Britský archeológ Tainter vo svojej knihe "Kolapsy zložitých společnosti" navrhuje všeobecnú teóriu kolapsu spoločností, ktorej platnosť demonštruje na mnohých historicky známych kolapsoch, ako sú pád Rímskej ríše, klasickej civilizácie Mayov a pod. Jeho teória tvrdí, že vo svojom vývoji a pod tlakom okolností spoločnosti zvyšujú svoju zložitosť, pričom prínosy *) tejto zložitosti podliehajú zákonu klesajúcich medzných výnosov (ZKMV) **). Každé zvýšenie zložitosti spoločnosti prináša spočiatku veľké prínosy, od istej úrovne zložitosti má ale každé jej ďalšie zvýšenie čoraz menší alebo dokonca záporný prínos. Priemerný prínos na jednotku vstupu klesá, nároky na vstupy rastú a prepínajú možnosti spoločnosti. Za tejto situácie ľubovoľná mimoriadna udalosť kladúca veľké nároky na zdroje (nepriateľský vpád, zmena klímy a pod.) preťažia spoločnosť do tej miery, že skolabuje. Tainter sugestívne popisuje vplyvy ZKMV na zníženú efektivitu fungovanie rôznych aspektov spoločnosti (poľnohospodárstvo, veda, vzdelanie, armáda atď.) a vykresľuje pomerne pesimistické perspektívy z toho plynúce.
Aj keď táto teória dobre popisuje viaceré procesy, ktoré sa v priebehu kolapsu spoločností odohrávajú, má základnú slabinu, kvôli ktorej ju nemožno považovať za dostatočné vysvetlenie kolapsov. ZKMV totiž nie je nejakým neodvratným osudom, visiacim nad každou spoločnosťou ako Damoklov meč. Nižšie ukážeme, ako sa dá s negatívnymi dôsledkami ZKMV pomerne jednoducho vysporiadať. Skutočne presvedčivá teória kolapsu musí objasniť práve dôvody, ktoré danej spoločnosti zabránili, aby sa pred dôsledkami ZKMV ubránila, inými slovami, musí objasniť dôvody neefektívneho fungovania tejto spoločnosti. Po analýze týchto nedostatkov Tainterovej teorie navrhneme princípy našej vlastnej alternatívnej torie kolapsu.
Uveďme najprv dva spôsoby, ktorými sa dajú dôsledky ZKMV neutralizovať. Prvým z nich je akumulácia kapitálu, čo je proces ktorý Tainter diskutuje veľmi nedostatočne. Akumulácia kapitálu zmierňuje neradostné dôsledky ZKMV tým, že umožňuje výrazne zväčšiť množstvo jednotiek vstupu (najmä kapitálu) vynaložených na danú aktivitu, na čo sa dá pozerať tiež ako na zmenu technologických podmienok (výkonnejšie stroje a pod). Aj keď priemerné výnosy klesajú, dostatočne rýchly rast kapitálu umožňuje zvyšovať produkciu primerane ľudským potrebám. Vezmime napr. poľnohospodárstvo, kde ZKMV určite platí, napriek tomu v porovnaní so stredovekom je dnes Európanov viac a sú lepšie živení. Bolo to umožnené obrovskou akumuláciou kapitálu v posledných storočiach, keď mechanizácia a umelé hnojivá nahradili drevené pluhy a zvieraciu silu. S ohľadom na ZKMV muselo samozrejme množstvo kapitálu vzrásť výraznejšie než aký bol nárast celkovej produkcie. Tento príklad tiež ukazuje neopodstatnenosť ďalšej Tainterovej obavy, a to že ZKMV núti spoločnosť na jednotlivú aktivitu vynakladať čoraz väčšie percento svojich celkových zdrojov. V stredoveku pracovalo v poľnohospodárstve možno 80-90% pracovných síl, dnes je to menej ako 5%. Práca bola nahradená kapitálom. Dokonca aj pomerná časť celkového kapitálu investovaná v poľnohospodárstve je dnes istotne menšia než to bolo v stredoveku.
Druhý dôvod, prečo nie je ZKMV takým veľkým problémom ako Tainter predpokladá, je ešte fundamentálnejší a ten prvý je len jeho dôsledkom. Uvážme, ako človek jedná pri uspokojovaní svojich potrieb. Každú jednotku zdrojov, ktoré má k dispozícii, vynaloží na uspokojenie aktuálne najnaliehavejšej potreby (nazvime ju A). Ak sa nárast úžitku pri uspokojovaní tejto potreby pri vynaložení dodatočnej jednotky vstupu zníži pod úroveň, o ktorú by úžitok tohoto človeka vzrástol, ak by túto jednotku vynaložil na uspokojenie inej potreby B, prestane vynakladať zdroje na uspokojovanie potreby A a začne ich vynakladať na uspokojenie B. ZKMV platný pre potrebu A od tohto momentu prestáva byť problémom. Vezmime príklad človeka, ktorý si obstaráva oblečenie. Ako najnaliehavejšie si kúpi napr. nohavice, potom topánky, košeľu, kabát atď. Porovnajme ho s iným človekom, ktorý si po kúpe prvého páru nohavíc kúpi druhý pár nohavíc, potom tretí atď., hoci ostáva bosý a bez košele. Je to veľmi podivné správanie, lebo medzný úžitok napr. z desiateho páru nohavíc (ak ich už má 9) je minimálny v porovnaní s nárastom úžitku, ktorý by dosiahol, keby si konečne kúpil nejaké topánky. Tainterove spoločnosti investujúce do rastu zložitosti napriek klesajúcim výnosom tejto aktivity silne pripomínajú konanie takéhoto podivného človeka. Problémom, ktorý musí teória kolapsu osvetliť je práve dôvod, ktorý vedie spoločnosť k takémuto iracionálnemu konaniu. Až to ju totiž dostane do situácie, že platnosť ZKMV v danej oblasti vedie k veľkému plytvaniu zdrojmi, malému nárastu úžitku a k predpokladom na kolaps. Tainter dáva veľmi nepresvedčivú odpoveď na otázku, prečo sa daná spoločnosť nemôže zastaviť v bode, v ktorom pomer výstup/vstup je optimálny. Udajne je to kvôli tlakom, ktoré na ňu pôsobia a nútia ju k tomu. Ale pokračovanie v neefektívnom konaní nie je určite vhodnou reakciou na pociťované tlaky ***). Vzniká otázka, čo bráni danej spoločnosti nájsť lepšiu reakciu, ak iné spoločnosti, prípadne aj táto konkrétna v minulosti, také reakcie našli. Opäť je to otázka po zdrojoch neefektivity a neschopnosti správne alokovať zdroje.
Pochopenie alokačnej funkcie trhu umožňuje objasniť tieto nedostatky Tainterom zmieňovaných spoločností. Na trhu subjekty motivované snahou o zisk vynakladajú svoje zdroje na aktivity, od ktorých si sľubujú jeho maximalizáciu. Predpokladajme, že v niektorej oblasti ostávajú isté ľudské potreby nedostatočne uspokojené a ľudia sú teda ochotní platiť za ich uspokojenie vysoké ceny. Efektívnym využitím dostupných zdrojov by sa síce dali uspokojiť lepšie, táto možnosť ale zatiaľ nebola objavená a využitá. Podnikatelia lákaní výškou cien sa o takýto objav snažia. Ak to dokážu, presunú do tejto novej oblasti kapitál z tých oblastí, v ktorých je miera zisku menšia a tým lepšie uspokoja potreby spotrebiteľov. Predpokladom tohoto zlepšenia je ale existencia trhu a trhových cien, podľa ktorých sa orientujú. Trh týmto spôsobom vytvára tendenciu presúvať zdroje do oblastí, v ktorých ľudské potreby s ohľadom na dostupné zdroje ešte neboli dostatočne uspokojené a odstraňovať ich z oblastí, kde je ich využitie vzhľadom na ZKMV menej prínosné. Trhová spoločnosť tým získava spätnú väzbu a schopnosť prispôsobenia, akú nemá byrokratický, despotický a socialistický systém, v ktorom trhové ceny neexistujú.
Posledným bodom potrebným na spochybnenie Tainterov teórie je kritika jeho predstavy o raste zložitosti (a tým aj negatívnych dôsledkov s ňou spojených) ako nutného prostriedku zvládanie problémov spoločnosti. Tainter si je síce vedomý, že zložitosť o ktorej hovorí je zložitosťou štátneho aparátu v hierarchických, byrokratických a neliberálnych ríšach, tvrdí však, že podobné trendy platia aj v súkromnom sektore v rámci trhu a že teda sa jedná o všeobecný problém. To však nie je pravda. Trh je síce nepochybne mimoriadne komplexný systém, komplexnejší ako akákoľvek existujúca byrokracia, má ale omnoho menšie náklady na neproduktívne vedľajšie aktivity. Dôvody vysvetlila už klasická ekonómia a najdôslednejšie rakúska ekonomická škola. V rámci trhu jednotlivci koordinujú svoje jednanie sami prostredníctvom cenového systému, odpadajú teda náklady nutné na vydržiavanie plánovacej byrokracie typickej pre orientálne despocie alebo socialistické štáty. Ak jednotlivec nakúpi za trhové ceny vstupy, predá za trhové ceny výstupy a dosiahne pre seba pritom zisk, prospel sebe aj iným. Na to aby to dosiahol, potreboval iba vlastné schopnosti a informáciu, ktorú mu poskytla štruktúra trhových cien. Tie ho informovali ako sa má zapojiť do aktivít spoločnosti tak, aby uspokojením potrieb iných ľudí prospel aj sebe. Nepotreboval byrokrata, ktorý by ho zaradil na "správne" miesto v nejakom centralizovanom spoločenskom súkolí. Problémy so zložitosťou sú tu teda oveľa menšie. Trh sám ich rieši tým, že firmy nezvládajúce vlastnú zložitosť sú penalizované poklesom zisku, resp. stratou, bankrotom a opustením trhu.
Je teda zrejmé, na čom musíme založiť našu teória kolapsu. Trh v daných spoločnostiach bol narušený do tej miery, že stratili schopnosť prispôsobenia. Tainterom zmieňované spoločnosti neboli schopné meniť alokáciu zdrojov podľa meniacich sa podmienok, pokračovali v investíciách do stále rovnakých aktivít a tým sa dostali do situácie, v ktorej sa naplno prejavili dôsledky ZKMV a priviedli ich ku kolapsu. Detailnejšiemu popisu tejto situácie a Tainterovmu popisu kolapsu Rímskej ríše sa budeme venovať v niektorom z ďalších článkov.
---------------------------------
*) Nebudeme tu rozoberať problematickosť definície pojmov súvisiacich s výnosmi spoločnosti ako celku.
**) ZKMV hovorí, že po prekročení istého optimálneho počtu jednotiek vstupu a za konštantných technologických podmienok, každá ďalšia jednotka vstupu prinesie menší dodatočný nárast výstupu než predošlá. Napr. pridanie 13. pracovníka do dielne prinesie menší dodatočný nárast produkcie ako prijatie 12. pracovníka, ak je optimálny počet pracovníkov v dielni 10. (Optimálny počet pracovníkov je ten, pri ktorom je pomer výstup/vstup najvyšší). Ďalší prírastok vstupov zvyšuje absolútnu veľkosť výstupu, ale znižuje priemerný výstup na jednotku vstupu.
***) Teórie vysvetľujúce kolaps neschopnosťou danej spoločnosti prispôsobiť sa zmeneným podmienkam Tainter odmieta argumentom, že spoločnosti často dokážu byť flexibilné a zmeniť sa a že teda táto teória nevysvetľuje, prečo práve skolabovaná spoločnosť prispôsobenie nezvládla. Úplne analogicky sa ale dá kritizovať aj jeho vlastná teória: ak iné spoločnosti dokázali zamedziť negatívnym dôsledkom ZKMV, prečo práve daná skolabovaná to nedokázala? Zjavne teda jeho teória neprináša v snahe o všeobecnosť nijaké zlepšenie. Naša teóriu kolapsu je skromnejšia. Je všeobecná len z toho hľadiska, že popisuje tendencie vyvolávajúce nebezpečenstvo kolapsu a ich zdroj. Ako sa spoločnosť s týmito problémami vysporiada závisí od mnohých faktorov. Sme ako lekár popisujúci, ako pacient ochorie na chrípku a aké sú jej symptómy. Nikto od neho nechce všeobecnú teóriu určujúcu, ktorý pacient prežije a ktorý umrie.
Aj keď táto teória dobre popisuje viaceré procesy, ktoré sa v priebehu kolapsu spoločností odohrávajú, má základnú slabinu, kvôli ktorej ju nemožno považovať za dostatočné vysvetlenie kolapsov. ZKMV totiž nie je nejakým neodvratným osudom, visiacim nad každou spoločnosťou ako Damoklov meč. Nižšie ukážeme, ako sa dá s negatívnymi dôsledkami ZKMV pomerne jednoducho vysporiadať. Skutočne presvedčivá teória kolapsu musí objasniť práve dôvody, ktoré danej spoločnosti zabránili, aby sa pred dôsledkami ZKMV ubránila, inými slovami, musí objasniť dôvody neefektívneho fungovania tejto spoločnosti. Po analýze týchto nedostatkov Tainterovej teorie navrhneme princípy našej vlastnej alternatívnej torie kolapsu.
Uveďme najprv dva spôsoby, ktorými sa dajú dôsledky ZKMV neutralizovať. Prvým z nich je akumulácia kapitálu, čo je proces ktorý Tainter diskutuje veľmi nedostatočne. Akumulácia kapitálu zmierňuje neradostné dôsledky ZKMV tým, že umožňuje výrazne zväčšiť množstvo jednotiek vstupu (najmä kapitálu) vynaložených na danú aktivitu, na čo sa dá pozerať tiež ako na zmenu technologických podmienok (výkonnejšie stroje a pod). Aj keď priemerné výnosy klesajú, dostatočne rýchly rast kapitálu umožňuje zvyšovať produkciu primerane ľudským potrebám. Vezmime napr. poľnohospodárstvo, kde ZKMV určite platí, napriek tomu v porovnaní so stredovekom je dnes Európanov viac a sú lepšie živení. Bolo to umožnené obrovskou akumuláciou kapitálu v posledných storočiach, keď mechanizácia a umelé hnojivá nahradili drevené pluhy a zvieraciu silu. S ohľadom na ZKMV muselo samozrejme množstvo kapitálu vzrásť výraznejšie než aký bol nárast celkovej produkcie. Tento príklad tiež ukazuje neopodstatnenosť ďalšej Tainterovej obavy, a to že ZKMV núti spoločnosť na jednotlivú aktivitu vynakladať čoraz väčšie percento svojich celkových zdrojov. V stredoveku pracovalo v poľnohospodárstve možno 80-90% pracovných síl, dnes je to menej ako 5%. Práca bola nahradená kapitálom. Dokonca aj pomerná časť celkového kapitálu investovaná v poľnohospodárstve je dnes istotne menšia než to bolo v stredoveku.
Druhý dôvod, prečo nie je ZKMV takým veľkým problémom ako Tainter predpokladá, je ešte fundamentálnejší a ten prvý je len jeho dôsledkom. Uvážme, ako človek jedná pri uspokojovaní svojich potrieb. Každú jednotku zdrojov, ktoré má k dispozícii, vynaloží na uspokojenie aktuálne najnaliehavejšej potreby (nazvime ju A). Ak sa nárast úžitku pri uspokojovaní tejto potreby pri vynaložení dodatočnej jednotky vstupu zníži pod úroveň, o ktorú by úžitok tohoto človeka vzrástol, ak by túto jednotku vynaložil na uspokojenie inej potreby B, prestane vynakladať zdroje na uspokojovanie potreby A a začne ich vynakladať na uspokojenie B. ZKMV platný pre potrebu A od tohto momentu prestáva byť problémom. Vezmime príklad človeka, ktorý si obstaráva oblečenie. Ako najnaliehavejšie si kúpi napr. nohavice, potom topánky, košeľu, kabát atď. Porovnajme ho s iným človekom, ktorý si po kúpe prvého páru nohavíc kúpi druhý pár nohavíc, potom tretí atď., hoci ostáva bosý a bez košele. Je to veľmi podivné správanie, lebo medzný úžitok napr. z desiateho páru nohavíc (ak ich už má 9) je minimálny v porovnaní s nárastom úžitku, ktorý by dosiahol, keby si konečne kúpil nejaké topánky. Tainterove spoločnosti investujúce do rastu zložitosti napriek klesajúcim výnosom tejto aktivity silne pripomínajú konanie takéhoto podivného človeka. Problémom, ktorý musí teória kolapsu osvetliť je práve dôvod, ktorý vedie spoločnosť k takémuto iracionálnemu konaniu. Až to ju totiž dostane do situácie, že platnosť ZKMV v danej oblasti vedie k veľkému plytvaniu zdrojmi, malému nárastu úžitku a k predpokladom na kolaps. Tainter dáva veľmi nepresvedčivú odpoveď na otázku, prečo sa daná spoločnosť nemôže zastaviť v bode, v ktorom pomer výstup/vstup je optimálny. Udajne je to kvôli tlakom, ktoré na ňu pôsobia a nútia ju k tomu. Ale pokračovanie v neefektívnom konaní nie je určite vhodnou reakciou na pociťované tlaky ***). Vzniká otázka, čo bráni danej spoločnosti nájsť lepšiu reakciu, ak iné spoločnosti, prípadne aj táto konkrétna v minulosti, také reakcie našli. Opäť je to otázka po zdrojoch neefektivity a neschopnosti správne alokovať zdroje.
Pochopenie alokačnej funkcie trhu umožňuje objasniť tieto nedostatky Tainterom zmieňovaných spoločností. Na trhu subjekty motivované snahou o zisk vynakladajú svoje zdroje na aktivity, od ktorých si sľubujú jeho maximalizáciu. Predpokladajme, že v niektorej oblasti ostávajú isté ľudské potreby nedostatočne uspokojené a ľudia sú teda ochotní platiť za ich uspokojenie vysoké ceny. Efektívnym využitím dostupných zdrojov by sa síce dali uspokojiť lepšie, táto možnosť ale zatiaľ nebola objavená a využitá. Podnikatelia lákaní výškou cien sa o takýto objav snažia. Ak to dokážu, presunú do tejto novej oblasti kapitál z tých oblastí, v ktorých je miera zisku menšia a tým lepšie uspokoja potreby spotrebiteľov. Predpokladom tohoto zlepšenia je ale existencia trhu a trhových cien, podľa ktorých sa orientujú. Trh týmto spôsobom vytvára tendenciu presúvať zdroje do oblastí, v ktorých ľudské potreby s ohľadom na dostupné zdroje ešte neboli dostatočne uspokojené a odstraňovať ich z oblastí, kde je ich využitie vzhľadom na ZKMV menej prínosné. Trhová spoločnosť tým získava spätnú väzbu a schopnosť prispôsobenia, akú nemá byrokratický, despotický a socialistický systém, v ktorom trhové ceny neexistujú.
Posledným bodom potrebným na spochybnenie Tainterov teórie je kritika jeho predstavy o raste zložitosti (a tým aj negatívnych dôsledkov s ňou spojených) ako nutného prostriedku zvládanie problémov spoločnosti. Tainter si je síce vedomý, že zložitosť o ktorej hovorí je zložitosťou štátneho aparátu v hierarchických, byrokratických a neliberálnych ríšach, tvrdí však, že podobné trendy platia aj v súkromnom sektore v rámci trhu a že teda sa jedná o všeobecný problém. To však nie je pravda. Trh je síce nepochybne mimoriadne komplexný systém, komplexnejší ako akákoľvek existujúca byrokracia, má ale omnoho menšie náklady na neproduktívne vedľajšie aktivity. Dôvody vysvetlila už klasická ekonómia a najdôslednejšie rakúska ekonomická škola. V rámci trhu jednotlivci koordinujú svoje jednanie sami prostredníctvom cenového systému, odpadajú teda náklady nutné na vydržiavanie plánovacej byrokracie typickej pre orientálne despocie alebo socialistické štáty. Ak jednotlivec nakúpi za trhové ceny vstupy, predá za trhové ceny výstupy a dosiahne pre seba pritom zisk, prospel sebe aj iným. Na to aby to dosiahol, potreboval iba vlastné schopnosti a informáciu, ktorú mu poskytla štruktúra trhových cien. Tie ho informovali ako sa má zapojiť do aktivít spoločnosti tak, aby uspokojením potrieb iných ľudí prospel aj sebe. Nepotreboval byrokrata, ktorý by ho zaradil na "správne" miesto v nejakom centralizovanom spoločenskom súkolí. Problémy so zložitosťou sú tu teda oveľa menšie. Trh sám ich rieši tým, že firmy nezvládajúce vlastnú zložitosť sú penalizované poklesom zisku, resp. stratou, bankrotom a opustením trhu.
Je teda zrejmé, na čom musíme založiť našu teória kolapsu. Trh v daných spoločnostiach bol narušený do tej miery, že stratili schopnosť prispôsobenia. Tainterom zmieňované spoločnosti neboli schopné meniť alokáciu zdrojov podľa meniacich sa podmienok, pokračovali v investíciách do stále rovnakých aktivít a tým sa dostali do situácie, v ktorej sa naplno prejavili dôsledky ZKMV a priviedli ich ku kolapsu. Detailnejšiemu popisu tejto situácie a Tainterovmu popisu kolapsu Rímskej ríše sa budeme venovať v niektorom z ďalších článkov.
---------------------------------
*) Nebudeme tu rozoberať problematickosť definície pojmov súvisiacich s výnosmi spoločnosti ako celku.
**) ZKMV hovorí, že po prekročení istého optimálneho počtu jednotiek vstupu a za konštantných technologických podmienok, každá ďalšia jednotka vstupu prinesie menší dodatočný nárast výstupu než predošlá. Napr. pridanie 13. pracovníka do dielne prinesie menší dodatočný nárast produkcie ako prijatie 12. pracovníka, ak je optimálny počet pracovníkov v dielni 10. (Optimálny počet pracovníkov je ten, pri ktorom je pomer výstup/vstup najvyšší). Ďalší prírastok vstupov zvyšuje absolútnu veľkosť výstupu, ale znižuje priemerný výstup na jednotku vstupu.
***) Teórie vysvetľujúce kolaps neschopnosťou danej spoločnosti prispôsobiť sa zmeneným podmienkam Tainter odmieta argumentom, že spoločnosti často dokážu byť flexibilné a zmeniť sa a že teda táto teória nevysvetľuje, prečo práve skolabovaná spoločnosť prispôsobenie nezvládla. Úplne analogicky sa ale dá kritizovať aj jeho vlastná teória: ak iné spoločnosti dokázali zamedziť negatívnym dôsledkom ZKMV, prečo práve daná skolabovaná to nedokázala? Zjavne teda jeho teória neprináša v snahe o všeobecnosť nijaké zlepšenie. Naša teóriu kolapsu je skromnejšia. Je všeobecná len z toho hľadiska, že popisuje tendencie vyvolávajúce nebezpečenstvo kolapsu a ich zdroj. Ako sa spoločnosť s týmito problémami vysporiada závisí od mnohých faktorov. Sme ako lekár popisujúci, ako pacient ochorie na chrípku a aké sú jej symptómy. Nikto od neho nechce všeobecnú teóriu určujúcu, ktorý pacient prežije a ktorý umrie.
