (Optimálny počet pracovníkov je ten, pri ktorom je pomer výstup/vstup najvyšší). Ďalší prírastok vstupov zvyšuje absolútnu veľkosť výstupu, ale znižuje priemerný výstup na jednotku vstupu.

***) Teórie vysvetľujúce kolaps neschopnosťou danej spoločnosti prispôsobiť sa zmeneným podmienkam Tainter odmieta argumentom, že spoločnosti často dokážu byť flexibilné a zmeniť sa a že teda táto teória nevysvetľuje, prečo práve skolabovaná spoločnosť prispôsobenie nezvládla. Úplne analogicky sa ale dá kritizovať aj jeho vlastná teória: ak iné spoločnosti dokázali zamedziť negatívnym dôsledkom ZKMV, prečo práve daná skolabovaná to nedokázala? Zjavne teda jeho teória neprináša v snahe o všeobecnosť nijaké zlepšenie. Naša teóriu kolapsu je skromnejšia. Je všeobecná len z toho hľadiska, že popisuje tendencie vyvolávajúce nebezpečenstvo kolapsu a ich zdroj. Ako sa spoločnosť s týmito problémami vysporiada závisí od mnohých faktorov. Sme ako lekár popisujúci, ako pacient ochorie na chrípku a aké sú jej symptómy. Nikto od neho nechce všeobecnú teóriu určujúcu, ktorý pacient prežije a ktorý umrie.