Hranica medzi trhom a štátom

Prívrženci anarchokapitalistickej spoločnosti (ankap) požadujú zrušenie štátu a jeho úplné
nahradenie dobrovoľnou, t.j. trhovou spoluprácou. Štátom pritom rozumejú inštitúciu nárokujúcu si
legálny monopol na vykonávanie násilia na danom území. Toto násilie zahŕňa o.i. právo vyberať
dane (t.j. vyvlastňovať) a tiež právo byť konečným rozhodcom všetkých sporov.
Prívrženci ankapu spochybňujú tieto nároky štátu v prvom rade z etického hľadiska. Argumentujú
amorálnosťou každej inicializácie násilia, t.j. porušenia práva na život či majetok ľudí, ktorí sa sami
žiadnej inicializácie násilia nedopustili. Takejto inicializácie sa štát dopúšťa napr. výberom daní
pod hrozbou trestu od “svojich” občanov. Ďalší argument v prospech ankapu je ekonomický.
Anarchokapitalisti chápu poskytovanie bezpečnosti ako každú inú službu a keďže štát má na jej
poskytovanie monopol, argumentujú neefektívnosťou monopolu a požadujú, aby bezpečnosť
poskytovali konkurujúce si bezpečnostné agentúry fungujúce na trhových princípoch. Cieľom
tohoto článku je vysvetliť, v čom spočíva principiálny rozdiel medzi bezpečnostnými službami a
všetkými ostatnými službami a prečo sa tento argument anarchokapitalistov na trh bezpečnostných
služieb nedá použiť.
Paradox trhu obranných služieb
Anarchokapitalisti vychádzajú z princípu trhovej výmeny, ktorá vedie ľudí s odlišnými záujmami k
tomu, aby vo vlastnom záujme spolupracovali. Pekár pečie chlieb pre svojich zákazníkov nie preto,
že by mu záležalo na ich blahu, ale preto, že sleduje svoje vlastné záujmy (zárobok) a najlepší
spôsob ako ich uspokojiť je slúžiť záujmom iných. Anarchokapitalisti optimisticky predpokladajú,
že takýto model obojstranne výhodnej spolupráce sa dá použiť na akékoľvek medziľudské vzťahy.
Práve tu sa ale skrýva podstatný problém. Predpokladom trhovej výmeny je obojstranná
dobrovoľnosť, teda neprítomnosť násilného donútenia. Ak by pekár mohol od zákazníkov vymáhať
peniaze násilím, nemusel by im piecť chlieb. Aby mohli byť všetky medziľudské vzťahy založené
na trhu, musia mať ľudia zaistenú dostatočnú úroveň bezpečnosti. Pri “nakupovaní” bezpečnosti
samotnej ale táto podmienka nie je splnená. Ak niekto nakupuje bezpečnosť, tak zjavne preto, lebo
sa bezpečne necíti. Potom je ale jasné, že aspoň niektoré transakcie v reálnom svete budú netrhové.
Predstavme si spoločnosť bez mocenského monopolu. Aby nakupovanie bezpečnosti malo vôbec
zmysel, musí byť nakupovaná od niekoho, kto na danom území disponuje významnou vynucujúcou
mocou. Nemá zmysel nechávať sa chrániť niekým slabým. Transakcia sa teda uskutočňuje medzi
niekým veľmi mocným (predajcom bezpečnosti) a medzi niekým, kto sa necíti bezpečne, potrebuje
ochranu a je preto relatívne slabý (zákazník). Už v tomto štádiu to príliš nevyzerá na rovnoprávny
vzťah. Každý kto má moc niekoho chrániť má zároveň moc mu diktovať. Paradoxom
bezpečnostných služieb je fakt, že ten, kto je schopný ich predávať ich vôbec predávať nemusí,
pretože svoj príjem si od zákazníka dokáže vynútiť aj násilím, bez poskytnutia protihodnoty,
prípadne za nižšiu protihodnotu než akú by inkasoval na voľnom trhu. Veľmi pravdepodobne
vzniknú netrhové, násilné vzťahy medzi predajcom a zákazníkom. Napr. keď sa Caesar stal
najsilnejším mužom v Ríme, mohol si založiť prosperujúcu anarchokapitalistickú bezpečnostnú
agentúru a poskytovať služby na trhovom základe. Namiesto toho sa rozhodol stať neobmedzeným
vládcom a svoju moc nanútiť.
Druhým dôsledkom tendencie zákazníka “nakupovať” bezpečnosť od niekoho dostatočne mocného
je silný trend ku koncentrácii na “trhu” bezpečnosti. Zjavne by nemalo veľký zmysel nechať sa
chrániť niekým, povedzme 10. najsilnejším v poradí, keďže ten zákazníka nedokáže ochrániť pred
deviatimi silnejšími. Poskytovateľov bezpečnosti bude preto málo. Budú sa neustále dostávať do
konfliktov, a to tým viac, čim viac sa budú odchyľovať od trhového správania. Násilné správanie
im navyše prináša benefity, ktoré ďalej zvyšujú ich motiváciu správať sa násilne. Môžu
zákazníkom poskytovať horšie služby a zdroje investovať do posilnenia vlastnej moci.
Pravdepodobným dôsledkom tejto situácie bude víťazstvo jedného poskytovateľa nad všetkými
ostatnými a ich zničenie, skombinované s nastolením netrhových vzťahov voči “zákazníkom”.
Vznikne monopol moci, štát.
Ekonomické statky vs. násilná moc
Dva základné typy vzťahov medzi ľuďmi majú odlišné dôsledky na možnosť konkurencie. Prvé
z nich, trhové vzťahy, sú obojstranne dobrovoľné a vzájomne výhodné. Každý môže takýto vzťah
slobodne ukončiť, čo vedie druhú stranu k snahe o skvalitnenie služieb, aby si ho získala alebo
udržala. Tam, kde vládnu trhové vzťahy platia všetky poučky ekonómie o prevahe trhu a
konkurencie nad monopolom. Druhý typ vzťahov je založený na násilí a donútení. Sú to
nerovnoprávne vzťahy násilník – obeť. Nárast úžitku dosahuje len násilník, úžitok obete sa
zmenšuje a keby mala možnosť, tak sa do takéhoto “vzťahu” nezapojí. Obeť tiež nemá možnosť
beztrestne si vybrať iného násilníka. Pri nakupovaní bezpečnosti trhové vzťahy prakticky
neexistujú a preto ani nie je dôvod očakávať, že tu bude prebiehať nejaký konkurenčný proces,
ktorý by zákazníkom prinášal lepšie služby. Tvrdenie o prevahe konkurencie nad monopolom za
týchto okolností nemá význam. Namiesto konkurencie tu vzniká násilná moc.
Zákazník nie je voči držiteľom moci v trhovom vzťahu bez ohľadu na to, či existuje len jeden
(monopolný) držiteľ moci alebo ich je viac a navzájom si konkurujú. Druhému prípadu
zodpovedajú podmienky anarchií a občianskych vojen známe z histórie. Obvykle tam existuje
viacero tlúp vymáhajúcich výpalné, ktoré človeku neochotnému platiť hrozia násilím, ničia mu
majetok alebo ho pre výstrahu ostatným rovno zavraždia. Samozrejme netolerujú ani prechod
“zákazníka” k inej tlupe. Takáto situácia sa nijako sa nepodobá nakupovaniu od konkurujúcich si
predajcov na bežnom trhu. Konkurencia v násilí vedie jedine k vojne, ktorá sa spravidla skončí
víťazstvom jednej strany a zničením ostatných, preto sú anarchie obvykle len dočasné. Víťaz sa
snaží nastoliť také podmienky, aby nabudúce hrozbu konkurencie násilne potlačil už v zárodku.
Zaujímavou vlastnosťou násilnej moci je to, že sa nedá zo sveta odstrániť. Ak by jej začalo ubúdať,
vznikne mocenské vákuum, ktoré zvyšuje motiváciu a potenciálne zisky a znižuje náklady pre tých,
ktorí by radi využili násilie na jej získanie. Násilná moc sa preto objaví vždy znovu.
Duchovný otec ankapu Rothbard sa priblížil pochopeniu principiálneho rozdielu medzi
ekonomickými statkami a násilím vo svojej teórii monopolu, v ktorej pod monopolom rozumel len
korporáciu so štátnym privilégiom a odmietol predstavu niečoho takého ako monopol na voľnom
trhu. Z toho zákonite plynie, že jediný skutočný monopol je len násilná moc samotná. Monopol
dajme tomu v oblasti výroby a dodávok elektriny je len delegovaním tejto násilnej moci na
konkrétnu firmu a konkrétny statok (štát potrestá každého, kto sa pokúsi vyrábať elektrinu bez jeho
dovolenia). Na voľnom trhu pojem “elektrárenský monopol” nedáva zmysel. Z toho musí aj pre
ortodoxného anarchokapitalistu vyplývať, že oblasť násilia a poskytovania bezpečnosti je niečo
úplne odlišné od dodávok elektriny a ostatných ekonomických statkov.

Leviatan a limitovaná sloboda
Stojí za pozornosť, že naše chápanie konkurencie sme si osvojili v podmienkach existencie
násilného monopolu. Bežný nákup statkov na území kontrolovanom štátom je dobrovoľný.
Obchodník nepoužíva gorily, ktoré by nám hrozili násilím ak prejdeme ku konkurencii. Ak by sa o
to pokúsil, zasiahne proti nemu štát, ktorého mocenskej prevahe sa obchodník nedokáže ubrániť.
Obchodík preto na použitie násilia za bežných okolností ani nepomyslí. Mocenský monopol štátu
zabezpečuje ľuďom bezpečnosť a umožňuje dobrovoľnosť a konkurenciu aspoň v istom rozsahu.
(Pôsobenie štátu je ale dvojznačné. Na jednej strane garantuje istú mieru bezpečnosti a umožňuje
fungovanie trhu. Na druhej strane zo svojej pozície násilného monopolu tieto pravidlá sám
porušuje.)

Bezpečnostné agentúry v ankape
Anarchokapitalisti si trh v oblasti bezpečnostných služieb predstavujú tak, že agentúry poskytujúce
bezpečnosť jednajú so zákazníkmi rovnako ako firmy v podmienkach štátu, teda na základe
dobrovoľnosti a svoje služby im nevnucujú. Predpokladajú, že “dobré” agentúry sú dostatočne silné
na to, aby porazili “zlých” násilníkov. Agentúry ale nemajú dôvod jednať so zákazníkmi trhovo. Už
nie sú v pozícii firmy, ktorá podlieha zákonom štátu a jeho mocenskej prevahe. Agentúry teraz
disponujú donucovacou mocou a je len na nich ako ju použijú. Zo skúsenosti vieme, že aj tí “dobrí”
obrancovia sa nechajú mocou skorumpovať. Z hľadiska teórie hier sa jedná o väzňovu dilemu, v
ktorej kombinácia pokušenia a hrozieb zo strany iných zlomí prevažnú väčšinu ľudí. Agentúra s
najväčšou mocou zrejme porazí ostatné a stane sa v zmysle definície štátom.
Nepochopenie problému násilia zo strany anarchokapitalistov vidno z ich tvrdenia, že bezpečnostné
agentúry by poskytovali bezpečnosť efektívnejšie ako to robí štát. Ak by to bola pravda, nie je
žiadny dôvod, prečo by nejaká súkromná agentúra nemohla už teraz poskytovať klientom ochranu
pred štátom (napr. pred výbercami daní). Nič také sa zjavne nedeje. Tvrdenie, že je to kvôli
monopolu štátu je absurdné. Jediný spôsob ako môže štát svoj monopol obhájiť je použiť proti nej
násilie, ale pôvodné tvrdenie bolo, že súkromná agentúra je vo vykonávaní násilia efektívnejšia.
Agentúra si preto nemusí pýtať dovolenie od štátu, môže si ho sama vybojovať. Súkromný pekár by
sa mohol oprávnene sťažovať, že existencia štátneho monopolu na pečenie chleba mu znemožňuje
dokázať prevahu súkromného pekárstva nad štátnym monopolom. To platí preto, lebo kvality tohto
pekára nemajú spočívať v jeho schopnosti postrieľať všetkých policajtov, ktorí by mu bránili
prevádzkovať jeho pekáreň, ale v pečení chleba. Jeho pekárske schopnosti nie sú spochybnené tým,
že musel kapitulovať pred štátnou mocou. Analogická sťažnosť bezpečnostnej agentúry ale nedáva
zmysel. Anarchokapitalisti si nechcú pripusť, že štát je v násilí naozaj efektívnejší ako trh. Logika
násilia sa neriadi trhovými princípmi.
Zhrnutie
Zákonitým dôsledkom existencie násilných vzťahov a ich odlišnosti od dobrovoľných vzťahov je
vznik násilného monopolu, štátu. Moci, násilia a teda ani štátu sa nemôžeme zbaviť, môžeme ich
nanajvýš obmedziť a čiastočne kontrolovať. Je možné sa snažiť, aby bola moc štátu zameraná čo
najviac na potláčanie zločinu a čo najmenej na jeho páchanie a na sabotovanie dobrovoľných
vzťahov medzi ľuďmi.
Rozlíšenie násilnej moci a trhových služieb sa dá prirodzene zladiť s predstavami klasických
liberálov 19. storočia o štáte ako “nočnom strážnikovi”, ktorý by prevádzkoval len políciu, armádu
a súdnictvo, zatiaľ čo všetky ostatné oblasti života ľudí by boli ponechané trhu. Takéto rozlíšenie
podporuje zmysluplnosť predstavy liberálneho minarchistického štátu.

Peter Weisenpacher

MONARCHIA A ANARCHOKAPITALISTI

Anarchokapitalisti často vyzdvihujú prednosti monarchie v porovnaní s demokraciou. Zdrojom týchto názorov je zrejme Hans Herman Hoppe. Nakoľko ich cieľom nie je ani tak propagovať monarchiu ako skôr haniť demokraciu a o nastolenie monarchie sa žiadny anarchokapitalista nesnaží, zdalo by sa zbytočné rozoberať jej fungovanie. Myslím si ale, že je to dobrá príležitosť ukázať k akým pomýleným dôsledkom vedie snaha aplikovať praxeologickú metódu spôsobom, akým to robí Hoppe a iní anarchokapitalisti, a toto poznanie môže byť užitočné aj pri diskusii o dôležitejších témach.

Hoppe pod monarchiou chápe politický systém, v ktorom je produkt štátneho vykorisťovania v súkromnom vlastníctve jediného človeka, monarchu. Ten má preto motiváciu narábať s ním zodpovedne a snažiť sa o zväčšenie hodnoty tohto kapitálu, na rozdiel od demokracie, kde správca krajiny ako aj ovládaní majú tendencie ku krátkodobému uvažovaniu, kradnutiu a spotrebe kapitálu, keďže nie sú jeho vlastníkmi. Týmto spôsobom Hoppe vysvetľuje rozličné dekadentné trendy vyskytujúce sa v demokraciách.

Prikročím teraz ku kritike tejto teórie.

Chýbajúca vládnuca trieda

Vládnúca trieda pochopiteľne nechýba v realite, tam sa vždy nejaká nájde. Chýba v Hoppeho teórii. Tá monarchiu definuje ako vládu jedného človeka, je ale evidentné, že jeden človek môže ťažko vládnuť miliónom iných ľudí. Už len z tohto pohľadu je táto teória len veľmi málo realistická. Aby si monarcha moc udržal, musí ho podporovať “vládnuca trieda”, ktorú typicky môže tvoriť cca 10% obyvateľstva. V prípade reálnych monarchií ňou bola buď šľachta, štátna byrokracia alebo držitelia iných privilégií. Kľúčový problém, ktorému sa Hoppe ignorovaním jej existencie vyhol, je otázka, prečo by títo ľudia mali podporovať monarchu. Odpoveď je pritom hlavným argumentom proti jeho teórii. Vládnuca trieda podporuje monarchiu, lebo tým získava netrhové privilégiá, ktoré by v slobodnej spoločnosti nemala, napr. monopol na vlastníctvo pôdy, iné monopolné výsady, právo využívať nútenú prácu alebo tolerovanú možnosť úradníkov nakradnúť si vo funkcii. To vyvracia predstavu, že politická moc v monarchii má motiváciu dlhodobo akumulovať kapitál. Jediný vlastník krajiny a držiteľ moci zároveň by mohol mať takúto motiváciu, ale nemá ju vládnúca trieda ako celok, pretože tá sa podieľa na vláde krajiny, ktorú nevlastní. Jej motivácie sú rovnaké ako motivácie politikov v demokracii, ktorým Hoppe prisudzuje jej dekadenciu. Panovník nemá moc vládnúcu triedu skrotiť, lebo bez jej podpory by prestal byť panovníkom. A kým demokracia môže aspoň v princípe obmedziť rozsah štátu a privilégiá, v monarchii to možné nie je, lebo privilégiá sú základom, na ktorom stojí.

Hoppeho text môže vzbudiť dojem, že v monarchii sú vzťahy ľudí viac-menej dobrovoľné a trhové, akurát monarcha si občas vyberie nejakú primerane nízku daň. Existencia vládnúcej triedy ale vedie k tomu, že tu musia existovať vo veľkej miere nedobrovoľné a netrhové vzťahy.

Panovník ako rakúsky homo economicus

Hoppe je predstaviteľom rakúskej školy, ktorá odmieta koncept “homo economicus”. Je preto paradoxné, že jeho panovník je typický homo economicus, racionálne maximalizujúci hodnotu svojho kapitálu a to dokonca s takmer nulovou časovou preferenciou (vďaka dedičnosti svojho úradu). Prirodzene sa núka otázka, prečo by sa mal monarcha takto správať. Koncept kapitálu a jeho maximalizácie je dosť zložitý a dodnes ho väčšina ľudí nechápe, nie je preto dôvod očakávať, že bude bežnou mentálnou výbavou každého monarchu. Normálny podnikateľ, ktorý svoj zisk musí dosahovať dlhodobo, kreatívne, v podmienkach konkurencie a “po dobrom” sa ho naučí chápať intuitívne, ale u monarchu, ktorý potrebné zdroje dosiahne okamžite násilím na to nie je dôvod. Monarcha môže namiesto kapitálu maximalizovať svoj pocit dôležitosti, opojenie mocou, jej symboly (napr. nádherné paláce), pôžitky, počet sťatých hláv alebo vojenskú slávu. Ľudia ťažiaci z vykorisťovania majú malý sklon investovať, nanajvýš ak rozširujú svoje vykorisťovateľské aktivity a preferujú skôr nákladnú spotrebu. Okrem monarchov to vidno na príklade otrokárov na juhu USA. Osobitou kapitolou je nemožnosť ekonomickej kalkulácie v zjavne netrhových podmienkach. O tomto probléme monarchie Hoppe takmer nič nehovorí, hoci v prípade demokracie naň poukazuje.

Problém s definíciou monarchie

Hoci je monarchia v zmysle Hoppeho definície neuskutočniteľná, jednotlivé reálne historické monarchie sa od tejto definície odlišujú v rôzne veľkej miere. Hoppe demonštruje údajné prínosy monarchie na príklade európskych monarchií 18. a 19. storočia, čo je absurdné, keďže práve tieto monarchie sa od jeho definície líšia najviac. Napríklad Británia už v 18. storočí rozhodne nebola pod vládou jedného človeka, bola to skôr parlamentná oligarchia. Výnosy z daní tiež neboli súkromným majetkom kráľa, ale štátnymi zdrojmi takmer v dnešnom zmysle, vo využití ktorých mal parlament čoraz silnejšie slovo. Podobné trendy prebiehali oneskorene aj v ostatných európskych monarchiách. Pozitíva, ktoré Hoppe spája s monarchiami, sa navyše prejavovali aj v nemnohých vtedajších republikách, najmä v USA. Keby bola Hoppeho teória správna, najviac pozitív monarchie by sa prejavilo v orientálnych despotických ríšach, napr. Osmanskej, Mughalskej, Ruskej alebo Čínskej, kde mal panovník takmer božské postavenie a ktoré sa preto blížia Hoppeho definícii. Menej pozitív by sa našlo v európskych kontinentálnych monarchiách a najhoršie by na tom bola Británia, Holandsko a USA. V skutočnosti to ale bolo presne naopak. V dnešnej dobe Hoppeho definícii najlepšie zodpovedá Severná Kórea, ktorej vládcovia sú absolútni a dediční. Po očakávaných pozitívach tam však niet ani stopy.

Podľa Hoppeho metodológie negatíva reálnych monarchií nemusia byť dôsledkom monarchie ako takej, ale iných náhodných faktorov a podobne tak pozitíva reálnych demokracií. Za inak rovnakých podmienok preto bude fungovať lepšie monarchia ako demokracia. Korelácia síce nemusí znamenať kauzalitu, ale argument o vládnucej triede ukazuje, že netrhové a neslobodné fungovanie je základom monarchie tým viac, čím viac sa blíži Hoppeho definícii.

Pozitíva monarchie ?

Ak je moja kritika správna a civilizačný pokrok európskych monarchií 18. a 19. storočia nie je dôsledkom monarchistického princípu, treba vysvetliť, vďaka čomu nastal (Hoppe by mal naproti tomu vysvetliť, prečo nenastal počas niekoľko tisícročných dejín monarchií oveľa skôr).

Typickým javom vtedajšej Európy je na jednej strane mocenská rovnováha medzi viacerými mocnosťami v oblasti medzinárodnej politiky, na druhej strane mocenská rovnováha medzi vplyvnými skupinami obyvateľstva v rámci tých najvyspelejších krajín. Monarcha nebol v pozícii, že by si mohol robiť čo chcel, vždy musel rešpektovať písané aj nepísané povinnosti voči vlastným poddaným, ako aj nepísané pravidlá zaužívané medzi jednotlivými krajinami navzájom. Ak by príliš zneužíval moc, znemožnil by sa, stratil by lojalitu poddaných, uľahčil by inváziu nepriateľom a ochudobnil a oslabil svoju krajinu. Krajiny kde bola moc panovníka limitovaná (napr. parlamentom), vďaka slobode a prosperite mocensky silneli a nútili tým ostatné absolutistické monarchie postupne robiť reformy v “liberálnom” duchu. Pokrok teda nebol dosiahnutý vďaka monarchistickému princípu a snahe monarchu maximalizovať svoj kapitál, ale práve vďaka popretiu tohoto princípu, vďaka obmedzeniu panovníkovej moci vonkajšími aj vnútornými silami. Nie je to nakoniec nič prekvapivé. Pokrok si vyžaduje skrotiť moc a jediný známy spôsob ako to aspoň čiastočne urobiť je obmedzenie a deľba moci. Tento princíp sa presadil najprv sám a náhodne, neskôr, keď si ľudia uvedomili jeho platnosť, bol presadzovaný často aj zámerne. Vo vnútornej politike to bolo napr. v ústave USA, v medzinárodných vzťahoch bola rovnováha moci vytvorená na Viedenskom kongrese v r. 1815. Prirodzene, anarchokapitalisti, ktorí si myslia, že moc môžu zo sveta úplne odstrániť, o potrebe obmedzenia a deľby moci príliš neuvažujú.

Ak existuje nejaká výhoda týchto politických režimov oproti demokracii, spočíva v možnosti deľby moci medzi panovníka a ”tých druhých”. V demokracii skutočná deľba moci neexistuje, lebo všetko moc sa odvodzuje z jedného zdroja, z ”ľudu”.

Zavádzajúce vyhodnotenie miery prerozdeľovania

Medzi libertariánmi je zvykom vyjadrovať mieru neslobody percentom štátneho prerozdeľovania na HDP. Ak teda takéto kritérium uplatní Hoppe na monarchie a dostane hodnotu pod 8 %, vzbudí pochopiteľne veľké nadšenie pre monarchiou medzi libertariánskymi zamestnancami, ktorí platia dane a odvody demokratickému štátu vo výške okolo 60%. Problém však je v tom, že týchto 8% štátneho prerozdeľovania nezohľadňuje celkovú mieru vykorisťovania, pretože v monarchii väčšina vykorisťovania v prospech vládnucej triedy nespadá do kolónky “štátny rozpočet”, ale je súkromným príjmom privilegovaných. Hoppe neberie do úvahy nútené práce niekoľko dní v týždni bez nároku na mzdu (a nemožnosť zmeniť “zamestnávateľa”), colnú ochranu pred lacnejším zahraničným obilím, povinnosť používať na mletie múky výhradne pánov predražený mlyn a mnohé ďalšie podobné metódy ako zdierať ľudí. Výpovedná hodnota oných 8% je preto nulová.

Bieda Hoppeho metódy a negatíva demokracie

Hlavným nedostatkom Hoppeho metódy je snaha použiť praxeológiu na analýzu komplexných javov. Mises používal praxeológiu na určenie závislosti nejakého javu od jednej premennej za predpokladu, že ostatné faktory sa nemenia (napr. menšia úroda zemiakov za inak rovnakých okolností vedie k rastu ich ceny). Nikdy sa ale nesnažil predpovedať nejaké dlhodobé trendy, napr. dlhodobý trend vývoja ceny zemiakov. Dôvod je jasný. Existujú rôzne trendy ovplyvňujúce jeden jav a pôsobiace opačným smerom. Napr. vo fyzike vieme povedať, ktorá z dvoch protichodných síl prevládne a aký bude výsledný pohyb telesa, pretože tieto sily vieme kvantifikovať a vieme, ktorá bude väčšia. Praxeológia sa ale kvantifikácii vyhýba a preto nie je obvykle možné povedať, ktorý z protichodných trendov prevládne. Množstvo rozličných trendov v takom komplexnom systéme akým je ľudská spoločnosť je pritom extrémne veľké.

Hoppe postupuje tak, že si vyberie určitý negatívny trend demokracie, prisúdi mu všeobecnú platnosť praxeologického zákona, nezohľadní možnosť protichodných trendov a na tomto základe dochádza k ďalekosiahlym a nepodloženým hodnoteniam. Zidealizované monarchie potom porovnáva s prehnane negatívne opísanými demokraciami. Svoju metódu nazýva praxeológia, ale výstižnejší názov by bol skôr “cherry picking”. Jeho postrehy sú pritom často správne a negatívne trendy demokracie o ktorých hovorí naozaj existujú. Nie je to ale žiadny vedecký zákon. Napríklad existuje trend súčasných demokracií vytvárať dlhy, nikto ale nedokázal, že je to nemenný zákon pred ktorým niet úniku. Niektoré demokracie svoju zadlženosť dokázali znížiť, dočasne dokonca aj Slovensko.

Pripomeňme ešte, že apriórna teória sa faktami nedá ani potvrdiť, ani vyvrátiť, preto Hoppem uvádzané fakty nič nedokazujú, nanajvýš ilustrujú.

Humanizácia vojny

Hoppeho postup, keď najprv urobí dobrý postreh a potom ho preženie až do absurdity, sa dá pekne ilustrovať na jeho tvrdeniach o vojnychtivej povahe demokracií v porovnaní s racionálnym prístupom monarchu k vojne. Je pravda, že masy v demokracii občas podľahnú iracionálnej vojnychtivosti, to sa ale deje aj pri iných formách vlády a nie je nijaká charakteristické vlastnosť demokracií. Pozrime sa na fakty. V demokratickej západnej Európe za posledných 70 rokov nedošlo k žiadnej vojne. V údajne mierovom 19. stor. bolo trvanie mieru nielenže kratšie (1815-1854 a potom zas 1871-1914), ale tento mier vládol len medzi veľmocami, a k iným ozbrojeným konfliktom dochádzalo aj počas neho (napr. intervencia francúzskeho monarchu proti Španielsku). V obzvlášť monarchistickom období 1519-1659 sa bojovalo takmer nepretržite 150 rokov.

Čo sa týka krutosti vojny, Hoppe čiastočne správne tvrdí, že vojny v demokracii sú viac ideologické, ale nesprávne z toho vyvodzuje, že demokracie budú celkove krutejšie. Najkrutejšie vojny ale viedli síce ideologické, ale nedemokratické krajiny a hnutia. Ideologický fanatizmus existuje aj bez demokracie. Napr. 2. svetovú vojnu začali dva totalitné štáty, Nemecko a ZSSR. Žiadny demokratický štát podobne krutú vojnu nikdy nezačal.

Krutosti vojen monarchií sú slabo zdokumentované, keďže kronikárov obvykle obyčajný ľud nezaujímal. Je ale známe, že napr. v extrémnom prípade Tridsaťročnej vojny (1618-1648) zahynula až tretina obyvateľstva Nemecka (v 2. svetovej vojne žiadna krajina také veľké straty neutrpela). Ľudí zabíjali napr. drancujúci žoldnieri z vlastnej iniciatívy, buď pre zábavu alebo, sami často na pokraji smrti hladom, kvôli lupu, vôbec sa pritom nestarajúc o znižovanie panovníkovho kapitálu, ani o to, že Hoppeho apriórna teória dokázala neexistenciu takéhoto jednania. Teória ale neuvažovala o tom, žeby panovník potreboval žoldnierov, veď predsa vládne sám. Niekedy armády vydrancovali nepriateľské územie, ktoré nemohli natrvalo obsadiť (napr. Švédi Bavorsko). Hoppe nespomína možnosť, že by monarcha mohol mať záujem zničiť kapitál nepriateľa, hoci je to úplne racionálne jednanie. A napokon armády drancovali aj “vlastné” územia (toľko k 8% daňového zaťaženia).

V 18. storočí sa situácia zlepšila, napriek tomu napr. v Sedemročnej vojne (1756-1763) stratilo Prusko, krajina s menším počtom obyvateľov ako Slovensko, 270 tisíc civilistov. Hoppeho tvrdenie že v monarchii “vojna je záležitosťou iba bojujúcich armád” príliš nevysvetľuje, ako k týmto javom mohlo dôjsť. Mimochodom, z anarchokapitalistického hľadiska musí byť dosť paradoxné zistiť, že nástup absolutizmu viedol k menšiemu násiliu. Absolutizmus vedie k posilneniu monopolu štátu na násilnú moc, na rozdiel od feudálneho usporiadania, v ktorom túto moc majú aj aristokrati. Nemal by monopol fungovať horšie?

Niekoľko detailov a trocha intelektuálnej nepoctivosti

Hoppe pri svojej snahe poukázať na negatíva demokracie vyslovuje tvrdenia, ktoré sú často fakticky nepravdivé alebo nezmyselné a ktoré vzbudzujú dôvodnú pochybnosť o tom, či mu ide o hľadanie pravdy a nie skôr o manipuláciu. Niekoľko príkladov:

“Prvá svetová vojna začala ako bežný teritoriálny konflikt, no postupne sa zmenila na vojnu ideológií. Najväčšiu zásluhu na tom mala expanzívna demokratická doktrína, ktorá bola personifikovaná v osobe amerického prezidenta Woodrowa Wilsona…Vďaka tejto zmene charakteru konfliktu vojna zakrátko degenerovala do totálnej vojny”

Toto tvrdenie je nepravdivé, nakoľko 1. svetová vojna bola totálna už od počiatku, pred vstupom USA do vojny, čo sa dá ľahko ilustrovať napr. počtom obetí bojov.

“Čo by sa stalo, ak by USA nasledovali prísne neintervencionistickú politiku a nevstúpili by do prvej svetovej vojny? Pravdepodobne by vojna skončila niekedy v roku 1916 alebo 1917 kompromisným mierom bez následného politického diktátu.”

USA uzavretiu kompromisného mieru nebránili a do vojny vstúpili až v r. 1917, takže v r. 1916 bojujúce štáty mohli onen mier pokojne uzavrieť. Prečo to nespravili? Možno preto, že táto ich údajná snaha existuje len v Hoppeho fantázii.

“…Rakúsko-Uhorsko a Rusko by zostali tradičnými monarchiami, namiesto aby sa rozpadli na demokratické republiky s krátkou životnosťou.”

Cár ale abdikoval ešte predtým, než USA vstúpili do vojny.

“..dlhy monarchov po ukončení vojnového konfliktu a počas obdobia mieru klesali (čiže boli splácané)”

Prinajmenšom zavádzajúce, ak nie rovno nepravdivé tvrdenie. Napr. španielski Habsburgovci počas spomenutého obdobia 1519-1659 zbankrotovali niekoľkokrát. Nie je jasné, čo sa myslí pod pojmom “obdobie mieru”, keď sa bojovalo takmer nepretržite 150 rokov. Dlhy francúzskej monarchie od 18. stor. takisto rástli a neboli korektne splatené. Ich výška prispela k revolúcii, ktorá ich čiastočne uhradila skonfiškovaným cirkevným majetkom a čiastočne inflačne rozpustila. Inú formu “splácania”, prerazenie mincí spomína sám Hoppe (a rozpor so svojim tvrdením zrejme nevidí).

Záver

Hoppeho cieľom je pravdepodobne vyzdvihovaním monarchie zvýrazniť negatíva demokracie a tak podporiť víziu anarchokapitalistickej spoločnosti. Jeho metodológia je pritom nesprávna a jeho model fungovania monarchie je chybný a neúplný. Fakty ktoré uvádza sú často jednoducho vymyslené, kým fakty do jeho teórie nepasujúce ignoruje. Monarchia ako taká nemá nad demokraciou nijakú podstatnú výhodu. Skutočne funkčným princípom ako vylepšiť fungovanie štátu (vrátane monarchie) je deľba a obmedzenie moci.

Peter Weisenpacher

O prapodivnom mýte rastu cien a úspešnom rozvoji ekonomiky.

Pred nedávnym časom som náhodou našiel otvorené hospodárske noviny, kdesi pohodené v kuchynke v práci a pozastavil sa nad dvoma článkami.

Prvý vyzdvihoval počin šéfa ECB, ktorý vytiahol do boja so smrtiacou defláciou a úradnickym zásahom znížil kľúčovú úrokovú mieru, aby tak poskytol, podľa komentára v článku, novú vlnu úverov a vyvolal tlak na zvyšovanie cien, teda infláciu. To malo ochrániť EU a možno aj svet "od pádu do smrtiacej deflačnej špirály", teda poklesu cien tovaru a služieb, ktorá podľa všeobecne rozšírenej viery absolventov ekonomickej univerzity ohrozuje ekonomiku, znižuje výrobu, berie ľudom prácu a vôbec, je záhubou, ktorej sa vyrovná snáď len Ebola.

Na druhej strane novín sa riadením osudu (o zámere editora by som pochyboval, vzhľadom na prvý článok), polohou aj obsahom ocitol iný článok, tentokrát zo skutočnej ekonomiky.
Predstavoval popredné firmy z oblasti elektroniky (Samsung, Sony) a IT (Google), ktoré uvádzali nové, lacnejšie modely mobilných zariadení a notebookov na trh.
A čuduj sa svete ekonomických odborníkov, tešili sa veľkému záujmu, od prvého dňa, rovnako ako aj drahšie novinky. Ľudia rozhodnutí ich vlastniť, neodložili ich nákup na neskoršie časy, aby sa nestalo, že ich vykúpia alebo z iných len im známych dôvodov. A firmy sa nerozhodli zastaviť výrobu lacnejších výrobkov, ktoré by ich mali štandardne zruinovať.

Po pár dňoch som správu o zásahu ECB spolu s rovnako nekompetentným komentárom a poverami z hrozby poklesu cien a z toho vyplývajúcej ekonomiky počul aj v hlavnej spravodajskej relácii verejnoprávnej televízie "podopretý vyjadrením odborníka", analytika z banky.

O tomto nezmyselnom strašiaku deflácie už bolo popísaných dosť kompetentných a odborne vysvetľujúcich článkov, ktoré nechcem nahrádzať.

Len prosím cteného náhodného čitateľa o zamyslenie sa nad týmito otázkami.

Je pokles cien pre mňa a dalších spotrebiteľov niečím zlým?

Určite nie. Môžem si dovoliť kúpiť viac vecí, ktorých spotrebu by som pred zlacnením odkladal.
Pokles cien je vo všeobecnosti sprevádzaný veľkým záujmom kupujúcej verejnosti, už aj preto, že zlacneného tovaru je limitovaný počet.
Všetci máme v blahej pamäti útoky más kúpychtivej verejnosti na obchodné reťazce, ktoré neuvážene navrhli zlacňovaciu kampaň na vybraný tovar.
Tu je však inak nastavený pokles cien a väčšinou jednorázový.

Trvalejší pokles cien je v trhovej ekonomike zvyčajne prejavom produktivity. Podnikateľ je schopný vďaka nejakej konkurenčnej (inovatívnejší výrobok, optimalizovanejší výrobný proces) výhode vyrábať lacnejšie, alebo je prejavom nezáujmu spotrebiteľa, do ktorého priania sa podnikateľ svojou aktivitou netrafil.
Obe veci sú však prospešné, prvá vytvára väčšie bohatstvo spoločnosti, druhá odstraňuje zle alokované zdroje.

Zopakujem, ako spotrebiteľ si pri poklese cien môžem dovoliť viac.
Naopak, pri raste cien, musím svoju spotrebu škrtiť, pretože budem mať väčšie výdavky na základné veci, energie, potraviny, réžiu a teda aj na splácanie ďalších úverov, ktoré by mohli podľa centrálnych plánovačov rozbehnúť spotrebu spoločnosti. A to isté sa týka aj podnikateľov a ich motivácie zvyšovať platy, či zamestnanosť ak im porastú náklady na vstupoch.

A čo sľubované lacnejšie úvery?

Koľko úverov, pri zachovaní si schopnosti splácať svoje záväzky a raste cien, je schopný bežný spotrebiteľ, či podnikateľ nabrať?
Žiadna rozumná obchodná spoločnosť, či jednotlivec sa nemôže zadlžovať nad pomery a do nekonečna (rozumej v dlhom časovom rámci.)
Teda ako sa zachovám ja, keď mi ECB (nepriamo) začne zvyšovať ceny energií, potravín a iných vecí?

Nekúpim si nový mobilný telefón, ktorý som plánoval, deťom XBox, ktorý už rok chcú, ani novú smart TV, veď ten starý Samsung ešte vydrží, pretože musím platiť drahšie stravné deťom v škole, väčšie náklady na bývanie, cestovanie, zdravotnú starostlivosť, servis áut a mať rezervu na splácanie hypotéky, ktorú som si bral na základe istej kalkulácie príjmov a výdajov. Keďže výdaje vďaka rastúcim cenám stúpli a splátky neklesli, moj rodinný rozpočet je viac napätý. A to si ešte musím nechať rezervu na dodatočné zdaňovanie "lepšie" zarábajúcej strednej triedy na "sociálne projekty" (rozumej štátom podporované plytvanie a alokáciu peňazí politicky spriazneným subjektom), keď ako zamestnanec nemám žiadne možnosti, ako svoj príjem legálne optimalizovať. O to druhé sa samozrejme ako správny občan ani nepokúšam.

Zastavme sa na chvíľu pri pochybnom argumente obhajcov inflácie. Pri trvalom poklese cien (čo je veľmi umelý predpoklad , pretože nepočíta s limitovanosťou výroby ako aj schopnosťou podnikateľov inovovať, uvádzať iné, aj drahšie produkty na trh) sa podnikateľom neoplatí vyrábať, pretože im údajne budú klesať zisky, keďže dnes nakúpia drahšie vstupy a zajtra predajú za lacnejšie finálny výrobok.
Tento predpoklad, okrem v zátvorke uvedenej poznámky obsahuje aj množstvo ďalších závažných nepresností.
Predpokladá, že podnikateľ na rozdiel od spotrebiteľa, si nie je vedomý skutočnosti deflačného poklesu cien a nepočíta s nimi v podnikateľskom pláne.
Logiku takéhoto predpokladu zoberme aj naopak. Prečo by mal spotrebiteľ nakupovať v budúcnosti, keď bude všetko vďaka inflácii drahšie?

Iste tušíte, že nakupovať aj tak bude, lebo veci spotrebúva. A rovnako to platí aj v opačnom prípade.
Všetci ITčkári nakupovali PC 386, 486 aj za cenu toho, že každý polrok v budúcnosti ich očakávali lepšie PC za menej peňazí.
A to isté sa týka aj automobilov, notebookov, smartfónov. Stali sa dostupnejšie širšej verejnosti aj vďaka poklesu ich cien a firmy, ktoré ich vyrábajú, stále výrazne profitujú. A nielen to. Stali sa platformou pre ďalší business a rozvoj ekonomiky, napr. hry a aplikácie pre smartfóny. Viď predaj spoločnosti, ktorá vytvorila hru Minecraft za 2 miliardy dolárov.

Toľko proklamované lacnejšie úvery teda poskytujú skutočnú výhodu len úzkej skupine ľudí, tkzv. politikov, ktorý vďaka tomu môžu vykrývať svoje sľuby, keď ich nedodržané záväzky našimi utiahnutými opaskami a infláciou pokryje ECB, alebo FED.

MÝTUS NEDOSTATOČNEJ SPOTREBY

Teória nedostatočnej spotreby (TNS) je jedným z mnohých pokusov o vysvetlenie vzniku hospodárskych kríz. Donedávna sa mi zdalo, že jej nezmyselnosť musí byť jasná každému a je zbytočné zaoberať sa ňou. V poslednej dobe som si ale všimol, že TNS nielenže zastávajú aj niektorí oficiálni ekonómovia, ale že si ju obľúbilo veľa ľudí, ktorí ju používajú v diskusiách na kritiku trhu a kapitalizmu. Vyzerá to, že medzi tými kritikmi trhu, ktorí sa neuspokoja len s ventilovaním emócii a snažia sa aj o racionálne argumenty sa TNS stáva takmer hlavným prúdom. Ešte povážlivejšie je, že TNS dokáže zapôsobiť aj na inteligentných ľudí, ktorí sa ale ekonómii bližšie nevenujú, sami si tento problém kvôli dostatku iných starostí dostatočne nepremysleli a sú náchylní nechať sa oblafnúť zdanlivo logickým vysvetlením TNS. A to už je dosť silný dôvod pozrieť sa na TNS bližšie.

TNS má mnohé verzie a podverzie [1-5], ktorých presnú formuláciu je veľmi ťažko nájsť, v jadre ale tvrdí približne toto. Od cca. 80tych rokov, keď sa na scéne zjavili "neoliberáli" Reagan a Thatcherová, dochádza v dôsledku fungovania "neregulovaného voľného trhu" k neustálemu rastu nerovnosti v príjmoch a bohatstve medzi najbohatším percentom populácie a zvyškom spoločnosti (zástancovia TNS poeticky hovoria o "roztváraní sa príjmových nožníc"). Stredná vrstva je údajne týmto procesom natoľko ochudobnená, že klesá jej kúpna sila a menej nakupuje. Firmy, ktorých výrobky nejdú na odbyt, sa tým dostávajú sa do problémov, ich zisky klesajú a musia prepúšťať. Tým sa celý proces ešte viac urýchľuje a ekonomika upadá, takže hrozí totálna katastrofa, bieda a strata sociálnych istôt. Rastúca kúpna sila superboháčov to nezachráni, pretože ich spotreba je vraj nedostatočná (už si nemajú čo kúpiť, lebo všetko už majú) [6]. Predzvesťou katastrofy je súčasná hospodárska kríza. Ako vidno, TNS šikovne kombinuje marxistický prístup, podľa ktorého kapitalizmus smeruje sám k svojej vlastnej skaze, s keynesiánskym pohľadom, podľa ktorého je koreňom problému nedostatočný dopyt. Obhajcovia TNS majú v úmysle riešiť tento problém prerozdelením bohatstva, ktoré by zväčšilo kúpnu silu zbedačenej západnej strednej vrstvy a vytvorilo tým potrebný stimul pre ekonomický rast.

Cenové prispôsobenie

Pri svojej snahe dokázať že kapitalizmus nefunguje neberie TNS do úvahy prispôsobovací mechanizmus trhu.

Dajme tomu, že príjmová nerovnosť skutočne narastá. TNS mlčky predpokladá, že podnikatelia bezmyšlienkovite chrlia zo svojich tovární kvantá výrobkov, pričom si vôbec nevšimli klesajúci dopyt zo strany chudobnejúcich zákazníkov [7] a potom sa divia, že ich výrobky sú nepredajné. TNS neráta s možnosťou, že by si podnikatelia mohli spraviť napr. prieskum trhu a svoje podnikateľské plány prispôsobiť meniacim sa podmienkam. Ak o raste príjmových rozdielov vedia ľavicoví intelektuáli, rovnako dobre môžu o tom vedieť aj podnikatelia. Napr. automobilový výrobca môže v reakcii na to znížiť výrobu modelov strednej triedy, dopyt po ktorých klesol, zvýšiť výrobu lacnejších modelov pre zbedačenú bývalú strednú vrstvu a súčasne zvýšiť aj výrobu luxusných pozlátených limuzín s vodotryskom pre superboháčov. To je samozrejme len extrémny príklad. V skutočnosti si môžu vďaka rastu produktivity automobilového priemyslu aj nízkopríjmové skupiny spotrebiteľov dovoliť kvalitnejšie autá vo väčšom počte ako v minulosti. Každopádne je ale jasné, že automobilový priemysel ako celok sa nemá prečo dostať do problémov kvôli rastu príjmovej nerovnosti. Každé odvetvie ekonomiky sa musí neustále prispôsobovať meniacim sa podmienkam bez toho, aby ekonomika ako celok upadala a rast príjmovej nerovnosti je proste jednou z takých zmenených podmienok.

TNS predpokladá, že ľudia "nemajú peniaze" a nemôžu si výrobky kupovať. Vytvára to dojem, že ceny a množstvá produkovaných výrobkov sú približne stále rovnaké, kým príjmy ľudí klesajú, čo by znamenalo, že medzi platmi a cenami nie je žiadny vzťah. To ale nie je pravda a na voľnom trhu to ani nie je možné. Ak podnikateľ výrobky nedokáže predať za aktuálnu cenu, musí ju znížiť na úroveň prijateľnú pre zákazníkov. Na druhej strane, ak by trvalo klesali mzdy, klesali by aj výrobné náklady, čo by sa premietlo do nižších cien. Ceny a mzdy sa teda musia dostať prinajmenšom v dlhšom časovom horizonte do súladu, t. j. príjmy a kúpna sila zákazníkov sú také, že sa všetky výrobky nakoniec predajú.

Zdôrazňovaním "nedostatku peňazí" TNS stráca zo zreteľa podstatu veci, a tou je, že reálne mzdy nezávisia od množstva peňazí, ale od produktivity ekonomiky, ktorá určuje, aké množstvo tovaru a služieb sa vyprodukuje a spotrebuje [8]. Peniaze slúžia len ako prostriedok výmeny, nemajú ale sami o sebe žiadnu pevnú kúpnu silu, ako si to ľudia často chybne predstavujú. Ak by to tak bolo, čím viac eur/dolárov by ľudia mali, tým viac by si mohli kúpiť. To ale platí iba pre jednotlivca, neplatí to v rámci celej spoločnosti. Ak by všetci ľudia mali viac peňazí a chceli by za ne nakúpiť viac, narazili by na problém stále rovnakého množstva vyrobeného a dostupného tovaru. Nakoniec by kúpili rovnaké množstvo výrobkov ako predtým, len za vyššie ceny. Keby to bolo inak, najbohatšou krajinou sveta by bolo Zimbabwe, kde žijú samí miliardári. Nárast množstva peňazí nie je preto žiadny čarovný prútik, ktorého šibnutím bude na svete odrazu viac áut, bytov, elektroniky, tuniakových konzerv či iného tovaru. Na to je potrebné zvýšiť reálnu produktivitu ekonomiky akumuláciou kapitálu, nie zvyšovať nominálne platy.

Schopnosť trhu prispôsobiť sa je obvykle spochybňovaná s ohľadom na tzv. "rigiditu cien" (vrátane miezd). Podľa tohoto názoru by vyššie popísaný mechanizmus fungoval, ak by sa všetky ceny a mzdy okamžite a dokonale prispôsobovali meniacim sa podmienkam. Keďže ale niektoré z nich sú z rôznych dôvodov rigidné a nemenia sa, trh nefunguje. Táto zaujímavá námietka ale TNS nezachráni, keďže rigidita je rigiditou maximálne v krátkodobom horizonte a TNS sa zaoberá dlhodobým trendom. Asi ťažko by sa dala nájsť cena ktorá sa nezmenila napr. posledných 30 rokov.

Spotreba boháčov

Pozrime sa teraz na údajnú nedostatočnú spotrebu najbohatšieho percenta spoločnosti, ktoré si za svoje rastúce príjmy už ani nemá čo kúpiť, takže nemôže vykompenzovať pokles dopytu schudobnelých más. Neodpustím si pozastavenie sa nad určitou schizofréniou nejedného človeka zastávajúceho TNS, ktorý vytvára krkolomné konštrukcie ohľadom údajne nedostatočnej spotreby boháčov, keď to, čo mu na nich v skutočnosti vadí je práve fakt, že spotrebúvajú omnoho viac než on (lepšie auto, značkové výrobky, väčší dom a pod). Obhajcovia TNS by zrejme boháčov obvinili radšej z nadmernej než z nedostatočnej spotreby, žiaľ, nedostatočná spotreba je nutnou barličkou TNS. Bez nej by museli uznať, že nárast príjmovej nerovnosti nemôže spôsobiť krízu kapitalizmu (v zmysle prepadu HDP), keďže pokles dopytu chudobnejších ľudí by bol vykompenzovaný rastom dopytu zo strany boháčov.

Ironické poznámky a špekulácie o niečích motívoch samozrejme nenahradzujú vecnú argumentáciu, poďme teda k veci.

Superboháč môže so svojimi miliardami urobiť tri veci. Môže ich spotrebovať pre svoje potreby alebo pre potreby iných ľudí, a v tom prípade žiadny problém z hľadiska TNS nie je. Môže ich tiež investovať, teda utratiť ich na nákup investičných statkov (napr. namiesto 25. limuzíny si kúpi sústruh do svojej továrne). Ani z hľadiska ortodoxného keynesiánstva to nielenže nespôsobuje žiadny problém, ale je to dokonca Keynesom odporúčaná stratégia boja proti kríze. Agregátny dopyt v ekonomike (a tým aj zamestnanosť a výška miezd) sa v takomto prípade zachová, len sa mení jeho štruktúra, keď dopyt po statkoch určených na priamu spotrebu (ako sú napr. autá) nahradí dopyt po kapitálových statkoch (ako sú napr. stroje na výrobu áut). Ekonomika by sa vďaka týmto investíciám stala produktívnejšia, čo by v budúcnosti nutne zvýšilo životnú úroveň väčšiny ľudí. Potiaľ musí každý ekonomicky gramotný človek uznať, že činnosť boháča je spoločensky prospešná.

Treťou možnosťou, z hľadiska Keynesa i TNS veľmi škodlivou, je to, že boháč so svojimi peniazmi neurobí nič, t.j. dá ich natrvalo do pančuchy. Odhliadnime teraz od zjavnej absurdity predstavy obrovských, miliardami naplnených pančúch, desaťročia sa nečinne povaľujúcich v domoch boháčov a pozrime sa na dôsledky takejto podivuhodnej situácie. Tieto peniaze efektívne zmiznú z ekonomiky. Pretože sa menej peňazí naháňa za rovnakým množstvom tovaru, ceny klesnú. Takejto postupnej deflácii (ktorá samozrejme v realite vďaka cieľovaniu inflácie centrálnou bankou nenastane) by sa podnikatelia aj spotrebitelia mohli prispôsobiť. Nominálne mzdy by klesali úmerne k poklesu cien, takže reálne mzdy by ostali viacmenej rovnaké. Ak by sa produktivita práce zvyšovala, ako sa to aj bežne deje, rástli by aj reálne mzdy. Zisky boháčov by mohli rásť, ale keďže by aj tak mizli v pančuchách, z celkového objemu vyprodukovaných tovarov a služieb by títo boháči odčerpávali rovnaký podiel ako predtým. Je preto nezmyslené žiadať prerozdelenie bohatstva kvôli TNS, lebo k tomuto prerozdeleniu by dochádzalo automaticky tým, že by rástla kúpna sila peňazí, ktoré by bežní ľudia zarábali.

Tieto argumenty ukazujú, že pokiaľ trh normálne funguje, príjmová nerovnosť a jej postupné zmeny nemôžu spôsobiť žiadne problémy v podobe hospodárskych kríz. Aby kríza mohla nastať, musí byť niečo narušené v samotnom mechanizme trhu, t. j. v systéme cien. A pretože ceny možno najefektívnejšie deformovať prostredníctvom peňažnej politiky, najpravdepodobnejším kandidátom na pôvodcu hospodárskych kríz sa stáva bankový systém a spôsob, akým ho štát reguluje. Nie je ale cieľom tohoto článku rozoberať peňažné teórie hospodárskeho cyklu [9]. Pozrieme sa radšej na niektoré praktické skúsenosti s TNS.

Historické príklady

Historicky najničivejšou je pravdepodobne politika prezidenta Hoovera a amerických priemyselníkov počas hospodárskej krízy v 30tych rokoch. V reakcii na pokles dopytu, cien a hromadenie nepredaných zásob sa domnievali, že problém spočíva v nedostatočnej kúpnej sile spotrebiteľov a snažili sa ju preto zvýšiť snahou o udržanie vysokých miezd, ktoré by robotníkov motivovali k spotrebe. Prirodzený ozdravný trend na trhu by pritom viedol k poklesu miezd a ich prispôsobeniu nižším cenám. Hooverova politika naopak spôsobila predraženie pracovnej sily, krach mnohých podnikov a katastrofálnu nezamestnanosť okolo 25%.

Popri boji s hospodárskymi krízami spôsobujúcom viac škôd ako úžitku je najčastejšou aplikáciou TNS stimulácia ekonomického rastu za "normálnych" podmienok. Zástancovia TNS sa snažia politickými prostriedkami zvýšiť mzdy nad trhovú úroveň, napr. zvyšovaním minimálnej mzdy alebo posilnením privilégií odborov. Tvrdia, že vyššie mzdy zvýšia dopyt a spotrebu, firmy budú mať vyššie zisky, budú viac investovať a vyplácať ešte vyššie mzdy, čím vznikne akýsi samoudržujúci sa ekonomický mechanizmus, perpetuum mobile produkujúce ekonomický rast a rast životnej úrovne. Medzi ekonomických kúzelníkov hlásiacich sa k týmto teóriám sa zaradil aj slovenský minister financií [10].

Pomýlenosť predstavy takéhoto všeobecného zvýšenia životnej úrovne som už vysvetlil. Posilnenie odborov a podobné metódy sú osobité v tom, že nezvyšujú kúpnu silu všetkých, ale iba kúpnu silu odborárov. To môže skončiť len dvomi spôsobmi, pričom ani jeden nie je ten v ktorý zástancovia TNS dúfajú. Ak si odbory vynútia zvýšenie miezd nad trhovú úroveň v ekonomike otvorenej konkurencii, napr. zahraničnej, ich firmy stratia konkurencieschopnosť a odborári sa ocitnú na dlažbe, podobne ako americkí robotníci "chránení" Hooverovou vládou alebo britskí baníci za čias Thatcherovej. To je dôvod, prečo sa odborári radi chránia pred konkurenciou colnými bariérami a prečo je v [4] navrhované zriadenie celosvetových odborov. Perpetuum mobile by ale nefungovalo ani v prípade realizácie týchto avantgardných návrhov. Ak sú odbory chránené pred zahraničnou konkurenciou, rast miezd sa premietne do rastu cien výrobkov. Odborárom vzrastú platy a ich životná úroveň sa krátkodobo zrejme zvýši, ostatní spotrebitelia ale budú musieť kupovať drahšie výrobky a ich životná úroveň tým poklesne. Bohatstvo sa len prerozdelí a všeobecný rast životnej úrovne sa konať nebude. Keďže v takejto ekonomike sa viac oplatí prejedať kapitál a vydierať spotrebiteľov než produkovať pre nich užitočné výrobky, životná úroveň v dlhodobom horizonte zrejme klesne alebo bude stagnovať. Príkladom môže byť predthatcherovská Británia.

Aktuálnu ukážku pomýlenosti TNS poskytuje momentálna európska kríza. Podľa obhajcov TNS by relatívne dobrá ekonomická situácia Nemecka mala byť dôsledkom sily tamojších odborov a ich schopnosti udržať vysoké mzdy a spotrebu. Skutočnosť je ale opačná, reálne mzdy v Nemecku od r. 2000 poklesli [11]. Nemecká skúsenosť tiež názorne ukázala nezmyselnosť snahy udržovať vyššiu spotrebu stanovením minimálnej mzdy [12] (a je preto smutné, že si z toho naša vláda nevzala ponaučenie). Na druhej strany krajiny PIGS a Francúzsko by podľa TNS mali prekvitať, keďže vďaka euru a rôznym transferom príjmy a spotreba ľudí v týchto krajinách pred krízou rástli. V rámci TNS je úplnou záhadou ako vôbec mohla v týchto krajinách nejaká kríza nastať. Stúpenci TNS znalí faktov namiesto priznania chybnosti svojej teórie obviňujú Nemecko [13]. Skutočne, ak by sa všetky krajiny sveta riadili nezmyselnými ekonomickými politikami a každá rozumnejšia alternatíva by sa potlačila, ich nezmyselnosť by aspoň tak nebila do oči.


Záver

Na prvý pohľad je TNS presvedčivá. Počas krízy skutočne klesá dopyt a hromadia sa nepredané zásoby tovaru. Myšlienka, že ak by mali ľudia viac peňazí, zásoby by vykúpili a bolo by po probléme pôsobí na prvý pohľad celkom rozumne. Menej rozumne ale pôsobí po bližšej analýze. TNS si nekladie podstatnú otázku prečo došlo k toľkým chybným podnikateľským rozhodnutiam vedúcim k týmto prebytkom. Chce, úplne zbytočne, riešiť len dôsledok, pričom príčinu (ktorou je údajne nerovnosť) chápe nesprávne.

TNS je zcestná teória pokúšajúca sa zapriahať voz pred koňa. Nezohľadňuje mechanizmus trhu, neberie do úvahy, že každej spotrebe musí predchádzať produkcia, že tá je limitovaná množstvom naakumulovaného kapitálu a že tieto obmedzenia sa nedajú zmeniť snahou o umelé zvýšenie spotreby. Takisto chybne chápe funkciu peňazí, akoby každá peňažná jednotka, napr. euro, bola poukážkou na fixné množstvo tovaru.

Je možné že obľúbenosť TNS je spôsobená aj tým, že recepty ktoré navrhuje sú také príjemné. Stačí viac spotrebovať - komu by sa to nepáčilo ? Každý alkoholik by bol rád, keby si cirhózu pečene mohol vyliečiť zvýšením dennej dávky etanolu, žiaľ, takto veci nefungujú. Snaha použiť TNS na riešenie reálnych ekonomických problémov vedie ku žalostným dôsledkom, presne opačným než aké chcú jej obhajcovia dosiahnuť.

---------------------------------------------
1) http://www.ekonom.sav.sk/uploads/journals/WP20.pdf. Tento článok napr. obsahuje tvrdenie: "Výsledkom je paradoxný jav, že v čase hospodárskej krízy, kým v EÚ nedošlo k tak výraznému prepadu domácej spotreby, spotreba v USA sa zásadným spôsobom zrútila v hodnotách desiatok percent." Zdroj tohto smelého tvrdenia článok neuvádza, čo je u vedeckej publikácie dosť neobvyklé. Môj pokus o overenie viedol k nasledovnému výsledku http://research.stlouisfed.org/fred2/series/PCE
2) http://zivot.azet.sk/clanok/9925/ekonom-peter-stanek-zivot-nad-pomery-sa-uz-skoncil.html
3) http://finweb.hnonline.sk/spravy-zo-sveta-financii-126/kapitalizmus-znici-sam-seba-tvrdi-ekonom-roubini-457948
a
http://finweb.hnonline.sk/komentare-a-analyzy-123/preco-sa-ekonom-roubini-myli-komentar-dna-458117
4) http://www.finmag.cz/cs/finmag/ekonomika/recept-na-nemocny-svet-zridme-globalni-odbory/
5) Prakticky každá diskusia v SME alebo Trende na ekonomickú tému obsahuje príspevky nejakého obhajcu TNS. Rôzni nadšenci tu prichádzajú so skvelými návrhmi typu zvýšenie minimálnej mzdy na 500 EUR a pod. Napr. citát z diskusie k http://blog.etrend.sk/iness/2012/09/13/prerozdelovanim-k-vacsiemu-bohatstvu "Stacilo by, ak by zamestnavatelia boli ochotni viac platit svojim zamestnancom, to by sa odrazilo na zvysenej zamestnanosti, kedze by ludia mali peniaze ”na minanie”, jednoducho by sa pozdvihol sektor sluzieb"
6) Je zvláštne, že zisky firiem klesajú, ale ich majitelia sú stále bohatší. Je to podobné tvrdenie ako Marxova veštba, že rastúca koncentrácia kapitálu, vďaka ktorej sa vyrobí čoraz viac výrobkov, povedie k tomu, že všetci, robotníci aj kapitalisti, na tom budú horšie. Ľudia sa stávajú bohatšími tým, že chudobnejú, a chudobnejšími tým, že bohatnú. Nejeden zenový majster zaplesal by nad takými objavmi. Aby sme ale boli spravodliví, obhajcovia TNS o poklese ziskov firiem často radšej mlčia a obmedzia sa na všeobecné konštatovanie, že pokles spotreby je niečo zlé.
7) Ak náhle zníži spotrebu veľa ľudí, niektorí výrobcovia sa dostanú do problémov. Toto ale nie je problém, ktorý by bolo treba rozoberať v tomto článku. TNS nehovorí o náhlom prepade dopytu (ku ktorému dochádza napr. po prasknutí rôznych bublín), ale o dlhodobom a teda z logiky veci postupnom poklese, trvajúcom desaťročia.
8) http://fivemisons.blogspot.sk/2012/10/mzdy-produktivita-prace.html
9) http://en.wikipedia.org/wiki/Austrian_business_cycle_theory
10) http://www.iness.sk/stranka/8886-Zazrak-minimalnej-mzdy.html
11)http://epp.eurostat.ec.europa.eu/statistics_explained/index.php?title=File:EU-G20_Real_wage_growth_%28%25%29.png&filetimestamp=20121122102618
12)http://www.iness.sk/stranka/8606-Minimalna-mzda--ucinny-nastroj-na-zvysovanie-nezamestnanosti.html. "8 miliónov Nemcov pracuje pod úrovňou francúzskej minimálnej mzdy, čo je takmer pätina tamojšej pracovnej sily"
13) http://ekonomika.etrend.sk/svet/nemecko-kritizuju-ze-blokuje-zotavenie-juznej-europy.html

Prečo fyzici rozumejú krivkám ponuky a dopytu lepšie ako ekonómovia.

Podnetom k napísaniu tohoto článku mi bol iný článok na blogu s názvom "Fanúšik viedenskej školy Martin Mojžiš a jeho lacný populizmus v ekonómii" a následná debata na jednej sociálnej sieti, venovaná kritike článku M.Mojžiša a "nekompetentnému" pohľadu fyzikov na modernú ekonómiu.

Na úvod si dovolím parafrázovať profesora Michio Kaku, teoretického fyzika na City University v New Yorku: "Sme fyzici. Iný ľudia sa nás často pýtajú, čo fyzika ľudom ako oni osobne prináša." Budú mať vďaka fyzike lepšiu televíziu, internet, život?
Odpoveď znie :"Áno".
Fyzika je jednoducho základ pre pochopenie hmoty a energie.
Sme fyzici, vynašli sme laserové lúče, vynašli sme tranzistor, pomohli sme vytvoriť prvý počítač, pomohli sme skonštruovať internet, napísali sme world wide web, pomohli sme vynájsť televíziu, rádio, radar, mikrovlnku, medicínsku techniku magnetickej rezonancie, počítačovej tomografie, rontgen. Boli sme pri zrode takmer všetkého čo dnes nájdete v obývačke moderného človeka. Za všetkým, čo nájdete v modernej nemocnici môžete vystopovať nejakú fyziku. Všetky stroje, ktoré pomáhajú človeku nesú príspevok fyzika."

Autor citovaného blogu zhrnul článok Martina Mojžiša do troch bodov:
1) prínos rakúskej školy je v dôraze na subjektívnu stránku ľudského konania;
2) subjektívny prístup preukazuje obmedzenia štandardných kriviek ponuky a dopytu;
3) subjektívny prístup k otázke pôvodu peňazí dokazuje že akýkoľvek vládny zásah v tejto oblasti povedie ku kríze.
Avšak v ďalšom obsahu a komentári, nikde nepreukázal, že to tak nie je. Namiesto poctivej analýzy argumentov sa venuje vyvracaniu vlastných strawmanov, ním nastrčených vecí.

Bod 1. V prvom odstavci de facto autor blogu dáva za pravdu M.Mojžišovi v bode 1, keď uvádza:"Skutočne, tak ako píše Martin Mojžiš, jedným z dôležitých prínosov a spoločných menovateľov ich prác je dôraz na subjektívnu teóriu hodnoty, podľa ktorej cena toho-ktorého statku závisí od jeho schopnosti uspokojovať subjektívne preferencie spotrebiteľa. To kontrastuje napríklad s pracovnou teóriou hodnoty, ktorá hodnotu statku (ku ktorej by sa trhové ceny mali dlhodobo približovať) vyčísľuje ako množstvo pracovnej sily, potrebnej (priamo alebo nepriamo) na jeho výrobu. Pracovná teória hodnoty hrala dôležitú úlohu v marxizme, ale nachádzame ju už v prácach skorších ekonómov tzv. klasickej ekonómie ako napr. David Ricardo."
Teda namiesto vyvrátenia bodu 1 a domnelého lacného populizmu, sa venuje problematike definície "klasickej" ekonómie, teda vlastnej nastrčenej veci.

K bodu 2 "neštastné krivky dopytu a ponuky", subjektívny prístup preukazuje obmedzenia štandardných kriviek dopytu a ponuky.
Opäť, žiaden proti argument. Len potvrdená pravda, že krivky dopytu a ponuky sú limitovaný myšlienkový konštrukt, teda hrubá aproximácia skúsenosti elementárnej relácie dopytu a ponuky. Krivky, ktoré ekonómovia radi vyšetrujú metódami základnej matematickej analýzy, aby po zderivovaní odhalili, to čo už tak nakresili, že sú v danom intervale rastúce, alebo klesajúce.
Teda slovutnú kvalitatívnu analýzu možnú aj bez matematickej analýzy, ktorú však nikto nespochybňuje a naozaj sa ilustračne vyskytuje aj v literatúre od Rothbarda alebo v knihe p.Šímu: Trh v priestore a čase.
To, čo kritizuje M.Mojžiš je, že matematická analýza, ani samotný konštrukt takýchto kriviek k vysvetleniu, prečo je voda lacná a diamant drahý nič nepridá.

Ako teda vyzerá krivka, ktorá "existuje"? Dobrým a jednoduchým príkladom môže byť krivka deformácie pevného telesa, ktorá poskytne nielen kvalitatívnu ale aj reprodukovateľnú odpoveď (podľa ktorej môžem zostrojiť fungujúci stroj, ktorý vydrží nejaké namáhanie). Presne a vždy viem, kedy sa teleso nachádza v stave pružnej deformácie, alebo plastického tečenia a mám reprodukovateľne verifikovateľnú kvantitatívnu odpoveď pre daný materiál.
Samozrejme je tiež myšlienkovou konštrukciou nakreslenou na papieri a technologických tabuľkách, ale rozdiel a užitočnosť oproti niečomu tak subjektívnemu ako krivka dopytu a ponuky je zrejmá. Viď napríklad.

Bod 3, subjektívny prístup k otázke pôvodu peňazí dokazuje, že akýkoľvek vládny zásah v tejto oblasti povedie ku kríze.
Do tretice, žiaden argument proti tomuto tvrdeniu M. Mojžiša, len nastrčené polemizovanie o pôvode peňazí, ktoré by mali dokazovať historici a antropológovia. Pritom si stačí len jednoducho uvedomiť, že prepoklad o subjektívnom prístupe k otázke pôvodu peňazí sa dá zobrať ako axióm a skúmať dosledky logickej konštrukcie z takýchto axióm v realite. Myslím si, že konštrukcia rakúskej teórie ekonomických cyklov je dostatočným príkladom empirickej platnosti takéto axiómu, teda bodu 3.
Pre porovnanie, Euklidov axióm o tom, že dva body spája priamka, taktiež nemusia najprv potvrdiť antropológovia, alebo sa na ňom zhodnúť historici vedy, stačí, že Euklidovská geometria umožňuje praktické inžinierstvo stavieb, strojov atď.

V diskusii na sociálnej sieti sa spomína aj iný blog o biede slovenskej ekonómie. Tá sa v blogu vykladá ako dôsledok nevzdelanosti ľudí v ekonómii, z ktorého potom pramenia "populistické" články ako spomínaný od fyzika M. Mojžiša. Článok konštatuje:" Podľa jej rakúskeho variantu – na Slovensku najmä hayekovcov – na analýzu stačí prirodzený jazyk. Metódy tvrdých vied na ľudí neplatia, matematika a empíria sú zbytočné." Skutočne hodnotná diskusia o ekonomike sa podľa daného blogu, nemôže viesť v prirodzenom jazyku, ale v matematických modeloch a prístupoch "tvrdých" vied.

Problémom však je, že matematické modely ekonomických teórií majú pramálo spoločné so spomínanou empíriou, neposkytujú žiadne nové kvalitatívne a už vôbec nie kvantitatívne reprodukovateľné výsledky. Viď príklad
Teda "mainstream" ekonómia zatiaľ vykazuje pramálo schopností byť "reálne tvrdou" vedou.
Dôvod, prečo je ekonomiku možné lepšie uchopiť prirodzeným jazykom a dôslednou logickou konštrukciou je fakt, že kategórie ekonomiky definuje človek svojim konaním. Človek vytvára cenu, dopyt, ponuku, inováciu. Prirodzený jazyk ich prirodzene popisuje.
Tieto kategórie neexistujú ako objektívna realita mimo konania človeka, nemajú svoju prírodnú podobu. Zovšeobecňovanie subjektivity popiera ich definíciu.
Definičný obor ekonómie je human action.
V prírode neexistuje od človeka nezávislá entita s charakteristikou podobnou peniazom.
Peniaze, penažná zásoba je vec, ktorá žije a je vyváraná vďaka subjektivizmu ľudi ako sme si mohli poriadne uvedomiť v časoch frakčného bankovníctva. Žiaden objektívny zákon zachovania tu neplatí, viď napríklad činnosť FEDu alebo ECB za posledné obdobie.

Matematika v prírodných vedách funguje pretože priestor a čas, geometria (diferenciálna) existuje mimo človeka, resp. ako tvrdil Kant je daná človeku apriori. Príroda je vlastne prejavom diferenciálnej geometrie, sú to nejaké p-formy alebo iné diferenciálne formy s nejakým typom algebry na varietách a daných priestoroch.
Tak nám to vychádza z fyzikálnych teórií potvrdených reprodukovateľnými experimentami, pozorovaniami.

Sme fyzici. Veríme na teórie, ktoré sú verifikovateľné, falzifikovateľné a reprodukovateľné na vyžiadanie. Fungujú teda v každom okamihu.
Zmyslom vedy je nájsť podstatu vecí. Prečo veci fungujú ako fungujú. Jazyk a jeho forma je len prostriedok. A z vlastnej praxe tiež vieme: "Niekedy ale treba dosť veľa matematiky na to, aby človek vedel nejakú vec povedať jednoducho."

Branislav Majerník

Trh podľa Petra Breinera.

V poslednej dobe vyvolali veľký ohlas internetových filozofov články Petra Breinera (PB) v denníku SME , a z nich najmä jeho názory na trh a kapitalizmus. PB v nich opisuje rozličné prípady korupcie a zneužívania politickej moci na obohacovanie sa, z čoho vyvodzuje záver že "trh nevyrieši každý problém" a skvele vyzerá len na papieri 1). Riešením sú podľa neho vyššie dane (t.j. viac peňazí z vreciek občanov do rúk oných skorumpovaných politikov) a viac regulácie (t.j. viac zneužiteľnej moci skorumpovaným politikom a úradníkom). Problémy spôsobené skorumpovaným štátom má vyriešiť viac moci v rukách tohoto štátu a pokrivenia trhu reguláciami šitými na mieru záujmových skupín sa majú riešiť ďalšou reguláciu. V tomto sa názory PB výrazne nelíšia od názorov rôznych ľavicových mysliteľov, aj keď PB je verejne určite známejší, čo je aj dôvod, prečo jeho články vyvolávajú najväčšie diskusie.

Vo svojom najnovšom blogu PB tieto myšlienky ďalej obohacuje. Tvrdí:

Teoreticky by hospodárska súťaž, základ systému, spolu s motiváciou zákazníka vyberať si lacnejšie a lepšie možnosti mala pôsobiť ako zázrak. Ale podobne ako marxizmus, funguje len na papieri lebo nepočíta so skutočnými ľudskými bytosťami, chamtivými ako čerstvo vyliahnuté kobylky, ktorým je vždy bližšia košeľa.

V tomto momente som dospel k názoru, že by bolo vhodné reagovať. PB pod pojmom "teória" zrejme rozumie ekonomickú teóriu popisujúcu trh nenarušený vládnymi zásahmi. Nakoľko ale súčasný trh týmto podmienkam zjavne nevyhovuje, PB jednoducho používa nesprávnu teóriu na nesprávnom mieste. Stačí si trochu rozšíriť ekonomický rozhľad a dozvieme sa, že okrem tejto teórie existujú už desaťročia aj teórie popisujúce dôsledky vládnych intervencií do trhu 2) a že tieto teórie nie sú "len na papieri", ale dobre zodpovedajú skutočnosti a vysvetľujú aj fakty ktoré PB uvádza. Dozvieme sa napríklad, že vládne obmedzenia na vstup do odvetvia vedú k zvýšeniu cien a zníženiu množstva vyprodukovaného tovaru či služieb, že regulácia cien vedie o.i. k obmedzovaniu súkromných investícií v regulovanom odvetví, že regulácie akéhokoľvek druhu" zvyšujú náklady a podporujú tendenciu k vytváraniu kartelov, a mnoho iného. Je podivné, že PB vyčíta nejakej teórii, že nepopisuje fakty ktoré ani nebolo jej cieľom popísať a zároveň nevie, že tieto fakty popisuje iná teória.

Námietky PB pôsobia ešte zvláštnejšie, ak si uvedomíme, že on nekritizuje iba samotnú ekonomickú teóriu, cieľom ktorej je hodnotovo neutrálny opis fungovania trhu, ale skôr postoje ľudí, ktorí trh považujú za "dobrý" (zjednodušene ich môžeme nazvať liberálmi). Liberáli považujú štát za prostriedok ochrany vlastníckych práv, ktoré trhu umožňujú fungovať, zároveň si ale vždy si uvedomovali, že štát, ktorý má moc slobodu ochraňovať, má aj moc ju potlačiť alebo zničiť. Preto bola kontrola a obmedzenia vládnej moci vždy hlavným cieľom klasického liberalizmu (viď klasické bonmoty "kto bude strážiť strážcov" a "moc korumpuje"). Zástancovia trhu si vždy jasne uvedomovali, aké škody môže spôsobiť vládne zásahy, napr. ovládnutie štátu záujmovými skupinami, preto je dosť absurdné prisudzovať im nejakú naivnú vieru, že trh bude neustále znižovať ceny a marže monopolov bez ohľadu na to akými reguláciami ho vláda deformuje. PB si skrátka vytvoril strawmana.

Základným problémom prístupu PB je asi neochota rozlišovať, ktoré negatívne dôsledky sú dôsledkom trhu samotného a ktoré sú dôsledkom vládnych regulácií 3). Niet sa čo diviť, lebo z diskusie pod článkom vyplýva, že on ani na žiadny voľný trh neverí, lebo veď predsa nikde žiadny nevidieť. Niet teda čo rozlišovať. PB neberie do úvahy, že každé ľudské myslenie a analýza každého problému si vyžadujú vytvorenie abstrakcií a modelov, ktoré prirodzene nemôžeme nikde priamo uvidieť, ale bez ktorých sa v myslení nezaobídeme a že voľný trh je jedným z takýchto modelov. Len takáto analýza umožňuje zistiť, ktorá príčina ma aký dôsledok a v prípade, že preferujeme nejaké dôsledky, umožňuje nám zistiť, čo máme robiť aby sme ich dosiahli. PB zrejme nie je ochotný pustiť sa do takýchto úvah. Podobá sa v tom človeku, ktorý dospel k názoru že Newtonova fyzika je nezmysel, veď predsa používa taký absurdný pojem ako je hmotný bod, a čosi také nikde na svete nevidieť, dokonca ani v New Yorku 4). Lenže ľudia sa vo svojom jednaní nemôžu zaobísť bez nejakej teórie, a tí, ktorí nie sú ochotní osvojiť si tie sofistikovanejšie, budú chtiac nechtiac nútení používať tie prostoduchejšie, aj keby to nerobili vedome. Neprekvapuje preto, že jediné riešenie ktoré PB navrhuje, je posilnenie štátu, ktorý teraz už bude naozaj, ale naozaj dobrý.

V druhej vete svojho článku PB tvrdí, že politici nepotrebujú vzdelaných voličov. Môžem s tým len súhlasiť. Z jeho článku jasne vidieť, ako neznalosť ekonomických teórií nahráva posilňovaniu politickej moci ako takej (a nič na tom nemení ani kritika jednotlivých politikov). Neprajník by mohol povedať, že v prípade PB politici svoj cieľ dosiahli. Zaujímavé je (keďže to neplatí len o PB, ale o mnohých iných kritikoch trhu), že hoci investujú obrovské úsilie do tejto kritiky, zrejme nevenovali až toľko času štúdiu kritizovaných teórií samotných, keďže im chýbajú základné vedomosti ktoré by o nich mali mať. Intelektuálne poctivý prístup si vyžaduje kritizovanú teoriu najprv poznať. Inak môže ľahko vzniknúť dojem, že im nejde o nezaujaté hľadanie pravdy, ale iba o utvrdzovanie sa vo svojich faith based reality (FBR).

Záver: Článok PB tvrdí, že akési bližšie nešpecifikované teórie o fungovaní trhu sú založené na FBR. V skutočnosti fakty ním uvádzané sú v zhode s teóriami opisujúcimi fungovanie trhu narušeného vládnou reguláciou.

1) Ak sa čitateľovi zdá, že tieto závery z uvedených tvrdení vôbec nevyplývajú, úplne s ním súhlasím.
2) napr. http://mises.org/Books/humanaction.pdf, str. 716
3) A keďže to nerozlišuje, páli naslepo. V takom prípade sa dá očakávať, že zasiahne nesprávny terč.
4) Nechám na fantázii čitateľa aby si predstavil, akú civilizačnú úroveň by asi dosiahlo ľudstvo ak by sa riadilo takýmto prístupom.

Mzdy a produktivita práce.

Ľudia často popierajú, že výška miezd závisí od nejakých objektívnych faktorov, ako je napr. produktivita práce 1). Ich predstava je približne taká, že výška miezd závisí najmä od dobrej vôle zamestnávateľa alebo štátu. Dobrý zamestnávateľ ľuďom "dá zarobiť", chamtivý ich zdiera. Dobrá vláda sa o ľudí stará a žmýka zamestnávateľov v prospech zamestnancov, zlá vláda je "proti ľuďom". Podobné názory existujú len ako intuitívne predstavy, ich stúpenci nedokážu sformulovať na túto tému žiadnu ucelenú teóriu, ktorá by mala nejaké racio (o to viac je v nich ale emócii). V tomto článku sa pokúsim vysvetliť, ako sa vlastne mzdy na trhu tvoria a od čoho závisí ich výška.

Predstavme si spoločnosť, v ktorej žije milión ľudí, ktorí sú ale tak málo produktívni že dokážu vyrobiť len 100 tisíc párov topánok. Je vedľajšie, aké sú tu nominálne mzdy, t.j. aké číselká sú vytlačené na papierikoch, ktoré ľudia dostávajú na výplatu. Reálne mzdy musia byť nutne také nízke, že topánky si môže dovoliť nanajvýš každý desiaty človek a teda najmenej 90% ľudí ostane bosých. Analogický argument prirodzene platí aj pre všetky ostatné výrobky. Z tohoto príkladu je zrejmé, že výška miezd "nejako" s produktivitou práce musí súvisieť, nech už to ľudia hocijako popierajú. Ľudia nemôžu spotrebovať viac než vyrobia. Nízka výroba znamená nižšie reálne mzdy a nižšiu životnú úroveň. Žiadna "sociálne cítiaca" vláda so svojimi "istotami", žiadne prelievanie sĺz nad osudom bosých nemôžu vyprodukovať dodatočné topánky, to môže dosiahnuť jedine produktívnejší obuvnícky priemysel.

Tiež je jasné, že túto produktivitu ovplyvňuje omnoho viac kvalitné strojové vybavenie obuvníckej továrne než usilovnosť pracovníkov. Priemerne usilovný pracovník modernej továrne vyrobí za deň omnoho viac topánok než zručný stredoveký remeselník pracujúci s vypätím všetkých síl s jednoduchými manuálnymi nástrojmi. Je dôležité to zdôrazniť, pretože ľudia si pod produktivitou práce robotníka často mylne predstavujú niečo také ako jeho usilovnosť. Tvrdenia o nižšej produktivite práce na Slovensku im znejú ako hnusné protislovenské obviňovanie našich robotníkov z lenivosti. Iracionálne obranné reakcie potom pochovajú akúkoľvek snahu o rozumnú diskusiu. Produktivitou práce teda budeme rozumieť jednoducho trhovú hodnotu tovaru vyrobeného za časovú jednotku, a pod pojmom fyzická produktivita budeme rozumieť počet výrobkov za tento čas.

Zatiaľ teda vieme, že výška miezd nejako súvisí s fyzickou produktivitou práce, ktorá zase súvisí s výkonnosťou vybavenia tovární, t.j. akumulovaným kapitálom. Je treba ešte vysvetliť, čo určuje mzdu konkrétneho pracovníka. Keď zamestnávateľ najíma dodatočného (medzného) zamestnanca, maximálna mzda, ktorú je mu schopný ponúknuť je daná trhovou hodnotou dodatočného produktu, ktorý sa vytvorí jeho zapojením do práce (tzv. medzný produkt). Ak zamestnanec vytvorí pre zamestnávateľa hodnotu 1000 eur, zamestnávateľ mu bude ochotný vyplatiť mzdu nanajvýš 1000 eur, určite nie 1200. Medzný produkt je pochopiteľne tým vyšší, čím lepším kapitálovým vybavením zamestnávateľ disponuje. Zamestnávateľ ale obvykle vôbec netúži platiť zamestnancovi maximálnu možnú mzdu, danú pracovníkovou medznou produktivitou (teda tých 1000 eur). Snaží sa mu ponúknuť mzdu nižšiu, ale dostatočne vysokú na to, aby mu zamestnanca neodlákali iní zamestnávatelia. Zamestnancova mzda bude teda tým vyššia a tým bližšia jeho medznej produktivite, čim vyššej konkurencii ostatných zamestnávateľov musí náš zamestnávateľ čeliť. A schopnosť ostatných zamestnávateľov konkurovať mu a preplatiť ho nie je daná ničím iným než ich vlastnou kapitálovou vybavenosťou a teda medznou produktivitou práce v ich firmách. Čím viac kapitálu je celkovo akumulovaného v danej krajine, tým viac sa vyprodukuje, tým vyššie mzdy sú zamestnávatelia schopní vyplácať a pod tým väčším vzájomným konkurenčným tlakom sú, aby tieto mzdy aj skutočne vyplácali. Mzdy pracovníkov budú vyššie a rovnako aj ich podiel na celkovom produkte. Preto na Slovensku nielenže vyprodukujeme menej ako napr. v kapitálovo dobre vybavenom Švajčiarsku (máme nižší HDP), ale navyše na mzdy pripadá len 38 % tohoto nižšieho produktu, kým v Švajčiarsku je to 59 % 2).

Vplyv medznej produktivity práce na výšku mzdy sa dá najlepšie pochopiť na príklade tých odvetví, v ktorých má akumulácia kapitálu malý alebo žiadny vplyv na fyzickú produktivitu. Takými sú napr. niektoré služby. Súčasná čašníčka roznesie za smenu zrejme rovnaké množstvo pohárov piva, ako jej kolegyňa v stredoveku a jej fyzická produktivita je teda rovnaká. Ako je potom možné, že jej reálna mzda je omnoho vyššia ? Zdanlivo to popiera súvis medzi produktivitou práce a výškou mzdy. Treba si ale uvedomiť, že jej mzda nie je určená len medznou produktivitou práce v tejto jednej krčme. Krčmár musí zaplatiť čašníčke takú vysokú mzdu, aby ju odlákal z eventuálnej práce o. i. v tých zamestnaniach, ktorých produktivita s nárastom množstva akumulovaného kapitálu rastie. Ak by sa pokúsil ponúknuť čašníčke stredovekú mzdu, zamestnala by sa radšej napr. v nejakej továrni. Krčmár musí zaplatiť viac a na rozdiel od svojho stredovekého kolegu si to môže dovoliť. Je to tak preto, že má solventnejších zákazníkov, napr. robotníkov z tovární s rastúcou produktivitou. Tí, ak chcú byť obslúžení, musia väčšiu časť zo svojho rastúceho príjmu prenechať (priamo či nepriamo) krčmárovi a čašníčke 3).

Po sformulovaní tejto všeobecnej teórie ju už môžeme použiť na vysvetlenie konkrétnych príkladov zo života. Predstavme si napr. vstup kapitálovo výborne vybavenej firmy (napr. Volkswagen) do krajiny, ktorej kapitálové rezervy boli zdecimované 40-ročným budovaním socializmu a 20-ročným budovaním silného sociálneho štátu, a v ktorej sociálna politika vlády udržiava stabilnú dvojcifernú nezamestnanosť (napr. Slovensko). Aj keď vďaka svojej vysokej medznej produktivite je VW schopný vyplácať mzdy na nemeckej úrovni, ani ho nenapadne urobiť niečo také. Bežní slovenskí zamestnávatelia so svojou slabou kapitálovou vybavenosťou pre neho nie sú konkurenciou 4) a nezamestnaných je dostatok, preto VW úplne stačí, ak ponúkne mzdy mierne nad slovenským priemerom a hlboko pod nemeckým a nebude mať problém získať najlepších pracovníkov akí na trhu sú. V Nemecku musí kvôli konkurencii iných kapitálovo dobre vybavených firiem ponúknuť omnoho vyššie mzdy. Táto skutočnosť ukazuje, že výška miezd v nejakej firme nezávisí jednoducho od produktivity tejto konkrétnej firmy, ale od akejsi "priemernej" produktivity v danej krajine, danej celkovým množstvom akumulovaného kapitálu. Keďže v Nemecku je kapitálu podstatne viac, je tam vyššia aj produktivita práce bežného pracovníka a tým aj úroveň miezd. Toto si neuvedomujú ľudia, ktorí spochybňujú vplyv produktivity práce na výšku miezd na základe pomýleného argumentu, že robotníci v slovenskom a nemeckom VW majú prinajmenšom rovnakú produktivitu a napriek tomu tí slovenskí majú výrazne nižšie platy.

Skôr než začneme hromžiť na chamtivých nemeckých kapitalistov zneužívajúcich slovenskú chudobu, je dobré si uvedomiť, že VW nemôže celý rozdiel medzi nemeckými a slovenskými mzdami zhrabnúť ako zisk. Konkurencia ho núti premietnuť túto úsporu aspoň čiastočne do nižších cien výrobkov. Bez ohľadu na to v akej miere to urobí, či už preferuje vyšší zisk alebo zníženie cien výrobkov, núti to konkurentov takisto znižovať náklady na pracovnú silu a presúvať kapitál do podobných krajín ako Slovensko. Vďaka tomu reálne mzdy v týchto krajinách rastú, a to buď tým, že sa zvyšujú nominálne mzdy v dôsledku konkurencie produktívnejších zamestnávateľov, alebo vďaka zníženiu cien výrobkov umožnenému nižšími nákladmi na pracovnú silu a celkovo lepšou alokáciou kapitálu. Slovenskí robotníci nielenže "otročia" v cudzích montážnych dielňach, ale ako spotrebitelia si môžu aj dovoliť kúpiť autá či elektroniku, ktoré sú lacnejšie než by boli keby ich vyrábali len nemeckí robotníci poberajúci trojnásobné mzdy. Podobne nárast ziskov firiem ako VW vedie k vyššej akumulácii kapitálu, ktorý v budúcnosti umožní nárast produktivity a miezd.

Je dobré zdôrazniť, že pod pojmom mzda sa v tomto článku rozumela hrubá mzda (alebo superhrubá mzda, či cena práce na výplatnej páske). "Sociálne výhody" garantované štátom nemajú žiadny vplyv na samotnú výšku hrubej mzdy. Sú z nej ale financované a úmerne tomu preto znižujú zamestnancovu čistú mzdu. Taktiež neexistujú žiadne "odvody zamestnávateľa" - aj táto suma spadá do hrubej mzdy a čim je vyššia, tým nižšia bude zamestnancova čistá mzda. Pojem "odvody zamestnávateľa" je len rafinovaný výmysel, ktorý má v naivnejších zamestnancoch vyvolať dojem, že vďaka štátu dostávajú od zamestnávateľa niečo, čo by inak nedostali.

Ukázal som, že nízke mzdy sú dôsledkom nedostatku kapitálu. Je preto zbytočné hromžiť nad údajnou chamtivosťou slovenských zamestnávateľov a tváriť sa, že situácia slovenských pracovníkov sa zlepši ak si buď sami podnikatelia vstúpia do svedomia a zvýšia mzdy alebo ich k tomu donúti sociálne cítiaca vláda. Vylievaním žlče na chamtivých podnikateľov sa síce niektorým ľuďom uľaví, ale problém to nerieši. Ten totiž nie je v psychike zamestnávateľov a v ich lakomosti, ale v objektívnej skutočnosti nedostatku kapitálu, a jeho jediné riešenie je jeho ďalšia akumulácia. Tá je možná buď príchodom zahraničných investorov alebo domácou akumuláciu 5). Keďže kapitál sa tvorí vďaka dosiahnutému zisku a vďaka úsporám, politika trestajúca zisk a úspory (vyššie dane a odvody, predražovanie nákladov zamestnávateľov, obmedzenie sporivého dôchodkového piliera a ďalšie opatrenia tohto druhu) akumuláciu kapitálu brzdí. Perspektívy slovenských poberateľov miezd do budúcna preto nie sú veľmi ružové.

------------------------------------

1) Poučná diskusia je napr. v eTrende http://blog.etrend.sk/iness/2012/09/13/prerozdelovanim-k-vacsiemu-bohatstvu/diskusia

2) http://blog.etrend.sk/iness/2012/09/13/prerozdelovanim-k-vacsiemu-bohatstvu/

3) Vidíme, že socialisti majú pravdu keď trh obviňujú z nespravodlivosti, keďže novovytvorené bohatstvo sa na trhu prerozdeľuje v prospech čašníčky, ktorá sa oň nijako nezaslúžila, namiesto aby celé pripadlo kapitalistom, ktorí ho svojou kapitálovou akumuláciou umožnili. Podobne sú na tom aj robotníci, ktorí zarobia viac než ich stredoveký kolega vďaka lepšiemu kapitálovému vybaveniu, nie vďaka svojim osobným kvalitám.

4) Nedávno boli v tlači správy, že VW sa chystá vybudovať lakovňu, v ktorej investuje v prepočte na pracovníka takmer 300,000 - 400,000 eur. Porovnanie tejto sumy s biednym kapitálovým vybavením väčšiny zamestnávateľov na strednom alebo východnom Slovensku názorne ukazuje, prečo je taký veľký rozdiel medzi nemeckými a slovenskými platmi. http://ekonomika.sme.sk/c/6091063/volkswagen-spustil-novu-lakovnu-za-sto-milionov-eur.html

5) Výhodou toho druhého spôsobu je to, že obyvatelia Slovenska by profitovali okrem miezd aj z kapitálových výnosov.